Ako byť dobrým otcom: vzťah so svojím otcom

Rozdiel je na prvý pohľad zrejmý. Nebeský Otec je dokonalý, náš pozemský otec – čo ako by bol skvelý – dokonalý nie je. Vôbec to však neprekáža, pretože dokonalými nie sme ani my. Boh nevychádza z predpokladu našej dokonalosti. Ako hovorí svätec: „Počítaj s ľudskou slabosťou, počítaj s Božou milosťou a neprerátaš sa.“ Aby bol náš vzťah s pozemským otcom – vzťah dvoch nedokonalých ľudí – podľa Božieho zámeru, nevyhnutne potrebujeme Božiu milosť. Modlíš sa za svoj vzťah s otcom? Prosíš Boha o jeho pomoc v tomto vzťahu? Modlíš sa za svojho otca?

Tu chcem podotknúť, že aj keď hovoríme o otcovstve a o otcovi, rovnako dôležitá je aj matka a vzťah s ňou; vzťah s oboma rodičmi. Boh ich uvádza vždy spolu.

Prvé tri prikázania Desatora sa týkajú Boha a úcty k nemu. Hneď nasledujúce sa týka rodičov a úcty k nim:
„Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20, 12)
„Cti svojho otca a svoju matku, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh, aby dni tvojho života dlho trvali a aby sa ti darilo na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Dt 5, 16)
„Nech sa každý bojí svojej matky a svojho otca.“ (Lv 19, 3)

Biblický výraz „nech sa bojí“ znamená výzvu k silnej úcte. „Báť sa“ rodičov znamená brať ich vážne. Brať vážne ich osoby, ich životy, ich skúsenosti, ich slová. Neznamená to vždy s nimi súhlasiť ani vždy ich poslúchnuť, ale znamená to vážiť si ich, prejavovať im úctu a rešpekt.

Veľmi výstižne o tom hovorí aj katechizmus:
„Úcta k rodičom spočíva vo vďačnosti voči tým, ktorí darovaním života, svojou láskou a prácou priviedli svoje deti na svet a umožnili im rásť vo veku, múdrosti a milosti: „Z celého srdca si cti otca a nezabúdaj na bolesti svojej matky. Pamätaj, že ti dali život. Ako im odplatíš, čo urobili pre teba?“ (Sir 7, 29 – 30)
Úcta k rodičom sa prejavuje pravou ochotou a poslušnosťou: „Zachovávaj, syn môj, prikázania svojho otca a nepohŕdaj naučením svojej matky… Keď niekam pôjdeš, povedú ťa, keď budeš odpočívať, budú strážiť nad tebou, a keď sa zobudíš, budú sa s tebou rozprávať.“ (Prís 6, 20.22) „Múdry syn rád počúva napomenutia, posmievač však nedbá na výčitky.“ (Prís 13, 1)
Keď deti vyrastú, majú si naďalej ctiť svojich rodičov. Majú predchádzať ich želania, ochotne ich prosiť o radu a prijímať ich oprávnené napomenutia. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa (emancipáciou) detí, ale neprestáva úcta, ktorú musia mať k nim vždy. Tá má v skutočnosti svoj koreň v bázni voči Bohu, ktorá je jedným z darov Ducha Svätého.
Štvrté prikázanie pripomína deťom, ktoré dospeli, ich zodpovednosť voči rodičom. Podľa svojich možností im majú poskytovať hmotnú a morálnu pomoc v rokoch staroby alebo v čase choroby, opustenosti a núdze. Ježiš pripomína túto povinnosť vďačnosti.
Keď sa deti stanú dospelými, majú povinnosť a právo zvoliť si svoje povolanie a svoj životný stav. Túto novú zodpovednosť majú brať na seba v dôvernom vzťahu k svojim rodičom, od ktorých si majú vyžiadať a ochotne prijať mienku a radu. Rodičia majú dbať na to, aby nenútili svoje deti ani pri voľbe povolania, ani pri voľbe manžela či manželky. Táto povinnosť zdržanlivosti im však nezabraňuje – skôr naopak –, aby pomáhali deťom múdrymi radami, najmä vtedy, keď si zamýšľajú založiť rodinu.“ (KKC 2215 – 2218.2230)

Si svojim rodičom dostatočne vďačný? Prejavuješ im pravú ochotu? Ako si ctíš svojich rodičov, keď si už dospelý? Prosíš ich ochotne o radu? Prijímaš ich oprávnené napomenutia? Vnímaš zodpovednosť voči svojim rodičom? Pomáhaš im? Máš dôverný vzťah k svojim rodičom? Prosíš ich o ich mienku a radu, keď sa rozhoduješ; zvlášť vo veci povolania a založenia si rodiny?

