Hľadať Boha celým srdcom

Lukáš, v rámci projektu Godzone si človek, ktorého divák nevidí v prvej línii na pódiu, ale bez ktorého by sociálne siete a produkcia nefungovali. Ako vnímaš túto svoju rolu?

V Godzone máme tím približne 35 ľudí, ktorí sa službe venujú naplno celý rok, nielen počas turné. Viacerých z nich logicky všetci poznajú – Jula Slováka, Iva Petra a ďalších. Ja som súčasťou tej druhej línie, ktorá sa stará o tvorbu obsahu, manažujem marketing a celkovú komunikáciu, čo je skôr práca v zákulisí. Zároveň sa však intenzívne venujem priamej službe mladým

Pre mňa je táto „neviditeľná“ rola splneným snom, na ktorý som si musel počkať. Už keď som mal 18 či 20 rokov a Godzone vznikal, túžil som byť jeho súčasťou. Boh ma však najprv viedol úplne inam – sedem rokov som pôsobil v kresťanskej politike. Až pred siedmimi rokmi sa mi otvorili dvere priamo do Godzonu a následne niekoľko rokov na to do služby mladej generácii. Dnes som za túto cestu vďačný, pretože v tridsiatke oveľa menej riešim, čo si o mne mladí ľudia myslia, a dokážem byť v službe poslušnejší tomu, čo vnímam, že chce Boh.

Práve služba mladým bola témou nedávneho podujatia Godzone Youth v Prešove. Prečo ste sa rozhodli vytvoriť formát špeciálne pre túto generáciu?

Pred tromi rokmi sme pocítili túžbu urobiť niečo špecifické pre mladých od 14 do 25 rokov. Chceli sme vytvoriť priestor, kde nebudú ich rodičia ani mladší súrodenci, ale ich rovesníci, aby zistili, že v hľadaní Boha nie sú sami. Cieľom je pomôcť im nájsť duchovný domov a spoločenstvo. Ja sám som v spoločenstve od svojich štrnástich rokov a môžem povedať, že mi to úplne zmenilo charakter, správanie aj vzťah s Bohom. Som veľkým ambasádorom toho, aby mladí ľudia nežili svoju vieru osamote.

Tvoja cesta viery trvá už dvadsať rokov. Bola to vždy priama čiara smerom nahor?

Vôbec nie. Moja viera je niekedy ako na horskej dráhe. Sú obdobia, keď som zapálený a nadšený, a potom prídu chvíle, keď žijem zo dňa na deň a niekedy sa až „prežívam“. Práve vtedy je spoločenstvo kľúčové – pripomína mi, čo je v živote dôležité.

Teraz, vo svojich 34 rokoch, sa nachádzam v takom stabilizačnom období. Učím sa, čo znamená byť konzistentný. Napríklad, pred dvoma mesiacmi som sa nadchol pre kontemplatívnu modlitbu. Vydržalo mi to dva týždne a teraz znova hľadám cestu, ako sa k tomu vrátiť.

Zároveň som pochopil, že špeciálne my muži sa musíme v určitom bode jednoducho rozhodnúť pre dospelosť. Nemôžeme čakať, kým nás k modlitbe dotlačia emócie alebo hormóny. Musím si vedome povedať: „Som duchovne dospelý, robím rozhodnutia a vstupujem do vecí, do ktorých ma Boh volá, aj keď sa na to práve necítim.“

Veľmi sa mi páči, že v prvých storočiach kresťanov nazývali „cestou“. A o tom to je. Kým kráčame, je to dobré. Niekedy po tej ceste bežíme šprintom, inokedy ideme pomaly a niekedy sa možno len plazíme. Ale kým sme na nej spolu s ostatnými a smerujeme za Bohom, sme v bezpečí.

Zaujímavosťou, ktorú si spomínal, je, že si pôsobil aj v politike. Ako sa kresťan-marketér ocitne v Národnej rade ako asistent poslanca?

Bolo to obdobie, ktoré trvalo zhruba sedem rokov, a bola to pre mňa nesmierne dôležitá životná etapa. Pôsobil som ako asistent poslanca Národnej rady a spolupracoval som s viacerými kresťanmi z našich spoločenstiev, ktorí vtedy pôsobili – a mnohí dodnes pôsobia – v politike na tých najvyšších úrovniach, ale aj v regiónoch.

Musím povedať, že je to veľmi ťažká pôda. Keď sledujeme politiku zvonka, pripomína mi to sledovanie hokeja v televízii. Všetci v obývačkách kričíme: „Prečo nenahral? Veď to vidíš, takto si to mal urobiť!“ Z gauča sa tie riešenia zdajú jasné a jednoduché. Ale keď v tom zápase reálne ste, situácia je úplne iná. Je to vyčerpávajúci zápas a mnohokrát nie je také ľahké urobiť to „očividné“ správne rozhodnutie, ako sa zdá divákovi pri obrazovke.

