Najčítanejšie rozhovory

Cesta dcéry Kráľa

Obsah
Keď vidím knihu zamyslení, s istotou viem, že ich nevydržím čítať dlhodobo a pravidelne. Do rúk sa mi však dostala kniha pre ženy od autoriek Veroniky Liptákovej a Kataríny Marčákovej, ktoré poznám už nejeden rok. A práve osobná skúsenosť našepkávala, že toto bude stáť zato. Keďže som ani jednu z nich dovtedy nevnímala ako „spisovateľské typy“, zaujímalo ma, ako projekt vznikal. Poďte za oponu tvorby jednej knihy nahliadnuť spolu so mnou.

Ako vznikol nápad vytvoriť knihy 30-dňových výziev pre mužov a ženy?

Veronika: To je otázka na nášho šéfka z ver.sk – Riša Štefáka, ktorého týmto pozdravujeme. 😊 Ale keďže naše vydavateľstvo je známe tým, že ponúkame duchovnú literatúru, najmä knihy so zamysleniami, ktoré sú zamerané na rôzne témy, hlavne pre ženy, hľadali sme aj niečo pre mužov. A Rišovi napadla myšlienka, či by takú knihu nechcel napísať nejaký muž tu z našich končín, a tak oslovil Petra Liptáka. Najprv teda vznikla 30-dňová cesta pre mužov. Medzitým sa nápad rozvíjal a v rámci edície 30-dňová cesta sme chceli niečo podobné vytvoriť aj pre ženy. A tá úloha pripadla nám s Katkou.

Katka: Pre mňa to bolo také „nakopnutie“ zrealizovať niečo, do čoho ma Pán volal už niekoľko rokov. Len som sa sama nevedela odhodlať a vždy bolo niečo, čo sa zdalo dôležitejšie. Teda popud od Riša som vnímala ako také hlasné potvrdenie či volanie: „Je čas!“

Kniha sa volá Dcéra Kráľa. Čo znamená byť dcérou Kráľa pre vás osobne?

Veronika: Znamená to veľa vecí, ale hlavne to, že mám nebeského Otca, ktorý sa o mňa stará. Nie som sirota, ktorá sa musí spoliehať sama na seba a podávať výkony, aby si niečo zaslúžila. Som milovaná a je o mňa postarané, lebo Otec ma miluje a stará sa o mňa.

Katka: Cestu dcérstva žijem už pár rokov, ako spomínam aj v knihe. V rôznych etapách to boli rôzne rozmery žitia vzťahu Otca a dcéry – najprv uisťovanie a upevňovanie v identite (kto som v ňom a kto je on ako Otec), potom očisťovanie a výchova (to „zanechaj“, ktoré je prvou kapitolou v knihe) a následne učenie sa žiť v tejto identite a pravdách, ktoré mi zjavoval za tie roky. Samozrejme, deje sa to aj naďalej, sú chvíle, keď potrebujem nové uistenie o jeho láske a o mojej hodnote, prípadne sa potrebujem nanovo oslobodiť od rôznych vecí, postojov… Teda znamená to pre mňa život vo vzťahu, ktorý ma pretvára, uzdravuje a ukazuje mi zmysel toho, kým som a prečo som tu na zemi. A zároveň túžba žiť tak, aby som zjavovala svojho Otca tomuto svetu.

Darí sa vám žiť „kráľovskú identitu“ stále? Alebo sú aj temnejšie dni – a čo potom?

Veronika: Nie, samozrejme, že nie. Ako sme napísali aj na záver knihy: život je neustálym rozpomínaním sa na to, kým sme. Prídu teda dni, keď zabúdame na svoju hodnotu, zabúdame, že sme dcéry a nie siroty, ktoré sa musia prebiť životom samy, a padáme do tých istých naučených vzorcov. Vtedy je dôležité, aby sme sa za to ešte aj netrestali, ale jednoducho si opäť spomenuli, kým sme, a vrátili sa späť k Otcovi, nášmu Kráľovi. A neustále sa obnovovali premenou zmýšľania a pravdou o tom, kým sme.

