Život vyšitý do ručníka

Plátno nebolo v minulosti samozrejmou vecou. Najprv bolo treba vypestovať ľan či konope, mesiace sa oň starať, potom ho zbierať, máčať, trhať, česať, priasť a tkať. Každý kúsok látky bol výsledkom dlhých hodín práce, preto mal vysokú hodnotu a neplytvalo sa ním. Z tejto vzácnosti vyrástla úcta k plátnu a je prirodzené, že sa najcennejšie kusy začali zdobiť výšivkou. Mnohé symboly výšiviek svedčia o tom, že ručník používali už v predkresťanských časoch. Jeho využitie ako sakrálneho (nielen úžitkového) predmetu je predmetom výskumov. Výšivka bola spôsobom, ako do látky vpísať príbeh, požehnanie či vzácne posolstvo.

Byzantský pôvod ručníka a Mandylion

Časť odborníkov odvádza používanie vyšívaných ručníkov z Byzancie a tunajšej praxe ozdobovať sakrálny priestor drahocennými látkami. Príznačnou je najmä legenda o vzniku ikony nazývanej Mandylion. Podľa starokresťanskej tradície kráľ Abgar z Edessy ochorel a poslal poslov s listom k Ježišovi, aby prišiel a uzdravil ho. Ježiš nešiel osobne, ale poslal plátno, na ktoré zázračne odtlačil svoju tvár – bez zásahu ľudskej ruky.

Vyšívané ručníky sa však v slovanskom priestore používali dávno pred prijatím kresťanstva, teda po jeho prijatí išlo o adaptovanie dekoratívneho a sakrálneho predmetu na kresťanské podmienky, pričom ručník získal v kresťanskej tradícii nielen dekoratívny, ale aj bohatý symbolický význam. Samotný Mandylion sa začal považovať za symbol Krista ako cesty do nebeského kráľovstva, jedinej cesty k Otcovi.

Ochrana Presvätej Bohorodičky

Ručník v jeho symbolickej rovine vidíme aj na niektorých druhoch ikon Presvätej Bohorodičky, kde neskrýva Cirkev pod svoj plášť, ale v rukách drží vyšívaný ručník. Ten je symbolom samotnej Cirkvi, ktorú Bohorodička prináša pred Boží trón, ale aj symbolom životnej cesty každého človeka či symbolom prahu, cez ktorý veriaci vstupujú na cestu ku Kristovi a do nebeského kráľovstva. Predstavuje aj ochranný predmet, ktorý má chrániť veriacich na ich životných cestách až k prahu večnosti (obdoba omoforu).

Narodenie a krst

Plátno bolo v minulosti hodnotnou vecou a používalo sa najmä ako dar (napr. rodičke po pôrode, krstným rodičom a pod.). Hneď po treťom ponorení do vody pri krste sa dieťa zavíjalo do vyšívaného ručníka, ktorý mal v niektorých regiónoch neskôr už len podobu bieleho plátna. Niekde sa pre toto plátno používal výraz križmo. Symbolizovalo čisté rúcho, rúcho spásy. Z križma sa potom šili perinky a oblečenie pre dieťa – dnes ho úplne nahradili symbolické krstné košieľky s vyšitým menom a dátumom krstu.

Chlieb, bežný život a cestovanie

Chlieb bol súčasťou všetkých obradov, ale aj slávnostných udalostí či vítania hostí v dome. Chlieb bol natoľko vzácny, že sa nikdy nekládol na nepokrytý stôl bez obrusu a vždy sa zavíjal do vyšitého ručníka. Takto ním vítali hostí a takto bol prítomný aj pri obradoch. Keď šiel niekto z rodiny na cestu, dostával od matky či manželky chlieb zavinutý do ručníka. Niektoré zdroje uvádzajú, že vo vyšitej tkanine si so sebou muž neraz niesol aj kus rodnej zeme.

Matka dávala synovi na cestu niekde vyšitú košeľu, inde ručník. Išlo jednak o predmet symbolizujúci ochranu, ale aj o pripomienku hodnôt a rodičovskej výchovy. Dnes o tom svedčí aj známy zhudobnený text básne Andrija Malyška Ridna maty moja, ktorú v origináli so slovenskými titulkami naspieval Štefan Štec.

Bývanie a domov

Ručníkmi sa ozdobovali ikony či iné miesta interiéru. Ozdobovali sa ním aj kríže pri cestách, ktoré zväčša stáli na oboch koncoch dediny a boli nielen miestom zastavenia a modlitby pre pocestných, ale vnímali sa aj v ochrannom zmysle vo vzťahu k dedine. Podľa tradície sa ručníky z krížov nedávali dole, kým ich vietor, slnko a dážď úplne nezničili, až potom sa vymenili za nové.

Ručník sa používal aj pri dokončení stavby domu (tzv. strešnej glajchy). Regionálne sa líšilo, kam sa priväzoval (komín, najvyšší trám a pod.), často spolu so zelenou vetvou. Ručník vyšívala gazdiná a odovzdávala ho hlavnému majstrovi ako poďakovanie za stavbu. Majster si z týchto ručníkov neraz robil zbierku ako dôkaz svojej šikovnosti. V rusínskych krajoch bol zvyk darovať vo vyšívanom ručníku chlieb kňazovi pri prvej posviacke nového domu.

