Odmietnutie ma posunulo k víťazstvu

Janka, vitaj! Hneď na úvod musím prezradiť, že máme spoločnú minulosť. Spolu sme drali stredoškolské lavice vo Svidníku, a o to viac som bol hrdý, keď som zistil, že budeš súťažiť v Pečie celé Slovensko. Čo bolo tvojou najhlbšou motiváciou vstúpiť na túto mediálnu pôdu, kde ti kamera pozerá priamo na prsty?

Ja som v prvom rade veľkým fanúšikom tohto formátu, či už slovenskej, českej, alebo aj originálnej britskej verzie Bake Off. Najviac ma lákalo zažiť tú atmosféru na vlastnej koži a vstúpiť do komunity cukrárov. Chcela som vidieť pozadie natáčania, ako to reálne prebieha. U nás na Slovensku to funguje tak, že súťažiaci zo všetkých sérií sa navzájom poznáme, vzťahy tam naozaj vznikajú a nesieme si ich do života aj po súťaži. Toto bol pre mňa ten základný pud – zažiť komunitu.

Hneď v prvej sérii bolo z obrazovky cítiť obrovskú ľudskosť a to, že si súťažiaci pomáhajú. V televízii to však niekedy po zostrihaní vyzeralo, akoby si radila len ty mladším kolegyniam, a nič za to nedostala. Ako to bolo naozaj?

My sme si naozaj boli veľkou oporou. Ťahali sme jeden druhého. Keď sme mali modelovať, radila som ja, keď prišlo medovníkové kolo, radila nám Stanka, lebo v tom bola doma. Nikdy sa nestalo, že by niekto povedal: „Idem sám za seba.“

Divák si však musí uvedomiť, že jedna epizóda sa natáčala dva dni. Odchádzala som z izby o siedmej ráno a vracala sa o deviatej večer. Sú to hodiny a hodiny materiálu z každej kamery, ktoré sa v strižni musia osekať na 90 minút. Dajú tam to, čo je vizuálne zaujímavé, a sila strihu dokáže spraviť veľa. Niekedy ti pomôže, inokedy uškodí. Súťažiaci si negativitu divákov nezaslúžia, pretože pečenie pod stresom, pred 80 ľuďmi zo štábu a s vedomím, že ťa bude sledovať celé Slovensko, je extrémne náročné. Sme nonstop v diskomforte – nepoznáme prístroje, pece ani prostredie.

Mal som niekedy pocit, že pri technických výzvach sa ten čas azda umelo naťahoval, aby ste to vôbec stihli dokončiť. Je ten limit naozaj taký striktný?

Poviem ti to takto: v tom stane nie sú absolútne žiadne hodiny. Ráno sme museli odovzdať mobily, hodinky, všetko, čo ukazovalo čas. Nemáš ani poňatia, koľko je hodín. Dokonca aj na peciach bol každý deň nastavený iný, náhodný čas. Jediným ukazovateľom času pre nás boli moderátori, ktorí nám chodili hlásiť: „Máte polovicu času! Zostáva 30 minút!“ Ty reálne nevieš, či prešlo 15 minút alebo už hodina.

A ďalšia pikoška – tie stoly v stane nie sú napojené na centrálnu vodu, keďže sa neustále posúvajú. Mali sme len desaťlitrové bandasky. V jednej bola čistá voda, do druhej išiel odpad. Jedno umývadlo sme mali pre dvoch ľudí. Keď pečieš štvorhodinovú výzvu v kuse bez prestávky, musíte si s kolegom veľmi dobre rozmyslieť, kedy a čo budete umývať, pretože máte k dispozícii každý len päť litrov vody.

Natáčali ste to dlhých sedem týždňov ďaleko od domova. Doma si nechala manžela a tri malé deti. Ako ste to ako rodina zvládli?

Bez rodiny a manžela by sa to nedalo. Reálne som bola štyri dni v týždni úplne preč. Keď som prišla na víkend domov, oprala som, upratala, navarila, ale hlavou som už bola v ďalšom natáčacom týždni. Musela som si rezervovať príchute, testovať recepty a piecť na ďalšie epizódy. Kým ja som bojovala na jednom fronte v stane, môj manžel bojoval na druhom fronte doma s deťmi.