Katka: Kiežby sa darilo, ale ani zďaleka. Žijeme v nedokonalom svete a sme nedokonalé. Práve tá „zábudlivosť“ nás často odvedie od podstaty – toho, čo chce Otec. A v tom rýchlom tempe života je to veľmi jednoduché. Mňa práve tieto pády a blúdenia učia väčšej odovzdanosti a neustálej odkázanosti vracať sa k prameňu… K Otcovi ako dcéra. Aj keď sa žena stane matkou či manželkou, neprestáva byť dcérou. To je celá podstata, ktorú mi Otec pripomína: „Vráť sa ku mne ako dcéra…“ Tak často si v manželstve a materstve uvedomujem, že sú dni, okolnosti, situácie, keď nevládzem byť silná, aj keď sa to odo mňa očakáva. Potrebujem byť dcéra, ktorá vie, že je niekto, kto to zvládne, kto ju prevedie aj cez oheň, cez vody. A k tomu sa vraciam… V „temnejších“ dňoch si dovoľujem byť slabá a vrátiť sa „späť domov“ ako márnotratné dieťa. A znova zažiť, že aj napriek všetkému sa moja identita nezmenila, stále ma Kráľ prijíma ako dcéru.

Celú štruktúru knihy pre ženy drží ako kostra myšlienka premeny húsenice na motýľa. Ako tento motív vznikol?

Katka: Som vizuálny typ, mám rada krásno, estetiku, Boh ku mne veľmi prehovára aj cez symboly. Veľmi som chcela, aby kniha nebola len plná textu, ale aby v nej bol symbol, ktorý sa bude tiahnuť textom, „odpočítavať dni na ceste“ (v spodnej lište knihy) a prehovárať tak aj ku kreatívnym ženám. Chcela som niečo, čo by spájalo nebo so zemou, a napadol mi motýľ. Ten, ktorý zjavuje krásu a žije zároveň na zemi (dotýka sa kvetov a má dôležitú úlohu), ale aj vylieta do neba (to, k čomu sme aj my povolané – lietať, vnímať svet a život z nebeských výšin). A tie symboly premeny? Keď som našej grafičke Katke hovorila o motýľovi a zároveň tej ceste premeny (zanechaj, spoznaj, začni žiť), tak len tak ako „nápad od pieskoviska“ nadhodila, či nechcem tri fázy vývoja motýľa. Zasmiali sme sa, že húseničky tam budeme mať, ale následne mi to Svätý Duch začal vysvetľovať a ťahalo ma to do hĺbky, a už som sa toho symbolu nepustila, aj keď v tíme v prvom okamihu boli rôzne reakcie 😊.

 Predpokladám, že z motýlej myšlienky sa zrodila štruktúra knihy, ktorá sa delí na tri logické celky (zanechaj, spoznaj a začni žiť)…

Veronika: Presne tak. Rovnako ako je mužská 30-dňová cesta rozdelená na tri časti, tak sme chceli urobiť aj túto ženskú verziu a podľa tejto myšlienky sme to aj mohli uskutočniť.

Katka: Ako vravím vyššie, štruktúra bola prv, ale nakopla nás vo vytvorení symboliky premeny fáz motýľa.

Aj každá kapitola má niekoľko vnútorných častí (úvod k téme, akési zamyslenie, modlitba, skúmanie vlastného života a „krok vpred“, teda rozhodnutie). Je to pekne štruktúrované, prehľadné…

Veronika: Za všetkým hľadaj Katku J. Ona mala jasnú víziu, čo by v tej knihe mohlo byť, a najmä krok vpred, aby sme ženy pohli aj k uskutočneniu a praktickému kroku toho, čo sa naučili a prijali do života, a tak to aj naozaj začali žiť.

