Ako byť dobrým otcom: nedráždite svoje deti

Keď Písmo hovorí o poriadku v rodine, obracia sa najprv na manželov, lebo ich vzájomná manželská láska a úcta je základom rodiny (porov. Ef 5, 21 – 33). A potom ich oslovuje ako rodičov: „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi.“ (Ef 6, 4)
Výraz otcovia môžeme chápať ako rodičia, ale za pozornosť stojí, že otcovia, teda rodičia mužského pohlavia, sú oslovení ako zodpovední za výchovu svojich detí minimálne tak ako matky. Otec potvrdzuje identitu svojich synov i dcér. Otec ako kňaz v rodine zodpovedá za odovzdávanie živej viery svojim deťom. Božie slovo tu hovorí o dvoch veciach.
O tom, čo nemáme robiť a čo máme robiť. Nemáme svoje deti dráždiť. Máme ich vychovávať prísne a napomínať v Pánovi. Dnes sa pozrieme na to, čo nemáme robiť. Sv. Pavol hovorí o tejto veci aj v Liste Kolosanom: „Otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli!“ (Kol 3, 21) Keď katechizmus píše o povinnostiach rodičov voči svojim deťom, začína jasným určením základného východiskového postoja: „Rodičia sa majú dívať na svoje deti ako na deti Božie a rešpektovať ich ako ľudské osoby.“ (KKC 2222) Dráždiť svoje deti znamená nerešpektovať ich ako slobodné a dôstojné ľudské osoby, a tak u nich vyvolávať hnev alebo malomyseľnosť.
Pri príprave jednej knihy o výchove detí som sa pýtal viacerých rodičov, ktorých si vážim a uznávam, čo by zdôraznili vo výchove detí. Jeden otec siedmich detí mi povedal: „Aby si rodičia vážili svoje deti a prejavovali im úctu.“ Áno, často citujeme: „Cti svojho otca a svoju matku“, ale zabúdame, že každý človek – a teda aj naše deti – si zaslúži úctu a túži po jej prejavoch.
Dívať sa na svoje deti ako na Božie deti…
Naše deti sú v prvom rade Božie deti. O každom z nich platí: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz.“ (Gn 1, 27) Sú Božím originálom. A Boh má pre každého z nich svoj plán. Našou úlohou nie je pretvárať ich na svoje kópie a realizovať na nich svoje plány. Toto je základný omyl. Hranie sa na Boha.
Príčinou takéhoto postoja je nedôvera voči Bohu. Chýba nám skúsenosť s milujúcim a starostlivým Otcom: „Vy maloverní, nebuďte ustarostení a nehovorte: ,Čo budeme jesť?‘ alebo: ,Čo budeme piť?‘, alebo: ,Čo si oblečieme?‘! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6, 31 – 33)
Nedôvera voči Otcovi je nahradená dôverou v nás rodičov. „My vieme, čo je pre naše deti najlepšie. My ich musíme zabezpečiť.“ Je to viera, že naše deti sú len naše a ich životy, a šťastie sú v našich rukách. Ježiš hovorí niečo iné: „Môj Otec je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky.“ (Jn 10, 29) Sú to jeho deti a sú v jeho ruke. A naše deti sa toto od nás potrebujú dozvedieť. My však tomu potrebujeme najprv uveriť.
Mnohí si myslia, že ak dôverujeme Otcovi a spoliehame sa na neho, staráme sa o svoje deti menej. Nie je to pravda. Iba nie sme ustarostení a nežijeme v neustálom strachu a obavách. Ak ich totiž takto milujeme my a tak nám záleží na ich šťastí, o čo viac nebeský Otec. Toto je základné rozhodnutie. Skús sa teraz v modlitbe postaviť pred Otca a otvoriť mu svoje rodičovské srdce. Buď si istý, že mu dokonale rozumie. Odovzdaj mu svoje obavy a svoj strach. „Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará.“ (1 Pt 5, 7) Zaži jeho lásku. „A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám.“ (1 Jn 4, 16). Lebo „dokonalá láska vyháňa strach“ (1 Jn 4, 18).