Začni. Zatelefonuj im. Navštív ich. Poďakuj im. Popros ich o odpustenie. Porozprávaj sa s nimi. Vypočuj ich. Poraď sa s nimi. Opýtaj sa ich, s čím potrebujú pomôcť. Pozvi ich niekam. Sprav si s nimi výlet. Napríklad s otcom by si – primerane okolnostiam a možnostiam – mohol podniknúť nejaké chlapské dobrodružstvo.

Čo sa týka vzťahu k obom rodičom, otcovi i matke, jedna z najúžasnejších biblických pasáží je v knihe Sirachovho syna. Cituje z nej na viacerých miestach aj katechizmus. Ten text je trochu dlhší, ale väčšina pokrstených ho nikdy nečítala. Ak sa chceš vo svojom vzťahu k rodičom posunúť dopredu, prečítaj si ho pozorne celý:

Boh priznal úctu otcovi na synoch,
a keď vymedzoval právo matky, ustanovil ho oproti synom…
Kto si ctí matku, počína si tak,
ako keby si zhromažďoval poklady.
Kto si ctí otca, nájde radosť na synoch
a bude vždy vyslyšaný, keď sa bude modliť.
Kto si ctí otca, bude dlho žiť,
kto poslúcha otca, občerstvuje matku.
Kto sa bojí Pána, ctí si rodičov
a bude slúžiť svojim rodičom ako svojim pánom.
Skutkom i slovom a so všetkou trpezlivosťou
si cti svojho otca,
aby zostúpilo na teba požehnanie od neho
a aby ti jeho požehnanie ostalo naveky.
Požehnanie otcovo je oporou pre domy synov,
no kliatba matkina ich vyvracia od základov.
Nehľadaj svoju česť, ak tým potupíš svojho otca,
z jeho potupy ti nevzniká sláva.
Lebo česť vzíde každému z toho, ak je otec uctený,
ale je hanbou syna, ak je jeho otec bez cti.
Synu, zastaň sa v starobe svojho otca
a nezarmucuj ho, kým žije,
ak slabne na rozume, maj strpenie
a nepohŕdaj ním, kým si pri sile;
lebo milosrdenstvo s otcom nebude zabudnuté.
Za ťažkosti s matkou dostane sa ti dobrej náhrady…
Akú zlú povesť má taký, čo si opúšťa otca
a kto trápi svoju matku, je od Boha prekliaty.“ (porov. Sir 3, 3 – 18)

Iste, je to starozákonný text, ale stále je to Božie slovo, nielen ľudský názor. Môžeš ho použiť ako veľmi konkrétne spytovanie svedomia vo veci svojho vzťahu k rodičom; ako revíziu svojho života.

Vzťahy medzi rodičmi a ich dospelými deťmi nie sú na Slovensku ani medzi pokrstenými ideálne. V mnohých rodinách jestvujú veľké napätia a spory, ktoré sa ťahajú roky až desaťročia. Ježiš Kristus prichádza, aby nás z toho vyslobodil. Ak chceš vo svojom živote kráčať slobodne vpred, ak chceš byť dobrým otcom, dobrým rodičom a budovať zdravú rodinu, potrebuješ si dať do poriadku vzťah so svojím otcom, so svojou matkou.

Takéto slová môžu vyvolať u mnohých silné emócie: „A či ty poznáš môjho otca? Vieš, aký je, a čo mi urobil?“ Nie, nepoznám a neviem. Ale Ježiš vie. A Ježiš hovorí slová, ktoré môžu byť svetlom pre teba v tvojej náročnej situácii. Ježiš má pre teba riešenie, aj keby bol tvoj vzťah s otcom vyslovene nepriateľský: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú… Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým. Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ (porov. Lk 6, 27 – 38)

Môžeš robiť dobre. Môžeš žehnať. Môžeš sa modliť. Toto s pomocou Božej milosti môžeš. Robíš to?

Nemusíš byť zviazaný tým, aký je tvoj otec. Pretože máš aj iného Otca – milosrdného. A tento Otec ťa posiela milovať tvojho otca. Nemusíš byť takým, aký je tvoj otec. Môžeš byť takým, aký je tvoj Otec. Aj vo vzťahu k svojmu otcovi. Môžeš byť milosrdný a zhovievavý.

Tu ešte raz vytiahnem slová Sirachovca o milosrdenstve voči otcovi: „Nehľadaj svoju česť, ak tým potupíš svojho otca, z jeho potupy ti nevzniká sláva. Lebo česť vzíde každému z toho, ak je otec uctený, ale je hanbou syna, ak je jeho otec bez cti. Synu, zastaň sa v starobe svojho otca a nezarmucuj ho, kým žije, ak slabne na rozume, maj strpenie a nepohŕdaj ním, kým si pri sile; lebo milosrdenstvo s otcom nebude zabudnuté.“

Ježiš hovorí o postoji ku všetkým, aj k nepriateľom, aj k tvojmu otcovi: „Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám.“ Nesúď svojho otca. Odpusť mu. Nielen kvôli nemu, ale aj kvôli sebe samému.