Katka: No, áno. Ako vravím, vo mne sa to rodilo roky. Ešte keď som ako dobrovoľníčka počúvala rôzne ženy, ich problémy a snahu o riešenia. Túžila som ich sprevádzať nielen slovami, ale vedela som, že aby sa pohli vpred, musia aj niečo vo svojom živote urobiť, zmeniť atď. Málokedy sa problém vyrieši lúsknutím prsta, väčšinou je to cesta, ktorou musíme prejsť. Cesta premeny zmýšľania. Vždy som túžila, aby ak raz napíšem knihu, to bola kniha praktická, ktorá ženy prevedie budovaním „tehličku po tehličke“ niečoho, k čomu chcú dospieť. A teda, prirodzene, prvý krok je Božie slovo, ktoré nás má podoprieť na ceste v konkrétnom kroku, potom nejaké naše svedectvo, aby zamyslenie nebolo len o prázdnom filozofovaní, ale všetko, čo sme tam vložili, sme prežili aj my samy. Následne otázky, ktoré môžu prehĺbiť danú tému a jej pochopenie (k čomu vznikol následne aj zápisník, aby žena mala dostatok priestoru vypísať sa), modlitba a krok vpred – niečo konkrétne, čo nás má nakopnúť k zmene.

Je táto kniha pre ženy v akomkoľvek veku?

Veronika: Od tých 15 rokov áno. Myslím si, že každá veková kategória si tam nájde to svoje. I keď sme to písali už ako ženy matky so svojimi skúsenosťami, sú tam zahrnuté princípy, ktoré sa týkajú všetkých žien.

Katka: Súhlasím. Som si istá, že iné si tam nájde pätnástka, iné tridsaťročná a iné sedemdesiatročná. Taktiež inak to môže vnímať slobodná, inak vydatá či mama. Nie je to patent na pravdu. Je to skôr nakopnutie, impulz a je na Duchu Svätom, kam si danú ženu povedie ďalej 😊.

Knihu pre ženy ste tvorili ako dvojica. Ak by pri každej kapitole neboli uvedené mená, čitateľ by si to v štýle ani nevšimol. Ako ste to dosiahli alebo čomu to pripisujete?

Veronika: Božiemu Duchu J. Ale aj trošku aj našim organizačným schopnostiam. Katka dostala víziu knihy a ja som potom naše nápady na jednotlivé témy dala do „škatuliek“, a snažila sa ich usporiadať tak, aby jedna na druhú nadväzovali a logicky dávali zmysel.

Katka: To ma potešilo, že to takto vnímate 😊. Napadá mi, že je to možno aj tým, že sme s Veronikou päť rokov bývali spolu, spolu sa modlili, spolu chodili do spoločenstva… Na vysokej škole to bol požehnaný čas, ktorý sme trávili veľmi intenzívne s Otcom. A to sa určite odrazilo aj vo vnímaní vecí. Ale presne aj to, ako Veronika hovorí, ona je skôr taký racionálnejší, štruktúrovanejší typ, čo mne pomohlo trochu zosadnúť a upratalo text.

V zamysleniach odkrývate mnoho zo svojho osobného života, je vám toto zdieľanie sa, táto otvorenosť prirodzená?

Veronika: Mne určite, ja som sangvinik a extrovert a nerobí mi problém pozdieľať aj svoje osobné veci s tým, kto má záujem. Hlavne svoje zlyhania… A veď sa aj máme chváliť svojimi slabosťami, aby v nás prebývala Kristova sila (porov. 2 Kor 12, 9).

Katka: Ja som melancholický introvert J. Čiže skôr to zdieľanie je pre mňa prirodzené s ľuďmi blízkymi… Ale ako povedala jedna moja kamarátka – som extrovert v Božích veciach 😊. Je to jedna z vecí, ktoré ma Otec naučil – že nemusím byť silná a dokonalá pred týmto svetom a že v mojej slabosti sa zjaví jeho sila. Teda zdieľanie svojich slabostí, bojov sa mi stalo prirodzené, pretože som mnohokrát mala možnosť vidieť, že to bolo na Božiu slávu a vnieslo to veľa slobody do mnohých vzťahov s ľuďmi, ktorých mi Boh poslal. Keď vidia, že som len slabý a nedokonalý človek, ľahšie sa odhalia vo svojom človečenstve… Tak na čo sa máme hrať?

