Pretože ty žiješ, aj my budeme

Jesenné obdobie je tradične spojené so spomínaním či modlitbou za našich blízkych na miestach ich posledného odpočinku. Tak ako my dnes, aj naši predkovia už pred stáročiami chápali hrobové miesto nielen ako priestor, kde si mohli uctiť pamiatku nebohého či nebohej tichým rozjímaním. Náhrobný kameň, drevený epitaf, sarkofág či mortuárium (tzv. sepulkrálne pamiatky) vždy predstavovali miesto, kde sa vyjadroval smútok a bolesť zo straty blízkeho, ale aj viera a nádej vo večný život a spásu.

V širšom zmysle slova sa na týchto miestach často vyjadroval svetonázor či životná filozofia nebohého či pozostalých, ktorí mu pamiatku dali vyhotoviť. Obsahujú ich nápisy, ktoré sú na takýchto artefaktoch vytesané, vyryté či namaľované. V minulosti, predovšetkým v 16. až 18. storočí, boli texty na náhrobkoch omnoho rozsiahlejšie ako dnes. Samozrejme, máme na mysli vzdelaných a zámožných ľudí, ktorí si honosný, zväčša umelecky hodnotný artefakt mohli finančne dovoliť, či už z dôvodu svojej príslušnosti k šľachte, alebo k bohatému a vzdelanému meštianstvu.

Ponechajme bokom vizuálnu stránku pamiatok a venujme sa slovu. Jeho význam v našej nápisovej kultúre vzrastá začiatkom 16. storočia. Napriek veľkej rozmanitosti nápisov je zrejmé, že ich hlavným inšpiratívnym zdrojom boli biblické texty. Tie majú pre nás nesmiernu cenu. Skrze ne totiž vidíme, čo zo Svätého písma bolo pre našich predkov natoľko zásadné, že sa to rozhodli zvečniť ako svoj posledný odkaz pre budúcnosť.

Je pozoruhodné, akej obľube sa na náhrobných kameňoch šľachticov a vzdelaných mešťanov tešil jeden starozákonný text. Ide o devätnástu kapitolu z Knihy Jób, verše 25 až 27:

„Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a ja v súdny deň vystúpim zo zeme, a opäť vo svojej koži a s vlastným telom uvidím svojho Boha. Veru, ja sám ho uvidím, moje oči ho zazrú a nie iný.“ (porov.)

Tento text nachádzame na zachovaných náhrobných kameňoch po celom území dnešného Slovenska. O jeho popularite svedčí aj to, že sa vyskytuje vo všetkých troch hlavných jazykoch, v ktorých sa v tom čase nápisy vyhotovovali, a to v latinčine, nemčine aj maďarčine. Latinčina pritom suverénne dominovala.

Z obsahového hľadiska je spomínaný starozákonný text ideálnou voľbou, ale takýchto biblických veršov, ktoré vyjadrujú nádej na večný život, je mnoho. Dodnes teda zostáva záhadou, prečo práve tieto konkrétne verše boli nielen na našom území také obľúbené. Navyše v rôznych spoločenských vrstvách. Boli obľúbené u príslušníkov najvyššej šľachty. Dôkazom toho je náhrobok Stanislava III. Thurza v Levoči z roku 1625. Strednú šľachtu zas reprezentuje Anna Berthótiová a jej náhrobok v šarišskej Brezovici z roku 1618. Z veľkého množstva mešťanov spomeňme Juraja Kalmara a košický náhrobok pre jeho dve deti z roku 1622.

Veľmi obľúbeným citátom z Biblie bol aj verš zo Zjavenia sv. Jána. Len v Bardejove, jednom z našich najvýznamnejších slobodných kráľovských miest, sa na tamojších epitafoch objavuje trikrát:

„Blahoslavení sú tí, ktorí umierajú v Pánovi. Áno, hovorí Duch, nech si odpočinú od námah, lebo ich skutky idú s nimi.“ (porov. Zjv 14, 13)

Skutočne originálny prejav vyjadrenej bolesti a smútku nad stratou milovanej osoby predstavujú básne, ktoré sa na hroboch objavujú od šestnásteho storočia. Okrem snahy osláviť cnosti zosnulého vyjadrujú vytesané či vyryté slová úprimné city pozostalých či vieru vo večný život. Autormi takýchto básní boli zväčša veľmi vzdelaní príslušníci duchovného stavu či učitelia v miestnych školách, ktorí svoje vzdelanie nadobudli na popredných nemeckých univerzitách.