A má aj obrovskú zásluhu na mojich tortách! Keď som si vymyslela nejakú šialenú „antigravity“ konštrukciu, naskicovala som mu ju a on – hoci sa chytal za hlavu – mi ju zakaždým dokonale vyrobil.

Čo bolo pre teba počas šou to absolútne najťažšie, keď si musela najviac vystúpiť zo svojej komfortnej zóny?

Medovníkové kolo! Spraviť medovníkovú kazetu za štyri hodiny je extrém. Medovníkové cesto by malo stáť ideálne celú noc, no my sme ho museli urobiť, nechať odstáť maximálne 15 minút a hneď s ním pracovať, inak by sme to nestihli ozdobiť a poskladať. Tam nám naozaj všetkým poriadne stískalo.

Náročné bolo aj michelinské kolo v semifinále. My sme totiž dostali zadania len na desať kôl a myslela som si, že antigravity torta je finále. A zrazu nám oznámili, že nás čakajú ešte ďalšie dve epizódy. Mali sme dva dni na to si všetko doma vymyslieť, nakúpiť špeciálne suroviny a natrénovať to.

Víťazstvo si musela tajiť zhruba pol roka. Ako si sa s tým popasovala? Zmenil sa tvoj život po odvysielaní finále?

Najťažšie to mala moja dcéra v škole, tej sa stále snažili vypytovať. Zmluva však bola prísna, nesmeli sme o tom rozprávať. A či sa môj život zmenil? Ani nie. Stále som tá istá Janka ako pred súťažou. Aj dnes ráno som bola na našej farme pri kravách. Šou ma obohatila o skúsenosti, vzťahy a cukrárske zručnosti, cítim sa istejšia. Zatiaľ však nemám oficiálnu výrobu. Som v prvom rade matka troch detí, a keďže rodina bola kvôli súťaži dlho ukrátená o môj čas, teraz im tú energiu vraciam.

Viem o tebe jednu veľmi zaujímavú vec. Ty si sa hlásila už do predchádzajúcej, štvrtej série, kde si sa dostala do TOP 24, no odmietli ťa. Ako si to vtedy brala?

Vtedy to bolo pre mňa náročné. Brala som to dosť vážne a mrzelo ma to. No ten rok navyše som využila. Kúpila som si knihy, online kurzy, študovala som chute a technológie, v ktorých som si nebola istá. Keď som sa hlásila do piatej série, išla som tam s obrovským pokojom. Už mi nešlo o to zvíťaziť. Chcela som len vidieť porotcov, užiť si casting a uzavrieť to sama pre seba. Ak by mi vtedy povedali, že nepostupujem, bola by som s tým úplne zmierená. Reálne pre mňa bolo dostať sa do tej dvanástky väčším zážitkom ako samotné víťazstvo vo finále. Brala som to s ľahkosťou a to bola asi tá správna cesta.

Toto je veľmi silná duchovná paralela. Prvotné zlyhanie ťa nezlomilo, ale hodilo ťa do obrovskej slobody. Zistila si, že na tom úspechu nelipneš, a paradoxne to ti to víťazstvo prinieslo.

Presne tak. Dnes spätne vidím, že to, že ma vtedy nevybrali, mi dalo ako človeku oveľa viac, než keby ma vtedy pustili ďalej. Niekedy je pád na dno presne to, čo človek potrebuje, aby na sebe začal reálne pracovať. Vážiš si potom tú cestu neporovnateľne viac, ako keby si všetko dostal len tak zadarmo na podnose.

Ďakujeme Janke za tento rozhovor, za jej pokoru. Ukázala nám svojou životnou skúsenosťou, že zlyhania sú len prostriedkom, ako sa dostať ďalej a bližšie k cieľu. V tomto pôstnom čase nám svoje vlastné pády na krížovej ceste ukazuje aj Ježiš, ktorý po každom z nich znova vstáva. Nech nám naše subjektívne pády, možno aj počas tohto pôstneho obdobia, neberú pomyselný vietor z plachiet, ale nech nás upriamujú a približujú k víťaznému cieľu.

Celý rozhovor vo forme podcastu s víťazkou show Pečie celé Slovensko Jankou si môžete vypočuť TU!