Ako dlho sa rodila kniha?

Veronika: Približne rok. Dosť dlho nám trvalo, kým sme sa odhodlali začať písať. Ale keď sme začali, potom to už šlo. Ale, samozrejme, do toho vstupovalo mnoho ďalších vecí ako tvorba grafiky a pod.

Čítali ste si kapitoly navzájom, komentovali ich a korigovali?

Veronika: Áno, toto bolo celkom zaujímavé, keďže sme obe slovenčinárky. Ale uvedomovala som si, že je to úplne iné, keď knihu jazykovo opravujem a keď tie myšlienky potrebujem zložiť sama. Bola som rada, že to Katka ešte po mne pozrela a upravila.

Katka: Spolu sme tvorili aj jednotlivé kapitoly, každá navrhla, čo by jej bolo prirodzené a čo sama prežila, aby to bolo osobné, nielen prázdna teória. A potom, samozrejme, aj keď sa nám niečo nezdalo, príp. sme mali pocit, že by to nebolo správne pochopené, tak sme na to poukázali a preformulovali to.

Kto všetko vám do samotného obsahu ešte hovoril?

Veronika: Kniha vznikala v užšom tíme vo vydavateľstve ver.sk. Takže sme sa radili aj s našou kolegynkou Nelkou. A keď už sme mali celú kostru knihy, posunuli sme ju zopár žienkam, ktoré slúžia duchovnou službou iným ženám, ako aj žienkam, ktoré mňa a Katku duchovne sprevádzali. Poprosili sme ich, aby nám dali spätnú väzbu.

Katka: Úvodné aj konečné slovo mal, samozrejme, Rišo. Ale ten nám dal veľkú slobodu a prejavil obrovskú dôveru, čo si nesmierne vážim. Nepísali sme s pocitom, že nám niekto dýcha na krk, a to bolo veľmi oslobodzujúce.

Grafické spracovanie knihy je rovnako dôležité ako texty. Ako ste vybrali grafičku a ako sa vám s ňou spolupracovalo?

Veronika: Vo ver.sk máme grafičku Katku Regásovú, ktorá robí kreatívne veci, ak potrebujeme vymyslieť grafiku knihy od nuly. A s ňou sme toto riešili. Teda hlavne Katka mala víziu, ako by to mohlo vyzerať, a Katka R. sa to snažila na základe našich inštrukcií a komentárov zrealizovať.

Katka: Presne tak. Katka je veľmi ochotná a má dobré nápady, ktoré vdýchli knihe život v tom nádhernom dizajne, ktorý vytvorila. Keďže to nebol prvý spoločný projekt, vedeli sme spolu komunikovať a posúvať celý proces vo svojom čase k spokojnosti oboch strán.

Máte už spätnú väzbu na knihu od čitateliek?

Veronika: Áno, postupne sa mi dostávajú svedectvá žien (či už osobne, alebo písomne), ktorých sa kniha dotýka a hovorí do ich životov. Veľmi ma to povzbudzuje, že si to Boh používa.

Katka: Pre mňa je veľkým povzbudením, keď dostanem spätnú väzbu aj od starších žien. Konkrétne mi jedna vyše sedemdesiatročná pani písala o tom, že na základe našej knihy pochopila mnohé nové veci a je jej ľúto, že to poznanie nemala už skôr. Veľmi sa tešíme z každého svedectva, ale najmä je pre mňa dôležité poznanie, že Otec si tú knihu používa, aby vybudoval osobnejší vzťah a pomohol ženám spoznať, aké vzácne sú a aká je ich identita – dcéry Kráľa. A, samozrejme, úžasné svedectvo je aj samotný fakt, že bolo treba naše knihy dotlačiť, lebo prvotný počet vytlačených kusov sa rýchlo míňal.