Vychovávať Božie deti je veľká česť a výsada. Boh ti dôveruje tak, že ti zveril svoje deti. Ako by si sa správal k deťom nejakej významnej osobnosti, ktoré by ti zverila, povedzme, na prázdniny? Istotne s veľkou úctivosťou s ohľadom na ich otca či matku. Mohol by si byť na ne prísny, nemusel by si ich rozmaznávať ani sa im podlizovať, ale ich rodičia by asi neboli nadšení, keby si ich urážal, ponižoval, ignoroval či zanedbával. Otec, ktorý miluje svoje deti, túži, aby si sa k nim správal ako k nemu. Jeho Syn hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40)
Rešpektovať svoje deti ako ľudské osoby…
Sú malí a potrebujú pomoc. Ale už od počatia sú to slobodné ľudské osoby so všetkou dôstojnosťou. Nestanú sa ľuďmi niekedy vo vzdialenej budúcnosti. Keď vyrastú, doštudujú, založia si rodinu. Už nimi sú.
„Nech nik tebou nepohŕda preto, že si mladý,“ (1 Tim 4, 12) hovorí Pavol svojmu duchovnému synovi Timotejovi. Mnohí rodičia svoje deti milujú, ale pokladajú ich za menejcenné. „Čo ty vieš o živote? Ešte si nič nedokázal! Až keď sa dostaneš na školu… Keď zmaturuješ… Keď urobíš prijímačky na výšku… Keď budeš inžinier… Keď budeš zarábať… Keď postavíš dom… Keď vychováš deti…“
Mnohí prevzali tento postoj zo svojich rodín, pokračujú tak v kolobehu neúcty a považujú ju za normálnu. Hodnota človeka založená na výkone a výzore, „láska“ s podmienkami. Možno ste to tak zažili aj vy. Vďaka Otcovi a Synovi máte možnosť toto prekliatie zlomiť a z tohto kolotoča neúcty vystúpiť.
Ako sa správať voči Božím deťom úctivo a rešpektovať ich ako ľudské osoby, aby sme ich nedráždili?
Oslovenie – Oslovujte svoje deti po mene. Rešpektujte meno, ktoré preferujú. „Boh volá každého po mene. Meno každého človeka je posvätné. Meno je ikona osoby. Vyžaduje úctu na znak dôstojnosti toho, kto ho nosí.“ (KKC 2158)
Nevynechávajte oslovenie, nenahrádzajte ho „hej, ty“ a podobne, nehovorte o prítomnom dieťati s inými v tretej osobe. Je to neslušné a neúctivé. Pozdravte ho, keď príde do miestnosti, keď vstane, keď sa počas dňa stretnete. Vedome vložte do pozdravu lásku k nemu a radosť z neho (prípadne mu to aj priamo povedzte). Venujte mu v tej chvíli plnú pozornosť. Rozlúčte sa s ním, keď odchádza či ide spať. Pobozkajte ho, objímte ho, požehnajte ho. Sú to krátke, ale dôležité momenty a gestá. Poďakovanie – Nezabudnite svojim deťom poďakovať, keď urobili, o čo ste ich požiadali. Aj keď je to ich povinnosť. Znamená to, že neberiete ich prácu ako samozrejmosť. A ak od nich niečo chcete, poproste ich. Či sú maličkí, alebo dospelí. Vy nie ste páni, oni nie sú otroci. Prosím a ďakujem. To sú tie najjednoduchšie a najzákladnejšie prejavy úcty.
Vzdávajte Bohu vďaku za svoje deti: „Neprestávam za vás vzdávať vďaky, keď si na vás spomínam vo svojich modlitbách.“ (Ef 1, 16) Povedzte im to: „Som Bohu vďačný za to, že vás máme.“ A zvyknite si vysloviť vďaku za svoje deti aj počas vašej spoločnej modlitby i vo svojej osobnej modlitbe.