Najdojímavejšie pôsobia básne, ktoré vznikli z dôvodu úmrtia detí. Jedna z nich sa dodnes nachádza v Kostole sv. Mikuláša v Prešove. Je dedikovaná šesťročnému chlapčekovi Samuelovi Figulimu zo Sabinova, ktorý zomrel v Prešove počas morovej epidémie v roku 1645. Latinská báseň vynikne o to viac, keď si uvedomíme, že slovo Figulus, od ktorého je odvodené priezvisko dieťaťa, znamená hrnčiar:

„Tu leží hrnčiarska váza vytvorená a zničená všemocnou rukou Hrnčiara – Stvoriteľa. Ale duša je v nebi zrodená. Samuel ju znovu vracia tomu, ktorý mu ju dal. Ty, ktorý náhodou vidíš tento hrob, pamätaj, že si len biedne telo a takisto umrieš.“

Bolesť nad stratou troch svojich detí vyjadril aj šľachtic Ján Kery z Terne, ktorý v roku 1611 nechal na ich počesť vytvoriť aj tieto, dnes už veľmi ťažko čitateľné verše:

„Kým sa presťahujú s dušami ku Kristovi, sú sväté telá, ktoré raz znovu ožijú, pochované v tomto hrobe… Slabučkí a malí rýchlo zomreli. Tak ako keď vidíš ráno krásne rozkvitnutý kvietok, no večer už len zvädnutý kvet.“

Ojedinelá je rozsiahla báseň, ktorá sa zachovala v Liptovskom Jáne. Ide o drevený maľovaný epitaf z roku 1630, ktorý dal pre svojho syna Melchiora Szentivániho vyhotoviť jeho otec. Poznáme aj autora básne, ktorým bol český vzdelanec Ján Mechanopaeus z Kutnej Hory. Ten ušiel na naše územie pred náboženským prenasledovaním a v Liptovskom Jáne stál na čele tunajšej školy. Báseň (tzv. prosopopeja), ktorú vytvoril, je zvláštna tým, že sa v nej mŕtvy chlapček v prvej osobe prihovára svojim rodičom a utešuje ich, aby za ním nežialili. Ústredným motívom je prirovnanie chlapčeka k ruži a jej vôni. Jeho snaha povzbudiť svojich rodičov vrcholí posledným dvojverším, kde im dáva za príklad kráľa Dávida, ktorý taktiež prišiel o syna:

„Nuž prečo, drahí rodičia, naďalej oplakávate svojho potomka a trápite sa veľkým žiaľom? Smrť tu predsa slúži Bohu. Zmocnila sa ma? Veď nie pre seba, ale pre Boha, aby som mu voňal naveky, ale nie ako zvädnutá ruža. Odpočiňte si teda a znovu naberte silu. Lebo veď načo tak smutne trpieť kvôli svätému osudu? Zvoľte si príklad kráľa Dávida: K nemu (nebohému) raz prídeme. On sa k nám už viac nevráti.“

Pohrebné básne často vyjadrujú aj smútok jedného partnera za druhým. Niekedy i za viacerými. To je aj prípad Melichara Schmitza, bardejovského mešťana, senátora a richtára, ktorý dal v roku 1649 pre obe svoje manželky, Katarínu a Dorotu, vyhotoviť honosný náhrobný kameň s vyobrazením sv. Kataríny a sv. Doroty. Viac ako výtvarné prevedenie však o vzťahu Melichara k manželkám vypovedajú nasledujúce verše:

„Na toto miesto Melchior Schmitz privalil kameň z mramoru. Tu som ho postavil pre svoju Katarínu a Dorotu. Jedna aj druhá mi boli rozumnými manželkami a pre mnohé zásluhy mi boli drahé. Teraz sa však už radujú v nebi. A čoskoro aj ja ich budem pod tvojím vedením, drahý Kriste, nasledovať a radovať sa tam s nimi. Veď pokiaľ ty žiješ, aj my žijeme, lebo sme boli posvätnými údmi tvojho tela. Nikto, ani krutý démon, ani svet naokolo či smrť nás nevyrve z tvojich silných rúk.“

Viac ako smútok a bolesť nad stratou drahých osôb nás v týchto veršoch oslovuje nádej a viera, že smrťou sa to všetko nekončí. A tieto slová by mohli byť pre nás povzbudením aj v týchto dňoch, v čase spomienok na našich milovaných, ktorí tu už s nami nie sú.

(foto: Miroslav Čovan)