Dve statočné

Alena Halásová sa vydávala rok po maturite, v septembri 1989, za rovnako starého priateľa. Mesiac nato už mladý muž rukoval na vojenčinu. Odtiaľ sa za svojou manželkou a veľmi skoro aj ich dcérkou Radmilkou vracal čoraz zriedkavejšie, až prestal chodiť úplne. Na radosť – a ako sa čoskoro ukázalo – aj špeciálnu starostlivosť o postihnuté dieťa zostala mladá žena sama. Pomoc nachádzala len u svojej mamy, s ktorou bývali v jednom byte a ktorá jej pomáhala, ako vládala, až do svojej nečakanej smrti v roku 2016.

„Dcérka sa narodila o štyri mesiace skôr, ako mala, vážila ledva 1 300 gramov, v pôrodnici ešte schudla na 1 100 g, bola veľmi maličká, takže na nedonoseneckom oddelení sme strávili dva mesiace.“ Že dieťatku ostanú vážne následky v podobe spastickej formy detskej mozgovej obrny, spočiatku netušili, začali sa prejavovať až po asi roku. „Dcérka pekne držala hlavičku, kopala nôžkami, bola pevná, takže ani lekári, ani my sme si to neuvedomili. Tieto detičky bývajú slabé, hypotonické, padá im hlavička, a to naša Radka nemala.“ Spozorneli, až keď sa v roku nedokázala otočiť, ale aj to ich lekári upokojovali, že predčasne narodené detičky majú mierne oneskorený vývoj a Radka všetko doženie. Až keď ich neurologička poslala na rehabilitáciu, začalo sa ukazovať, že Radke chýbajú tie správne vzorce a jej pevné držanie tela nie je zdravé, ale spôsobuje ho spastický syndróm, pre ktorý je typická kĺbová stuhnutosť, a trvalo zvýšené napätie obmedzuje, až znemožňuje pohyb. Začal sa kolotoč vyšetrení, rehabilitácií, cvikov, masáží. „Lenže s týmito detičkami sa začína cvičiť už skôr, pretože do roka sa dajú dosiahnuť najlepšie výsledky. My sme začali až po roku a vtedy je to už ťažšie. S mamkou, ktorá bola stále pri nás, sme sa jej však venovali úplne naplno, cvičili sme s ňou Vojtovu metódu, varili jej, aby rástla, priberala, kreslili sme jej obrázky – keď mala ísť do školy, poznala už všetky písmenká. Ona má veľmi ťažké zdravotné postihnutie, až na deväťdesiat percent, má zasiahnuté rúčky aj nôžky, ale tým cvičením sme s mamkou dosiahli, že nám vyrástla takáto pekne vzpriamená a vysoká,“ usmieva sa Alenka. Cvičenie malo blahodarný vplyv aj na mentálne zdravie, pretože hoci má jej dcérka ťažké fyzické postihnutie, je veľmi bystrá, múdra, dobre spolupracuje, a tak keď prišiel čas školskej dochádzky, špeciálna pedagogička im odporúčala integrovať Radku medzi zdravé deti do bežnej školy. Bol to radostný čas medzi deťmi, ktoré ju mali rady, navštevovali ju aj doma a ona sa ich prítomnosti veľmi tešila. Cvičila a rehabilitovala každý deň, no keďže deti v puberte prudko rastú, Radke sa šľachy začínali skracovať a musela postupne absolvovať štyri operácie achiloviek, podkolenia, predkolenia i stehenných abduktorov. Napriek všetkému bola výbornou žiačkou a celých deväť rokov základnej školy absolvovala s čistými jednotkami.

Najväčší zlom však v životoch všetkých troch členiek rodiny nastal, keď sa Radka začala pripravovať na prvé sväté prijímanie. Vnímavé a citlivé dievčatko sa od prvej chvíle cítilo v chráme šťastne.

