SVEDECTVO (Ivana Tvrdovská; foto: Ivana Tvrdovská)
Žijeme nepoznanú dobu v spoločnosti, ktorá je naklonená vyhodnocovať aktuálne okolnosti negatívne, pesimisticky, priam katastroficky. Sme však jednou z tých rodín, ktoré, vďakabohu, považujú momentálny stav spoločnosti s obmedzeniami pandémie v mnohých rozmeroch za prínos pre vlastnú rodinu, deti, ale najmä pre ukotvenie hodnôt. Jedným z dôležitých poznaní rodičov bolo skutočné spoznanie prístupu detí ku klasickej škole a klasickej školy k deťom.
Sme rodina žijúca na klasickej slovenskej dedine. Tu sa o vzdelávacích stereotypoch nediskutuje, málokto ich vidí, pomenuje, nie to, aby sa korigovali či menili. Na úkor vzdelávania detí a v sekundárnom efekte na úkor zmeny spoločnosti práve cez zdravo vzdelanú a informáciami a poznaním podkutú novú generáciu ľudí.
Našich troch školopovinných chlapcov sme sa snažili viesť k zodpovednosti, plneniu úloh, podpisovaniu žiackych knižiek…, i keď sme sa pozastavovali nad zadaniami, obsahom a kvalitou školských úloh. Nebol priestor na hľadanie východiska. Učitelia nás „odbili“ striktnými osnovami, okolie servilitou voči učiteľom a deti nás brzdili, že ony to už do deviatky preskáču. Úlohy sa písali účelovo – kvôli výchove (deti učíme zodpovednosti), kvôli učiteľom (nechceme vyzerať zle), kvôli známkam (potrebujeme priemer na strednú školu), kvôli spolužiakom (najmä šikane a podceňovaniu). Už v tom čase nám však chlapci chodili do školy s bolesťami brucha, mali zažívacie ťažkosti a zo školy sa vracali s bolesťami hlavy a nechutenstvom. Začalo nás to vyrušovať a riešili sme to i diagnostikou u odborníkov, pričom nám u syna bola diagnostikovaná symptomatická dyslexia – porucha učenia, keď sa dieťaťu treba venovať individuálne.
Až sme v marci, v čase doručenia čerstvých výsledkov z diagnostiky, zostali doma i s úlohami zo školy zasielanými cez portál Edupage. Snažili sme sa pochopiť zmysel a objem zasielaného učiva. Na úlohy s prvákom, piatakom a deviatakom, najmä v tempe detí, ktoré majú problém s čítaním (u prváka sme začali badať tie isté znaky dyslexie), nám jeden deň nikdy nestačil.
Pomyselne som v jeden domáci školský deň buchla po stole a povedala: „Dosť!“ Učiteľov som požiadala o rešpektovanie toho, že sa budeme učiť s chlapcami vlastným tempom. Učili sme sa od najľahšieho k najťažšiemu, pričom som sa snažila „kopírovať“ osnovy. Škole som v závere zaslala správu o vzdelávaní detí. Vedenie však trvalo na osobnom stretnutí.