Nevesty a svadby

Bolo úlohou matky naučiť dcéry vyšívať a v každom obydlí, kde mala rodina dievčatá, sa v skriniach hromadili kopy vyšívaného plátna. Išlo najmä o veno, ktoré svedčilo o bohatstve rodiny, ale aj šikovnosti nevesty. Len na samotný svadobný deň ich bolo treba vyšiť niekoľko. Prvýkrát sa použili v deň dohodnutia zásnub. Budúca nevesta vyjadrila súhlas so svadbou tak, že budúcim svokrovcom previazala cez plece popod ľavú ruku ručník, čo malo zároveň právnu silu. Ak by ktokoľvek od svadobného záväzku odstúpil, mohol si uplatniť pokutu na súde.

V deň svadby sa ručníky zaviazali na mocný konár a starosta ich niesol dedinou ako ukážku bohatstva a šikovnosti nevesty. Neskôr bolo plátno nahradené symbolickými stužkami. Dnes sa od používania „zástav“ úplne upustilo. Nevesta po príchode svadobných hostí priviazala menšie ručníky na ruky ženíchovi, družbom a iným hosťom, čo nám dnes pripomínajú symbolické pierka či iné ozdoby. Snúbenci si kľakli na ručník počas odoberania sa od rodičov. V dávnejších časoch mladý pár stál na ručníku najmä počas svadobného obradu a ručníkom sa im zväzovali aj ruky počas manželského sľubu. Dodnes existuje v ukrajinskej frazeológii výraz „stáť na ručníku“ ako výraz pre svadobný obrad. Samozrejme, svadobný obrad sa nezaobišiel bez chleba zabaleného do vyšívaného plátna.

Prechod do večnosti

Chlieb v ručníku niesli aj pri pohrebnom sprievode z domu na cintorín. Ručníkom bol ozdobený kríž, ktorý sa niesol na čele sprievodu. V niektorých regiónoch ním prikrývali aj samotného nebožtíka, vystielali ním truhlu alebo ho len jednoducho položili k nohám zosnulého. Na dlhých ručníkoch (plachtách) sa niekde dokonca spúšťala truhla do hrobu. S rozvojom priemyslu nahradili vyšívané plátna kúpené ručníky, ktoré sa po pohrebných obradoch dávali do chrámu na praktické účely.

Motívy a vzory

Ručníky boli pôvodne ľanové alebo konopné. Používali sa rôzne výšivky, rôzne vzory a farby. Tie mali nielen dekoratívnu, ale aj symbolickú úlohu a veľmi často sa tieto symboly zneužívali do podoby povier. Ak napríklad zomrelo dieťa alebo manželstvo nebolo šťastné, ľudia hľadali odpoveď v chybách, ktoré sa spravili pri vyšívaní ručníkov použitím „nesprávneho“ vzoru a pod. Ježiš nám však priniesol slobodu. Symboly sú na to, aby nám pomohli vyjadriť niečo, čo slovami vyjadrujeme ťažko. Alebo aby niesli nejaké posolstvo – aby napríklad pripomínali rodičovskú lásku či rodinné hodnoty dieťaťu, ktoré sa odsťahuje z rodičovského domu. Ak akýkoľvek symbol povýšime nad Krista, dávame mu moc, ktorá mu nepatrí, a od tej chvíle už to nie je nástroj požehnania a dobra. Na Ukrajine je dodnes venovaný výšivke jeden deň, počas ktorého je každý Ukrajinec oblečený do niečoho vyšívaného bez ohľadu na spoločenské postavenie či aktuálne pracovné povinnosti. Je to prejav úcty voči predkom a hodnotám, ktoré nám odovzdali. Existuje aj báseň bývalého veľvyslanca Ukrajiny na Slovensku Dmytra Pavlyčka s názvom Dve farby.

V každom prípade, vyšívané ručníky sú dodnes svedectvom ľudskej tvorivosti a tak, ako rodičovská výšivka pripomínala deťom rodinné hodnoty, môže aj nám v súčasnosti pripomínať hodnotový svet našich predkov.

Dve farby

Keď som sa v jari do sveta sám vydal
preskúmať cesty, bol som dieťa smelé,
červeno-čiernu výšivku mi dala,
vpísanú ako závet mama do košele.

Dve farby moje sú dva odtiene
na plátne i na duši prepletené.
Dve farby moje sú dva odtiene:
červená láska je a čierna utrpenie.

Aj keď ma život viedol do neznáma,
o rodnom prahu sníval som si ďalej.
Tak ako nite preplietala mama,
s radosťou smútok striedali sa stále.

Pred zrakom sotva sivé vlasy kryjem,
len prázdno domov nesiem si a viem:
zložené plátno najcennejšie mi je –
môj život na ňom vyšitý sa skvie.

Dve farby moje sú dva odtiene,
na plátne i na duši prepletené.
Dve farby moje sú dva odtiene:
červená láska je a čierna utrpenie.

(Dmytro Pavlyčko, Dva koľory, 1965, preklad Valéria Juríčková)