SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Ak by sme mali pomenovať priestor, kde v živote trávime najviac času, asi by to bol domov. Ak by sme mali pomenovať ľudí, s ktorými sme najviac spojení, asi by to bola rodina. Sila významu tohto slova je taká veľká, že ho vzťahujeme aj na rôzne spoločenstvá. Prečo? Lebo sa tam cítime doma – cítime sa ako v rodine.
Čím je teda rodina výnimočná oproti pracovnému či školskému kolektívu, komunite na ulici či skupine ľudí v čakárni u lekára? Skutočná rodina vás prijíma takých, akí ste. To prijatie nie je iba naoko, ale je skutočné. Je reálne, hmatateľné a prináša ovocie. Takáto rodina vás nielen vypočuje ako bútľavá vŕba, dokonca vám neodpovie vždy súhlasne ako ozvena v jaskyni. Zároveň nebude kritizovať všetko, čo robíte. Bude pravdivá. Nájdete v nej slová pochvaly i kritiku. Konkrétnu a konštruktívnu. Teda také slová, ktoré vás posunú vpred, ktoré vás donútia vidieť doteraz nepoznané.
Ale rodina, to nie sú iba slová. Ak by šlo o ne, mnohí dobrí psychológovia urobia to isté. Rodina, to sú aj skutky – reálne činy. Je to jedinečný zdroj reálnej pomoci, ktorá je dnes pre mnohých taká potrebná. Nehovorím len o financiách, ale o akejkoľvek forme spolupodieľania sa na riešení krízových situácií. Rodina to robí, a nič za to nežiada. Nenúti vás ani „splatiť“ túto pomoc. A nadovšetko, rodina je spoločenstvom ľudí, ktorí vás milujú. Nezištne a bez podmienok. Ktorí vám žehnajú, modlia sa za vás.
Atribútov, v čom je rodina výnimočná, istotne poznáte omnoho viac. A hoci sa zdá, že rodina nemá žiadne požiadavky, niekoľko sa predsa nájde. V rodine nie je priestor na sebectvo. Sebecký človek iba očakáva, a nič nedáva. Upriamuje pozornosť na seba a ignoruje druhých. Časom sa z rodiny sám vyčlení, lebo bude odmietať participovať na jej konaní, na jej pomoci. A popravde ho nič nedokáže naplniť. Sebectvo je bezodné. Čím viac ho napĺňate, tým je väčšie. Každé splnenie sebeckej túžby je iba živinou na jeho rast.
Druhou požiadavkou v rodine je dôvera. Tá úzko súvisí práve s láskou, ktorá by mala pretkávať všetky vzťahy ako tepny v tele človeka a vyživovať ich. Láska tam prináša všetko, čo treba, a vytvára priestor na dôveru. Na zdieľanie sa bez strachu. Dôvera vytláča strach. No nemýľte si ho s bázňou – tú človek musí mať. Ale strach je rakovinou duše i tela. Ak strach vnikne kamkoľvek, všetko zničí. Naopak, dôvera buduje.
Rodinou dnes nenazývame iba biologických príbuzných. Podobnú rodinu nájdeme v mnohých spoločenstvách. Práve tieto novodobé rodiny sú často záchrannou sieťou pre tých, ktorým sa tie ich rodiny rozpadli. Pre tých, ktorých rodiny zomreli, stali sa iba akousi skupinou navzájom nahnevaných ľudí plných očakávaní a zranení. Možno budem tvrdý, ale toto už nie je rodina. Je to iba skupina sebeckých ľudí zahľadených do seba.
Mám nádej, že aj vy s nami tvoríte rodinu. Skutočnú rodinu. Že ju tvoríte vo svojich farských spoločenstvách. Že ju tvoríte doma. Dúfam, že ste ochotní načúvať potrebám toho druhého – svojho brata, svojej sestry. Ochotní im pomôcť na tej najdôležitejšej ceste – ceste domov. Do toho prvého a posledného domova, ktorý máme – do Otcovho náručia. Lebo to, ako teraz žijeme vo svojej rodine či rodinách, ukazuje, ako v chceme žiť v Božej rodine. Žime rodinu. Buďme ňou. Lebo na tom, či do nej patríme a sme jej súčasťou, záleží azda najviac na svete.