„Hoci sme gréckokatolíčky a mali sme s manželom cirkevný sobáš, do cerkvi sme chodili len sporadicky. Keď sme tam však Radku priviedli prvýkrát, hneď si natrvalo zamilovala Ježiša a pritiahla k nemu aj nás. Bola v tom našou oporou. Hovorili sme jej s babkou, že je naším záchrancom, naším anjelíčkom, ale potom nám jeden duchovný otec povedal, že anjelíčkovia sú len v nebi, tak sme si ju premenovali na Úžasníček. Ona je náš Úžasníček. My s mamkou sme sa starali o ňu a ona obohacovala nás,“ s úsmevom na perách a slzami na lícach hovorí Alenka. Spoločne sú platným členom popradskej farskej rodiny, zúčastňujú sa na všetkých jej akciách, na ktorých môžu – pravidelne chodievajú na sväté liturgie a ďalšie pobožnosti v chráme, na farské dni, každoročné fašiangové plesy, tohto roka majú za sebou okrem plesu aj zabíjačku na farskom dvore. Aj keď Alenka od narodenia dcérky nechodí do práce, nenudí sa, starostlivosť o Radku jej zaberá všetok čas, ale o sťažnosti na osud alebo vzdychaní nemôže byť ani reč. „Každý z nás má vo svojom živote nejaké trápenie, to naše sa líši iba tým, že je viditeľné navonok.“

Z každého kúta ich krásneho dvojizbového bytu v centre Popradu cítiť pokoj, domov a lásku. Že tam žije ťažko postihnutý človek, nezbadáte, všetko je zariadené s citom a vkusom, až pri veľmi blízkom pohľade si všimnete, ako je každá drobnosť nevtieravo prispôsobená špeciálnym potrebám. V každej izbe má Radka svoje miesto, kde si môže čítať, kresliť, cvičiť, hrať sa na počítači. Všetko robí rada a s láskou, ležať na posteli počas dňa ju nebaví, napriek spasticky zovretým prstom krásne kreslí, byt je plný jej obrázkov, na chodbe visí aj ikona, ktorú napísala pred rokmi na hodine s bývalým kaplánom Martinom. Mamka aj dcéra rady chodievajú na prechádzky, oddychujú na balkóne plnom pestrých kvetov, milujú prírodu, výlety, divadlá, pravidelne v nedeľu si urobia „deň na seba a na Pána“, vtedy Alenka nevarí, ale po liturgii sa stretávajú s jej sestrou a zároveň Radkinou krstnou Majkou a idú spolu do reštaurácie na obed, zájdu na prechádzku alebo do kina. Majka je takisto ich veľkou pomocou, kedysi žila a pracovala v zahraničí, a podporovala ich finančne, po smrti mamky sa vrátila domov a pomáha im aj prakticky. Aj keď sa Alenka usmieva, že sú ako sestry povahovo úplne odlišné, je im spolu veľmi dobre. Pri mori boli iba raz, ešte v časoch Radkinej školskej dochádzky, keď pani učiteľka zorganizovala pre integrované deti dovolenku na ostrove Džerba v Tunisku.

Zo stále usmiatej Alenky sála pokora a skromnosť. Vďaka objaveniu Boha necíti strach, pretože sa plne vložila do jeho rúk a dôveruje mu. „Necítim vo svojom živote žiadnu krivdu ani smútok, skôr vďaku za všetko, čo som dostala. Mám veľkú radosť z toho, že mám takú dcérku, akú mám, pretože aj keď je postihnutá, je perfektná. Cítim vo svojom živote stálu Božiu prítomnosť, pretože ak mám nejakú ťažkosť, vždy mi príde na um nejaká Božia myšlienka a mne sa podarí situáciu vyriešiť. Cítim, že keď sa na neho obrátim v modlitbe, on ma vedie. Nebojím sa budúcnosti, lebo viem, že nech by prišlo čokoľvek, nie je nič, čo by som s Božou pomocou nezvládla.“

A neobviňovala niekedy v ťažkej chvíli lekárov, že neskoro stanovili diagnózu? Alebo manžela, že ich opustil a ani raz im nepomohol? „Nikdy. Viem, že lekári robili všetko, čo mohli, neobviňujem ich z toho, že niečo zanedbali, lebo tieto diagnózy sú také rozdielne, že je veľmi ťažké ich definovať. Veď aj ja sama ako rodič som si to mohla všimnúť, a nevšimla som si. Ani na manžela som sa nikdy nehnevala, práve naopak, som mu vďačná, že mám Radku. Je mi ho len ľúto, pretože chudák ani netuší, akú úžasnú dcéru má.“