Aj nuda je dôležitá

Ale aj tak ma v istom období najviac zasiahlo jej úprimné rozprávanie o vlastnom boji s vyhorením, panickými atakmi a depresiou, a hoci som sa – vďaka Bohu – svojím vtedajším náročným životným štýlom k depresiám neprepracovala, jej spoveď bola pre mňa terapeutická a veľmi podporná.
Preto sa dnes nechcem so speváčkou a ilustrátorkou Zuzkou Smatanovou rozprávať o rebríčkoch hitparád, ale predovšetkým o tom, čo prežívame všetci, keď zhasnú svetlá – o našom vnútri.

Možno sa na tému duševného zdravia vyjadrovali aj iní umelci, mne sa však otvorenie tejto témy v mediálnom priestore spája predovšetkým s vami a vašou šokujúco úprimnou výpoveďou. Potrebovali ste ňou ešte doliečiť posledné drobné rany v sebe alebo ste sa už vtedy cítili natoľko silná, že ste rozprávali s nadhľadom a istotou výlučne iba na pomoc iným, ktorí by mohli prechádzať niečím podobným?

Rozhodla som sa o tom rozprávať až v čase, keď som bola už kompletne vyliečená. Potrebovala som svoj čas, aby mnou nič nezahýbalo. Mám za sebou stovku terapií, liečbu antidepresívami, dnes už nič z toho nepotrebujem. Myslím si, že ak by som o tom začala rozprávať v čase, keď som ešte nebola v poriadku, nemalo by to na mňa dobrý vplyv. Záleží mi na tom, aby ľudia vedeli, že sa z toho dá dostať, ako sa to podarilo mne. Samozrejme, každý je iný, veľa urobí domáce zázemie, ľudia okolo, nemôžeme to všetko paušalizovať, každopádne, chce to vždy aj istú dávku svojho vlastného úsilia, aby sa stav zlepšil. Človek si nemôže len tak ľahnúť do postele a povedať druhým: „Postarajte sa o mňa, dostaňte ma z toho.”

Čo bolo pre vás v procese uzdravovania najťažšie – prijatie faktu, že aj silná osobnosť môže spadnúť na dno, alebo strach z toho, čo bude ďalej?

Ten strach, čo bude ďalej. Vtedy je život veľmi neistý. Moje ego určite neutrpelo tým, že som sa dostala do takéhoto stavu, v prvom rade som človek a môže sa to stať komukoľvek. Myslela som, že sa už nikdy nevrátim k umeniu, ktoré ma vlastne do toho dostalo, a kompletne som o seba prišla. Rozmýšľala som, či to vôbec prežijem, či nájdem nejakú kotvu, o ktorú by som sa ukotvila, aby som zase prišla na to, kto som.

Občas vzniká z tej najhlbšej bolesti to najlepšie umenie. Keď sa dnes pozriete na svoje staršie albumy, vidíte v nich indície, ktorými vám vaša duša naznačovala, že niečo nie je v poriadku?

To ťažko takto spätne vyhodnotím, žila som tým, čo mi vtedy život ponúkal. Dvojalbum Echo je však, myslím, zásadným obdobím, keď mi to všetko kompletne spadlo na hlavu. Ešte aj tá fotka na obale má zvláštnu symboliku. Stojím na Kriváni, na vysokej hore, kde víťazoslávne plesknem bičom, že som to všetko zvládla sama, a potom som odtiaľ, v živote, spadla do hlbokej rokliny. Potrebovala som túto lekciu, bez nej by som si neuvedomila nič.

Máte pieseň, ktorá vznikla v období, ktoré bolo pre vás psychicky náročné?

Je ich pár, no nevznikli priamo v tom období. V čase vyhorenia a depresie som nebola schopná písať ani skladať, ani sa na nástroje čo i len pozrieť. Potrebovala som čas na uzdravenie a až vtedy, keď mi znova všetko dávalo zmysel, začali sa zo mňa sypať všetky pesničky z albumu Rozprávač, keď som na to všetko už len s vďakou spomínala. Zásadnou piesňou je určite Sľub, že prežijem, Živá voda a Čierna krajina.

Mnohí ľudia, ktorí zažili úzkosti alebo vyhorenie, hovoria, že museli radikálne prekopať svoj rebríček hodnôt a naučiť sa hovoriť nie. Čomu ste museli dať v živote definitívnu stopku vy?

Tomu, že musím všetko robiť na 120 percent, že musím byť neustále k dispozícii a že všetky ponuky, ktoré prídu, musím zobrať. A ešte pocitu, že oddych je strata času. Musela som zmeniť svoj životný štýl a dnes počúvam svoje telo oveľa viac ako predtým. Prácu si organizujem tak, aby na mňa všetko opäť nepadalo, z desiatich ponúk zoberiem len tri a keď si potrebujem oddýchnuť, je to vždy dovtedy, kým sa nezačnem nudiť. Pocit nudy je totiž najlepšia prevencia pred vyhorením. 🙂

Kedy si dnes uvedomíte, že potrebujete spomaliť?

Stres a jeho zvládanie, respektíve nezvládanie, mi to naznačí. Spánok rovnako tak.

Okrem hudby máte nesporný talent na kreslenie a ilustrovali ste už nemálo knižiek, dokonca ste vydali aj vlastnú. Je pre vás výtvarné umenie len formou relaxu alebo vám kreslenie dáva niečo, čo vám hudba dať nevie?

Kreslenie ma vracia do detstva. Dostala som ho darom od otca. Hudbu tiež, ale kresliť som začala prirodzene – už v troch rokoch som kreslila zhruba ako desaťročné dieťa, vedela som už písať, pritom ma to nikto neučil, iba som to odpozorovala od rodičov. Kreslenie je prudko introvertná činnosť a to mi veľakrát vyhovuje viac, ako stáť na pódiu pred tisíckou ľudí.

Mnohí ľudia čerpajú silu z viery, spirituality alebo vnútorného presvedčenia. Ako vy osobne vnímate duchovný život alebo vieru? Je to niečo, čo vás sprevádza životom alebo si toto súkromie radšej strážite v tichu?

To, čo niekto nazýva Bohom, ja definujem ako nejakú silu, ktorá na nás dáva pozor alebo nám zľahka dáva signály, ktorá cesta je pre nás vhodná, aby sme sa niečo naučili. Verím v silu človeka, že keď niečo veľmi chce, tak sa vesmír spojí a pomôže mu.