Neviditeľne viditeľný

Všade tam, kde slávi liturgiu arcibiskup metropolita Jonáš. Nenápadný (aj keď vysoký) mladý muž pôsobí mimoriadne pokojne a pohybuje sa tak nečujne, akoby nechcel rušiť svet svojou prítomnosťou. Keď je na úrade, vybavuje korešpondenciu, kontroluje vladykov kalendár, organizuje stretnutia a pripravuje podklady, rieši telefonáty a ďalšie administratívne záležitosti. Oveľa náročnejšie to však osobný tajomník arcibiskupa a ceremoniár v jednom Michal Pavliško má vtedy, keď vladyka predsedá väčšej slávnosti alebo cestuje mimo svojho sídla, ako som sa osobne presvedčila počas metropolitnej púte v Ľutine. Bola som mu v pätách, aby som tak trocha na vlastnej koži zažila, čo všetko si funkcia ceremoniára pri takýchto akciách vyžaduje.

Hoci hlavným bodom púte je nedeľná liturgia na mariánskej hore, stretávame sa už v sobotu krátko poobede. Všetky potrebné veci pre vladyku má už otec Michal zbalené. „Baliť som začal o pol desiatej, zbalil som vladykovi rúcho a mantiu na dnešnú liturgiu i zajtrajší sprievod, závoj, ktorý stihla sestrička vyprať, lebo sa nám včera zašpinil, mitru na dnes i na zajtra, súpravu panagií a liturgické rúcho modro-zlatej farby. K tomu nábederník, na ktorom je vyšitá Bohorodička zo Šašovej. Je to dar veriacich z Habury. Keďže v nedeľu bude mať vladyka nové rúcho, ktoré mu darovali novokňazi, odniesol som mu ho vyskúšať, pretože ho bude mať na sebe prvýkrát a ak by na ňom niečo nesedelo, mňa osobne by to trocha rušilo.“ Okrem biskupského odevu chystá aj sviece, ktorými biskup požehnáva ľud, nazývané dikirion a trikirion, dolaďuje s kvetinárkou kvetinovú výzdobu, aby bol hrob, do ktorého sa počas večierne vloží plaščenica Božej Matky, dôstojne vyzdobený, telefonicky dolaďuje detaily s miestnymi duchovnými, s diakonom i kantorom a pred tým všetkým ešte stihne rozposlať upresňujúci mejl kňazom ohľadom liturgických rúch a prepísať, a vytlačiť liturgické modlitby, aby nemusel nosiť veľa kníh, ale založil ich do archihieratikonu, z ktorého vladyka slúži.

Presne o 14.00 sa stretávame na dvore s arcibiskupom Jonášom a nasadáme do čisto umytého auta. Aj ono má byť dôstojnou vizitkou hlavy Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku a aj na to otec Michal ako šofér dozerá. Tým, že jeho práca kumuluje úlohy ceremoniára a osobného tajomníka, pýtam sa, či to zvláda. Napriek tomu, že včera sa s vladykom neskoro v noci vrátili z akcie v Leopoldove a dnes ešte nemal čas na obed, optimisticky sa usmeje: „Sú aj dni, ktoré dajú zabrať, no tým, že si s vladykom rozumieme, nie je medzi nami napätie a pracuje sa mi oveľa ľahšie.“ V aute potvrdí jeho slová aj vladyka Jonáš. Stretli sa len párkrát, keď vladyka prichádzal viesť duchovné cvičenia do seminára, kde bol otec Michal bohoslovcom, potom náhodne v Ľvove alebo neskôr v Ríme, kde Michal tri roky študoval. Na základe referencií od ľudí, ktorým vladyka dôveroval, však ostal na túto úlohu jeho jedinou voľbou. „Nevedel som, koho si vybrať, lebo som ešte nepoznal svojich kňazov,“ hovorí vladyka Jonáš, keď vchádzame do Ľutiny, kde sa len pozvoľna schádzajú prví pútnici, „ale v dôvere som sa spoľahol na človeka, ktorý mi povedal, že Michal bude ten správny. Nemal som dôvod pochybovať.“ Pri cestách autom sa spolu modlievajú, počúvajú rádio, pustia si prednášku, rozprávajú sa alebo len tak v tichu relaxujú. „Vždy sa cestou pomodlíme za ľudí, ku ktorým ideme. Ak je niekde ťažká situácia alebo problém, modlíme sa za múdrosť Božieho Ducha. Časom sa vždy ukáže, či boli veci riešené silou Božieho Ducha, alebo iba ľudsky.“ Cestou z Prešova sa spolu modlia Ježišovu modlitbu. Tak tichučko a pokojne, že ku mne na zadné sedadlo dolieha iba tlmené, opakované „Hospodi Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj nas hrišnych“.