Preto som aj vtedy vnímal, a hovorím to doteraz, že ak niekto cíti povolanie vstúpiť do týchto vôd, nesmie v tom zostať sám. V politike – ale napokon aj v iných oblastiach života – sa veľmi ľahko stane, že vás prostredie zlomí alebo dotlačí ku kompromisom, ktoré ste pôvodne nechceli urobiť. Najväčšie nebezpečenstvo hrozí „solitérom“.

Ako marketér tráviš na sociálnych sieťach hodiny. Ako si v tomto digitálnom hluku chrániš svoj vzťah s Bohom?

Je to pre mňa veľká výzva, pretože digitálny marketing ma doslova živí. Mám na starosti kompletný marketing Godzone, kreatívu a tvorbu obsahu, takže vypnúť sa z tohto sveta je pre mňa profesijne veľmi náročné. Mal som dokonca strach, že ak si odinštalujem sociálne siete, nebudem vedieť tvoriť.

Zlom prišiel počas minulého Adventu. Inšpirovala ma jedna dievčina z našej skupinky mladých, ktorá si radikálne odinštalovala všetky siete z mobilu. Rozhodol som sa to skúsiť tiež. Nechal som si len tie aplikácie, ktoré nevyhnutne potrebujem na prácu na počítači, a z mobilu išlo všetko preč. Výsledok bol šokujúci – zažil som úžasný Advent. Zrazu som mal čas. Ten pocit, že čas zrazu plynie pomalšie, bol nesmierne oslobodzujúci.

Priznám sa však, že toto nie je príbeh so stálym happyendom. Po Vianociach, v januári a februári, som do toho znova „vhupsol“. Nainštaloval som si tie aplikácie späť a čas strávený pred obrazovkou začal znova drasticky rásť. Musel som si úprimne priznať, že každú jednu voľnú chvíľu, ktorú som mal, som okamžite zaplnil nezmyselným scrollovaním.

Teraz cez pôst som sa k tomu kroku vrátil. Znova som tie aplikácie vymazal. Učíme sa to aj so Sonkou (manželkou) – namiesto toho, aby sme večer obaja pozerali do mobilov, povieme si, že si budeme čítať. Radšej si doprajeme „čitateľské poobedie“ alebo ideme von. Snažím sa do svojho života vrátiť niečo, čo dnes už takmer nepoznáme: nudu. Byť v tichu a nerobiť nič, len tak byť s Bohom, je pre moju tvorivosť aj duchovný život oveľa cennejšie než hodiny strávené sledovaním toho, čo robia iní. Ak totiž stále len konzumujeme obsah iných, nezostáva nám priestor na to, aby v nás Boh niečo nové vytvoril.

Vráťme sa k tvojmu osobnému príbehu. Ako vyzerá svedectvo človeka, ktorý v štrnástich rokoch povie Bohu áno?

Vyrastal som v tradičnej rodine, mal som detskú vieru – dokonca som sa ako malý pokúšal doma „slúžiť omšu“, aby rodičia nemuseli nikam chodiť (smiech). Ale v puberte prišli pochybnosti a ťažké obdobie šikany v škole. Mal som depresie a utekal som k počítačovým hrám, ktoré som hral aj dvanásť hodín denne. Potom ma pozvali na kresťanský tábor, na ktorom bol animátorom aj Julo Slovák. Počas večerných modlitieb nám hovoril o tom, že Boh sa o mňa osobne zaujíma. Tam som urobil rozhodnutie dať Bohu život.

Moment obrátenia v tábore, ale aj zážitok, ktorý nasledoval po ňom, je pomerne netradičný. Kde si zažil svoje „vyliatie Ducha Svätého“?

Paradoxne sa to nestalo priamo v tom tábore, hoci tam sa všetko pripravilo. Mal som, ako som už spomínal, štrnásť rokov a Julo Slovák, ktorý mal vtedy asi devätnásť, viedol našu skupinku starších chlapcov. Celý týždeň nám hovoril o tom, že Boh sa o nás osobne zaujíma a chce s nami vzťah. To boli veci, ktoré sa ku mne cez hodiny náboženstva nedostali. Moje srdce sa otvorilo, bol som dokonca na spovedi – čo bola u mňa veľká vec, keďže som tam chodil tak raz za rok.

Zlomový moment prišiel v posledný večer chvál. Julo hral na gitare, všetci sedeli, lebo sme boli tínedžeri a hanbili sme sa – nikto nechcel byť ten prvý, kto vstane, aby to nebolo trápne. Vtedy som vnútri prežil niečo, čo som nikdy predtým nezažil. Počul som v srdci Boží hlas: „Postav sa.“ Chvíľu som s Bohom vnútorne bojoval, pýtal som sa, prečo práve ja, ale nakoniec som sa postavil. Bolo to moje vedomé rozhodnutie, že chcem ísť za ním.

V tú noc sa však ešte nič mimoriadne nestalo. To prišlo až na druhý deň, keď som sedel v autobuse cestou domov. Rozmýšľal som o celom tom týždni, o tom, čo nám Julo hovoril, a vtedy som zažil to, čo bývalý pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa nazýva „krst v Duchu Svätom“.

