Deň na ulici

Martin Vrábeľ prešiel v živote kadečím – bývalý vyučený mäsiar, neskôr člen zboru národnej bezpečnosti viedol normálny život, bol ženatý, mal dve deti, prácu, peniaze. Bol alkoholik, ale ako priznáva, vďaka modlitbám a príhovoru Panny Márie, o ktorom je neochvejne presvedčený, je už 27 rokov úplným abstinentom. Keď môže, chodieva za to pravidelne ďakovať do Medžugoria. V útulku, v ktorom je dnes klientom, kedysi osem rokov pracoval ako animátor. Bol trikrát na protialkoholickom liečení a tri roky sedel v base za neplatenie alimentov, ale dokázal sa vrátiť, pracovať, zarábať. Zdedil veľký dom so záhradou po mame aj byt po sestre, istý čas pracoval v Anglicku a hovorí, že si žil ako gróf. O všetko ho pripravili zlé životné rozhodnutia – majetok rozdelil rodine alebo rozpredal pod cenu, peniaze požičal kamarátom a hoci má v ruke súdne príkazy na ich vrátenie, vie, že späť ich už nikdy nedostane. A to, čo mu ostalo, postupne prehral v číselnej lotérii.

Stretla som sa s ním, aby som videla, aké je to žiť bez domova. Stretli sme sa ráno v malej izbičke, ktorú obýva so spolubývajúcim. Nechýba mu tu nič, má posteľ, chladničku, albumy so starými fotografiami, malý televízor aj vianočný stromček na poličke – celý majetok obsiahnuteľný jedným pohľadom. A ešte dvadsaťročný mobil, a na dvore nepojazdnú felíciu, ktorú od neho chceli odkúpiť, ale nepredá ju. Keď si našetrí, dá ju opraviť a bude znova šoférovať. Nezanevrel, nesťažuje sa, práve naopak, je rád, že býva na poschodí. „Tí dole“ to majú ťažšie. Prechádzam okolo nich, šesť – sedem ľudí v jednej miestnosti, postávajúcich alebo pozerajúcich z okna. V prázdnych izbách s troma poschodovými posteľami a stolom sa občas ani nič iné robiť nedá. Pravda, prišla som neskoro, je už osem, budíček je pre dolné poschodie o šiestej, klienti majú za sebou povinné rajóny, raňajky, niektorí možno už aj sprchu, aj keď vôňu mydla či sprchového gélu naozaj necítim. Sprcha je tu však raz do týždňa povinná, klient dostane čip, na ktorý sa mu na päť minút spustí voda, a je čas na hygienu. Kto chce a vie si ušetriť prostriedky, za príplatok 50 centov môže rovnaký úkon zopakovať, koľkokrát potrebuje. Každý utorok animátori klientov kontrolujú, či sú osprchovaní, či nemajú vši alebo kožnú chorobu.

Aj klienti z poschodia mávajú pracovné služby, ale ich režim je voľnejší, nemajú povinný budíček, obedujú v kuchynke na poschodí a v izbách majú televízor. Ten sa večer o desiatej vypína, ale ak chce niekto dopozerať film alebo hokejový zápas, pri večernom príjme to nahlási a televízor sa mu vypne v uvedenom čase. Takéto výhody si však treba strážiť. Ako vraví Martin, stačí troška alkoholu alebo o jednu odpracovanú hodinu menej a idete o poschodie nižšie. Hladina alkoholu sa pravidelne náhodne testuje a pre pobyt na poschodí je nutné vykázať aj štyridsať odpracovaných hodín mesačne pre charitu – zbieraním odpadkov, hrabaním, kosením trávy a podobne. Martin navyše už takmer päť rokov cez víkendy varieva, v sobotu pre všetkých, v nedeľu pre niekoľkých kamarátov, s ktorými sa zložia na potraviny. Cez týždeň má svoje vyhradené miesto v OC Solivaria, kde predáva charitný časopis Cesta.

Pred deviatou sa prezuje, berie si tašku, vestu s identifikačnou kartou a ideme kupovať časopisy. Klient, ktorý Cestu predáva, si ju najskôr od koordinátora distribúcie odkúpi za 70 centov, rozdiel do ceny časopisu 1,40 eur, prípadne to, čo kupujúci zaplatí navyše, ostáva predajcovi. Na schodoch stretávame zarasteného zhovorčivého pána, ktorého mi Martin predstavuje prezývkou Eiffel. Získal ju vďaka tomu, že lepí zo špajdlí Eiffelovky, jedna stojí v kancelárii riaditeľa a jednu má nachystanú pre redaktora JOJ-ky, ktorý o ňom robil reportáž a prisľúbil mu výlet do Paríža. Zháňa povolenie od vedúceho, aby mohol vyjsť zadným vchodom a ukázať mi ju. Cestou mi dvakrát zopakuje, že bol v televízii a že pôjde do Paríža. Na chvíľu ma zahrieva pocit, že sny sú na svete pre všetkých rovnako a žijú aj v ľuďoch bez domova. Zamestnanca charity, ktorý nám otvára, sa pýtam, či majú viac takýchto kreatívnych klientov. Krúti hlavou, že za celý čas, čo tu pracuje, len tohto jedného. Ostatní trávia čas prevažne fajčením a pozeraním televízie. V miestnosti, ktorou prechádzame, sedí za prázdnymi stolmi asi pätnásť ľudí, nerozprávajú sa, niektorí bez záujmu hľadia na obrazovku, iní len znudene pred seba. Ich pohľad neupúta ani Eiffel, ktorý im priamo pred očami stavia svoju vežu a pózuje pred fotoaparátom. Letargia a bezútešnosť, ktorá z nich sála, je takmer hmatateľná. Prihováram sa hŕstke vonku stojacich ľudí, odpovedajú mi, že čakajú na mandarínky. Tesco sem posiela pečivo a ovocie krátko pred dátumom spotreby, pre čakajúcich je to darček, ktorý poteší.

Berieme tašku s časopismi a ideme do obchodného centra. Miesto pri dverách medzi hydrantom a kávomatom, vesta, kôpka výtlačkov v igelitovom obale a práca sa môže začať. Martin tu stojí každý deň od deviatej do druhej, niekedy aj dlhšie – ako chce, ako vládze. Za ten čas predá asi dva kusy, ale zopárkrát sa mu už podarilo predať za jednu šichtu aj päť. Je rád, má čas na cigaretu, kúpi si kávu, postretáva ľudí. Po príchode z práce má už oddych, leží na posteli, pozerá televíziu, vychádza vonku zafajčiť si. Iné záľuby nemá. Aj bez nich je jedným z najaktívnejších klientov centra. Pretože nezabudol plánovať a snívať o budúcnosti. Potrebuje splatiť dlh poisťovni za to, že pred rokmi nenahlásil svoj príjem z práce v Anglicku. Malo by to trvať necelé dva roky a potom už má prisľúbený podnájom. Predtým sa však ešte plánuje vybrať na svoju dvanástu púť do Medžugoria – poďakovať Márii za záchranu a všetko požehnanie, ktorého sa mu denne dostáva.