Pochvala – Nezanedbajte príležitosť povedať: „Toto si urobil dobre. Si šikovný!“ Ako dospelým sa nám často môže zdať výkon či snaha detí nedostatočná. Nehodnoťme ich však zo svojej strany, ale z ich: „Nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym.“ (Rim 12, 16) Vcíťme sa do ich prežívania a ich hodnotenia situácie. Čo je pre nás „nič“, môže byť pre ne „veľká vec“. Pre deti je normálne, že im chýba dospelácka motivácia, vytrvalosť, dôslednosť. To všetko sa ešte len musia naučiť. Tým, že ich len skritizujeme a nepochválime, ich to dobre nenaučíme. Buďme veľkodušní a „milosrdní, ako je milosrdný náš Otec“ (Lk 6, 36). Naše deti potrebujú dostatok chvály. Potom budú ochotnejšie prijímať našu oprávnenú kritiku a napomínanie. Odporúčaný pomer medzi chválou a kritikou sú vraj tri k jednej. Takže sa to naučme.
citát
Nedôvera voči Otcovi je nahradená dôverou v nás rodičov. „My vieme, čo je pre naše deti najlepšie. My ich musíme zabezpečiť.“ Je to viera, že naše deti sú len naše a ich životy, a šťastie sú v našich rukách. Ježiš hovorí niečo iné: „Môj Otec je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky.“ (Jn 10, 29) Sú to jeho deti a sú v jeho ruke. A naše deti sa toto od nás potrebujú dozvedieť. My však tomu potrebujeme najprv uveriť.“

Brať vážne – Nepokladajte záležitosti detí za menej dôležité ako vaše. Keď sme zavalení rodičovskými starosťami, môžu sa nám zdať detské záujmy „hlúposťami“ a „zbytočnosťami“. Ak nám však záleží na našom dieťati, zaujíma nás aj to, čo je dôležité preň. Práve takto zažívajú deti lásku a úctu voči svojej osobe. Ako záujem o ich „záležitosti“. To, čomu sa venujú vo svojom veku, nie je zbytočné, ale veľmi potrebné. Hlboko ich zraňuje zľahčovanie a zhadzovanie.
To isté platí aj o ich názoroch. Deti a mladí si potrebujú svoje názory otestovať. A najbližšími partnermi sú pre nich v tomto rodičia. Treba na to nekonečnú trpezlivosť. Ak však máme svoje deti v úcte, s Božou pomocou to dokážeme. Pozorne ich počúvajme, nezavrhujme automaticky ich názory, aj keď sa nám vidia nezrelé a pomýlené, hľadajme to, čo je v nich dobré. Nezosmiešňujme ich a neponižujme. Najmä nie pred tretími osobami. To, samozrejme, neznamená, že máme pripúšťať nekonečné debaty a spochybňovanie našich rodičovských príkazov a zákazov.
Odpustenie – Neváhajte svojim deťom odpúšťať a prosiť ich o odpustenie. Ak sú naše deti hodné lásky a úcty, sú hodné aj odpustenia. Rodina je veľká škola odpustenia. „Všetci spolu a každý osobitne si majú veľkodušne a neprestajne vzájomne odpúšťať, ak sa medzi nimi vyskytnú urážky, hádky, krivdy a nedbanlivosti.“ (KKC 2227) Vzájomne si odpúšťať. Nielen rodičia deťom, ale aj deti rodičom. Toto je pre mnohých rodičov veľmi ťažké – poprosiť svoje deti o odpustenie. Bojujú s pýchou a boja sa o svoju autoritu. Ale katechizmus nás povzbudzuje, aby sme sa toho nebáli: „Keď budú rodičia vedieť pred svojimi deťmi uznať svoje chyby, budú ich môcť aj lepšie viesť a naprávať.“ (KKC 2223) Dieťa, ktoré má skúsenosť s obojstranným odpustením, vie, že si ho rodičia vážia a berú ho vážne.