Svätý Pavol píše: „A tak, človeče, nemáš výhovorky, keď súdiš, nech si ktokoľvek. Lebo v čom súdiš iného, sám seba odsudzuješ. Veď aj ty, čo súdiš, robíš to isté.“ (Rim 2, 1) Niektoré preklady uvádzajú poslednú vetu v budúcom čase: „Veď aj ty, čo súdiš, budeš robiť to isté.“ Ak súdiš svojho otca namiesto toho, aby si bol voči nemu milosrdný a odpustil mu, budeš odsúdený robiť to isté. Iste, nie je to nejaký fyzikálny zákon, ale súdenie kohokoľvek otvára bránu tvojho života hriechu, ktorý odsudzuješ. Súdenie je prekliatie. Odpustenie je požehnanie. Ak nechceš opakovať hriechy svojho otca, odsúď tento hriech a jeho korene vo svojom živote, ale svojho otca nesúď a zo srdca mu odpusť. „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Lebo ak vy odpustíte ľudom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.“ (Mt 6, 12 –15)

Odpustenie nie je vôbec ľahké. Určite to neznamená povedať: „Nič sa nestalo!“ Veľmi dobre vystihujú odpustenie Ježišove slová v evanjeliu: „Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: ,Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?‘ Ježiš mu odpovedal: ,Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz. Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu, aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: ,Pozhovej mi a všetko ti vrátim.‘ A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: ,Vráť, čo mi dlhuješ!‘ Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: ,Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.‘ On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. A tak si ho pán predvolal a povedal mu: ,Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?‘ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.‘“

My chlapi rozumieme číslam a peniazom. Sedem, sedemdesiatsedem. Sto, desaťtisíc. Ježiš tým chce vyjadriť dôležitosť odpustenia. Že máme odpustiť vždy a každému. Ale toto podobenstvo veľmi dobre vysvetľuje aj vnútorné súvislosti odpustenia.

Peter sa Ježiša nepýta, či má odpustiť, ale či má odpustiť až sedem ráz. Ježiš mu odpovedá:

„Hovorím ti, nie sedem ráz, ale až sedemdesiatkrát sedem.“ (ekumenický preklad) Nie sedem ráz, ale až sedemdesiat krát sedem, 70 x 7, čiže 490-krát! Teda úplne vždy!

Ježiš vie, že odpustenie nie je ľahké. Hovorí o človeku, ktorému jeho kolega dlhoval sto denárov. Sto denárov nie je sto eur. Sto denárov je výplata za sto dní, čiže za takmer päť mesiacov. V dnešných cenách povedzme päťtisíc eur. To nie je žiadna maličkosť! Keď nám niekto dlží päťtisíc eur, nemávneme nad tým rukou: „Nechaj tak!“ Ježiš hovorí o človeku, ktorý nám spôsobil veľkú škodu; ktorý nám veľmi ublížil; ktorý nám veľa dlží. Možno je tým človekom aj tvoj otec.

To, čo však úplne mení situáciu, je dlžoba voči Pánovi. Jeden talent je šesťtisíc denárov! Takže desaťtisíc talentov je šesťdesiat miliónov denárov; mzda za viac ako dvestotisíc rokov práce, dnes zhruba tri miliardy eur! Bez šance zaplatiť to alebo si to odpracovať: „Pán si ho predvolal a povedal mu: ,Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?‘ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“

Odpustenie je výhodný „biznis“. Odpustenie je múdre rozhodnutie. Bez odpustenia si nemôžeš vybudovať zdravý a úspešný život. Odpustenie je aj veľmi dobrý príklad. Ak chceš byť dobrým otcom, potrebuješ byť dobrým synom.

Podľa katechizmu je to spôsob, akým najlepšie vychovávať deti a budovať rodinu: „Rodičia vytvárajú rodinu, kde vládne ako pravidlo nežnosť, odpustenie, úcta, vernosť a nezištná služba. Rodina je vhodným miestom na výchovu k čnostiam. Táto výchova si vyžaduje učiť sa odriekaniu, zdravému úsudku a sebaovládaniu ako podmienkam každej pravej slobody. Rodičia majú veľkú zodpovednosť aj za to, aby dávali svojim deťom dobrý príklad. Keď budú vedieť pred nimi uznať svoje chyby, budú ich môcť aj lepšie viesť a naprávať.“ (KKC 2223)