Neplánujete vytvoriť nejakú platformu, kde by sa ženy mohli zdieľať s tým, ako im táto 30-dňová výzva pomáha?

Katka: Napadlo mi to krátko po vydaní. Zatiaľ sa nám to však nepodarilo zrealizovať. Mám túžbu byť súčasťou spoločenstva žien, ktoré budú spoločne rásť v identite dcéry, navzájom sa podporovať a byť si povzbudením. Zatiaľ je to však ešte v Božích rukách alebo v jeho pláne, či to tak chce aj On. Ale vytvorili sme ku knihe aj spomínaný zápisník, perá a náramok dcéry Kráľa. Mojou túžbou bolo vytvoriť čo najviac produktov, ktoré by žene pripomínali jej identitu dcéry. V svedectvách mi ženy vraveli aj o tom, že keď zbadali niekde motýľa, hneď im to prebliklo, že to je symbol dcéry Kráľa. Je to ako pomyselné nasadenie koruny princeznej. Inak sa cítim, keď som upravená, ako keď sa doma motkám v špinavom tričku a neumytých vlasoch. Jedna žena svedčila, že krátko po tom, ako dostala našu knihu, jej zomrel ocko. A v tej bolesti v istom okamihu zazrela motýľa. A ten symbol sa jej prepojil s Otcom, Kráľom, ktorý je blízky a stará sa.

Často je pri službe požehnaný aj samotný služobník. Čo táto práca na knihe dala vám osobne?

Veronika: Určite odvahu vykračovať s Bohom do nových vecí. Aj nové svedectvo o tom, že to, čo Boh povie, sa aj naplní. Pred piatimi rokmi mi jeden kamarát, keď sa za mňa modlil, hovoril o tom, že budem písať vlastné texty. A vtedy sa mi tomu nechcelo veriť. Ale Boh to urobil. A nakoniec mám pocit, že niekedy prednášky či piesne, ktoré tvorím, sú hlavne pre mňa, aby som sa k tomu vracala a pripomínala si tie Božie pravdy, ktoré som tam vložila, lebo to na ceste životom budem potrebovať. A takto je to aj s touto knihou. Pre mňa samu je to zdroj, ku ktorému sa môžem vrátiť, keď zabudnem, kým som a kto je môj Otec.

Katka: Pre mňa to bol akoby ďalší krok v žití identity dcéry. Niečo, čo Otec chcel, a ja som do toho vstúpila. Je ťažké vysvetliť, aký pocit človeka naplní, keď sa cez neho uskutoční Božia vôľa. To vie len ten, kto to už zažil. V čase, v ktorom kniha vznikala, to bol pre mňa opäť krok z komfortnej zóny do neznáma, ale čas obrovského zmyslu a radosti. A v mnohom aj nového uzdravenia – nie nadarmo sa hovorí, že písanie je ako terapia… Tak z niektorých vecí som sa aj ja sama v knihe „vypísala“ 😊.

Motivovalo vás to? Môžeme sa tešiť, že z vašej dielne vyjdú aj ďalšie knihy?

Veronika: Hlavne to motivovalo nášho šéfa Riša J. Ale nie, aj nás povzbudzuje, že Boh si použil naše talenty a svedectvá na to, aby oslovil žienky a prehovoril k nim aj cez túto knihu. A áno, máme nápady na ďalšiu knihu. Ak môžem prezradiť, bude o Božích prísľuboch.

Katka: Áno, vo mne je stále túžba písať ďalej… Uvidíme 😊.

Fotogaléria

Zdieľať článok:
Facebook
WhatsApp
Email

S nami - Komunita priateľov

Moja záložka

Počet článkov na neskôr: 0