Sloboda – Rešpektujte, že vaše deti sú ľudské osoby so slobodnou vôľou. To znamená, že môžu povedať áno aj nie, že môžu niečo chcieť aj nechcieť. Samozrejme, k výchove patrí vyžadovanie poslušnosti a učenie sa znášať následky svojich činov. Sloboda nemá byť príležitosťou na žiadostivosť a svojvôľu (porov. Gal 5, 13). Deti majú poslúchať svojich rodičov vo všetkom, lebo je to spravodlivé a milé Pánovi (porov. Ef 6, 1 a Kol 3, 20). Cieľom však nie je poslušnosť otroka, ale poslušnosť syna. Ježiš bol „poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8). Pretože dôveroval Otcovi. A dôveroval aj svojim pozemským rodičom: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A vzmáhal sa v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.“ (Lk 2, 49 – 52) Výchova je rast v pravej slobode a vzájomnej úcte, a dôvere. Dobrými rodičmi nie sú tí, ktorých dieťa slepo poslúcha, ale tí, ktorým dieťa dôveruje. Správne vychované dieťa vie povedať spolu so sv. Pavlom: „Všetko smiem. Ale nie všetko osoží. Všetko smiem. Ale ja sa ničím nedám zotročiť.“ (1 Kor 6, 12) „Slobodno všetko. Ale nie všetko osoží. Slobodno všetko. Ale nie všetko buduje.“ (1 Kor 10, 23) Katechizmus opäť múdro hovorí: „V čase detstva sa úcta a láska rodičov prejavuje predovšetkým v starostlivosti a pozornosti, ktorú venujú tomu, aby vychovali svoje deti a postarali sa o ich hmotné a duchovné potreby. Počas dospievania detí vedie rodičov tá istá úcta a oddanosť k tomu, aby ich vychovávali k správnemu používaniu vlastného rozumu a vlastnej slobody.“ (KKC 2228) V rozpore s rešpektovaním slobody je akákoľvek manipulácia. Viesť niekoho znamená pomáhať mu dostať sa tam, kam on sám slobodne chce. Manipulovať znamená snažiť sa dostať ho tam, kde ho chceme mať my. Veľa rodičov sa pokúša manipulovať svojimi deťmi, či už zastrašovaním, alebo citovým vydieraním. Nemôžeme však manipulovať niekoho, koho máme naozaj v úcte.
Neporovnávať – Nikdy neporovnávajte svoje deti s inými deťmi. Ani so súrodencami. Je to jeden z najväčších prejavov neúcty a dehonestuje ľudskú osobu na kópiu niekoho iného. Buďte opatrní aj vtedy, keď dieťaťu dávate niekoho za vzor. Nezabudnite mu zdôrazniť, že je originálne a že ho prijímate také, aké je. Vzor nie je niekto, čou imitáciou máme byť, ale niekto, kto nám môže pomôcť rozvinúť sa tak, aby sme boli tým, kým v skutočnosti sme. Naopak, vyzdvihnite, v čom je vaše dieťa jedinečné.
Písmo opisuje dve reakcie detí na „dráždenie“: hnev a malomyseľnosť.
Hnev označuje vášeň, ktorá sa vzpiera zlu (porov. KKC 1765). Ak svoje deti svojimi postojmi a svojím správaním voči nim dráždime k hnevu, znamená to, že vnímajú našu výchovu ako zlo. Že nám a našej výchove nedôverujú. A preto s nami zápasia. Preto sa búria a rebelujú. Tu teraz nehovoríme o jednotlivých úletoch a občasných emocionálnych výlevoch. Tu hovoríme o dlhodobom postoji a vnútornom presvedčení: „Hnevám sa na svojho otca. Hnevám sa na svoju matku. Hnevám sa na svojich rodičov. Sú zlí a správajú sa ku mne zle.“
Malomyseľnosť je opačnou reakciou na to isté zlo (alebo chýbajúce dobro) vo výchove ako hnev. Je to vlastne zármutok (porov. KKC 1765), ktorý podľa sv. Pavla oberá o život (2 Kor 7, 10). Spôsobuje skleslosť, rezignáciu, beznádej. Roháčkov preklad tohto miesta z Listu Kolosanom opisuje malomyseľnosť ako „stratu smelosti a vôle“ (Kol 3, 21). Aj toto môže spôsobiť výchova, ktorá nevidí v deťoch Božie deti a nerešpektuje ich ako ľudské osoby. Ustráchané a nerozhodné deti bez života.
Viac o výchove detí nájdete v knihe Budem ťa milovať a ctiť na www.milovatactit.sk.