Ľutina je zaliata slnkom a obalená pravou augustovou horúčavou. Vstupujeme do baziliky a kým vladyka zotrváva v chráme, otec Michal v sakristii kontroluje bohoslužobné veci nachystané duchovným správcom pútnického miesta na liturgiu. Vyhodnotí, že pätnásť kalichov, lyžičiek a lentionov nebude stačiť, bude ich treba aspoň dvadsaťpäť – očakáva sa množstvo pútnikov, v odpustovú sobotu štandardne rozdajú 3 500 až 4 000 prijímaní. V kufri auta doviezol okrem rúch a sviec aj čaše z katedrály. O tretej sa program odpustu začína molebenom s miestnym kňazom, otec Michal počas neho ešte chystá sviečky, ktoré bude vladyka potrebovať na utierni, a kladie na podnos farebné lupene ruží, medzi ktoré vloží ampulku s nardovým olejom. To všetko neskôr položí vladyka na plaščenicu Matky Božej uloženú v hrobe. „Krása spasí svet, povedal Dostojevskij, a ja si veľmi dávam záležať na pekných dekoráciách a výzdobe. Učili nás, že liturgia je prvá katechéza človeka a je dôležité, aby ju človek vnímal všetkými zmyslami. Vladyka by vedel povedať svedectvo o jednej panej, ktorá bola veľmi vzdialená od Boha a umierala. Keď v nemocnici prepínala televízne kanály, natrafila na vladykovu vysviacku. Tak ju to oslovilo, že sa v nej niečo zlomilo, dala si zavolať kňaza a vyspovedala sa. Na druhý deň zomrela.“

Zmysel pre estetiku otec Michal nezaprie ani pri vlastnom odeve a zapína si nádherné manžetové gombíky, na ktoré má – ako s úsmevom priznáva – slabosť. Prejde si ešte úlohy s bohoslovcami, ktorí asistujú pri liturgii, uistí sa, či každý vie, čo robiť, a maratón odpustových slávení sa môže začať. Napriek tomu, že celý čas stojí pri oltári alebo sa pohybuje v liturgickom priestore, liturgiu nekoncelebruje, jeho obetou je služba vladykovi.

Vladykov sobotňajší program trvá do tmy, o pol desiatej večer otec Michal štartuje auto a vraciame sa do Prešova, aby boli obaja v nedeľu pripravení na hlavný bod púte – archijerejskú svätú liturgiu s hlavným kazateľom Mons. Nicolom Gerasolim, apoštolským nunciom na Slovensku.

V nedeľu skoro ráno pred odchodom ešte ide otec Michal natankovať a nachystať ďalšie drobnosti. Počas svojho vyzvedania sa dozviem, že pre bolesti krčnej chrbtice celú noc nespal, ale s úsmevom ma uisťuje, že lieky už zabrali a je v poriadku. Na čerpacej stanici prehodí pár slov s brigádnikom, ktorý ho poprosí, aby sa pomodlil aj zaňho, keďže on musí pracovať a nemôže sa zúčastniť na nedeľnej bohoslužbe. Z hriadky na dvore arcibiskupstva odtrhne zopár stoniek mäty, ktoré sa priložia k biskupskému žezlu – aj na to treba myslieť –, a vloží do kufra byliny, ktoré sa budú po liturgii posväcovať a ktoré vladyka vlastnoručne nazbieral.

V Ľutine ich prvé kroky vedú do baziliky, kam si idú znova uctiť plaščenicu Božej Matky. Po krátkej modlitbe má vladyka čas pripraviť sa na bohoslužbu a zvítať sa s hosťami, otec Michal odchádza na horu dokončiť posledné prípravy, skontrolovať, či je všetko na mieste, a vzápätí sa vracia dole usporiadať slávnostný sprievod, na ktorého čele znova vystupuje na mariánsku horu, aby svojou službou dbal na dôstojnosť celého slávenia. Rozumiem vladykovým slovám, že Michal je jeho tieňom, ktorý je stále s ním a na ktorého sa môže spoľahnúť. Aj keď stále pôsobí pokojne a uvoľnene, je sústredený a dôsledne dbá na každý detail. Vedľa stojaca pani sa ku mne nakloní a zašepká: „Ten mladý muž musí myslieť na všetko, ale ide mu to výborne.“ V duchu sa usmejem, pretože práve mi prebleslo mysľou, ako veľa toho má a ako málo to ľudia vnímajú. A tu vzápätí mi pani dáva odpoveď – ľudia si dobrú službu predsa len všimnú a ocenia. Milosrdný Boh však občas rád dá najavo, že dokonalosť ani nevyžaduje, ani nepotrebuje 😊 – pri obliekaní rúcha počas modlitieb zrazu chýba arcibiskupská mitra, v reťazi drobných úloh niekde niekto pozabudol na tú svoju. Otec Michal musí promptne zareagovať. Niektorí to zaregistrujú, väčšine veriacich však tento detail unikne, situácia sa v pokoji vyrieši a vladykovi Jonášovi nasadia mitru otca protosynkela. O čosi neskôr ju vymenia za tú správnu. Milý detail umocní symboliku – v Cirkvi nie sme dokonalí a bezchybní, ale ak vzájomne spolupracujeme a s ochotou si pomôžeme, nedokonalosti môžeme ľahko zakryť a chyby napraviť. „Sám by som to nezvládal,“ dodáva skromne na záver otec Michal, „a keďže sme jeden tím, nežalujeme na seba, ale snažíme sa vychytať nedokonalosti a posúvať sa vpred.“