Stalo sa to v obyčajnom medzimestskom autobuse. Niekto to možno zažije v lietadle, ale ten autobus je taký náš, slovenský (smiech). Zrazu som bol naplnený Duchom Svätým. Keď som prišiel domov, moji rodičia vôbec nechápali, čo sa deje. Zrazu som im začal rozprávať o Bohu s takým nadšením, až sa zľakli, či to bol vôbec katolícky tábor a či ma tam „nepreprogramovali“. Niekoľko dní som prežíval takú plnosť Božej prítomnosti, že som sa cítil ako v nebi. Keď tie emócie neskôr trocha opadli, vedel som, že už nemôžem ostať sám, a hneď v septembri som vyhľadal spoločenstvo, aby som na tej ceste, ktorá sa začala v autobuse, mohol kráčať ďalej.

S manželkou Sonkou tvoríte pár už desať rokov a obaja slúžite v projekte Godzone. V rozhovore si však načrtol aj tému, ktorá je pre mnohých bolestivá – dlhoročné čakanie na dieťa. Ako vnímaš tento váš „príbeh bez konca“ a aj napriek tomu v tom celom stále dokážeš veriť, že Boh je Bohom zázrakov?

Je to presne tak – je to príbeh, ktorý ešte nemá koniec. Zatiaľ v ňom hovorím len tú prvú časť a ešte nemôžem povedať to svedectvo v štýle: „A potom Boh zasiahol a toto sa stalo.“ So Sonkou sme manželia desať rokov a v podstate celý ten čas sa nám nedarí mať deti. Riešili sme to rôznymi spôsobmi, medicínsky na všetkých úrovniach, ktoré Katolícka cirkev dovoľuje a s ktorými sme stotožnení, ale nenašli sme žiadne lekárske riešenie.

Je to pre mňa veľmi citlivá téma, pretože na ňu nemám odpoveď. Niekedy sa trpko smejem, že sa za nás modlilo už toľko ľudí, že nám „chýba už len Svätý Otec, aby sme mali všetkých pokémonov vyzbieraných“. Naozaj, modlili sa za nás stovky ľudí a ja som za každú jednu modlitbu vďačný, ale faktom zostáva, že Pán Boh na túto prosbu nereaguje tak, ako by sme očakávali.

Pociťujeme síce určité duchovné rodičovstvo v službe mladým, ale to fyzické stále neprichádza. Je to kríž, ktorý človek nemá rád, ale patrí k našej viere. Keď som sa raz takto „vyplakával“ svojmu duchovnému vedeniu, dostal som otázku, ktorá mi zmenila pohľad: „Lukáš, a čo by si chcel, aby Boh v tvojom živote urobil okrem tejto jednej veci? Čo ti reálne ešte chýba?“ A ja som musel úprimne odpovedať, že nič. Boh mi dal všetko, toto je jediná vec, ktorú nemám v rukách a v ktorej mu musím slepo veriť.

Boh ma v tomto procese učí víťaziť nad sebaľútosťou. Ako jedináčik mám k nej prirodzený sklon.

Čo ti v tomto boji s pocitom nespravodlivosti alebo sebaľútosti, ktorá je prítomná aj v súčasnosti v spoločnosti, pomáha?

Veľmi mi v tom pomohol príbeh Miša Škombára, ktorý je ťažko zdravotne postihnutý a dokáže hýbať len pár prstami. Keď on vo svojej knihe napísal: „Neľutuj sa,“ úplne ma to odzbrojilo. Povedal som si: „Kámo, tento chalan by dal všetko za to, čo máš ty, a on ti hovorí, aby si sa neľutoval.“

Takže kráčam ďalej vo viere. Nerozumiem tomu, niekedy ma to bolí, ale vidím, že Boh koná v iných oblastiach môjho života. Verím, že náš príbeh bude mať šťastný koniec – ak nie tu, tak vo večnosti, kde to všetko konečne pochopím. Dovtedy mu budem jednoducho veriť.

Ako marketér vidíš potenciál Cirkvi v online priestore. Čo by si odkázal kňazom alebo laikom, ktorí váhajú, či vstúpiť na tento „virtuálny svetadiel“?

Vidím obrovský posun. Pred pár rokmi tu bolo len pár odvážlivcov, dnes už máme mnohých kňazov – tvorcov obsahu. Slovo content creator mi znie lepšie ako influencer. Je dôležité, aby sme tam boli prítomní a prinášali evanjelium jazykom dnešnej doby.

Vidím obrovský, stále nevyužitý potenciál nielen na Instagrame, ale najmä na Youtube. Verím, že by mohlo vzniknúť ešte množstvo kresťanských kanálov, podcastov a livestreamov. Mladá generácia, s ktorou pracujem, je v tomto svete doma. Ak im chceme rozumieť a priblížiť sa im – podobne ako apoštol Pavol, ktorý sa stal Židom pre Židov a Grékom pre Grékov –, musíme sa naučiť ich digitálny jazyk.

Netreba sa báť, Boh si vie použiť aj digitálne technológie, ak sú v službe lásky.

Celý rozhovor s Lukášom Valachom nájdeš aj vo forme podcastu TU. (link)