ROZHOVOR (Juraj Gradoš; foto: archív redakcie)
Otec Ľubomír Petrík (56) je nielen protosynkel Prešovskej archieparchie a pedagóg, ale aj autor viacerých kníh. Tá zatiaľ posledná je zbierkou rozhovorov s vladykom Jánom Eugenom Kočišom.
- júna 2021 by sa vladyka Ján Eugen Kočiš, emeritný pomocný biskup Apoštolského exarchátu Gréckokatolíckej cirkvi v Českej republike, dožil 95 rokov. K 15. výročiu jeho verejnej biskupskej vysviacky vyšla v lete 2019 kniha rozhovorov o jeho (ne)obyčajnom živote V nádeji vzkriesenia, ktorú pripravil otec Ľubomír Petrík.
Otec Ľubomír, čo ťa motivovalo k realizácii knihy?
Keď už býval otec biskup Ján Eugen Kočiš na našom arcibiskupstve v Prešove a keď sme sa s ním stretávali napr. pri obede, stále zaujímavo rozprával o rôznych udalostiach zo svojho života, a teda aj z histórie našej cirkvi. Otec arcibiskup metropolita Ján potom viackrát spomenul, že by bolo treba toto všetko spísať, aby to zostalo zachované aj pre nasledujúce generácie. A neskôr sa obrátil na mňa, či by som nebol ochotný sa na to podujať. Rád som túto ponuku prijal.
Čo bolo pre teba v celom tomto projekte najväčšou výzvou?
Nájsť si popri iných každodenných povinnostiach čas sa tomu venovať. Väčšinou som k nemu prichádzal večer alebo cez víkend. A potom prepísať všetky nahrávky a znova za ním prísť, aby vysvetlil niektoré nejasné skutočnosti, doplnil mená a pod. Lebo pri samotných rozhovoroch som zistil, že nie je vhodné ho vždy v rozprávaní prerušovať. A následne dať do súvislostí mnohé reálie, historické skutočnosti, overiť viaceré fakty a iné veci.
Je to netradičná kniha. Bola situácia, keď si počúval vladyku Jána Eugena doslova s prekvapením?
Samozrejme, boli viaceré takéto situácie. Napr. keď povedal, že v PTP slávil liturgiu každý deň, dokonca na šachte v Karvinej aj v hĺbke 506 m pod zemou. Nebolo to jednoduché, lebo to musel robiť tajne, pretože bol tajne vysvätený. Alebo keď povedal, že ešte na konci totality sa cez vladyku Slavomíra Miklovša, ktorý chodil svätiť našich kňazov do Prešova – medzi inými aj mňa –, dozvedel, že pápež Ján Pavol II. o ňom vie, že je tajný biskup, a že mu dal súhlas pokračovať v tejto službe. Alebo ako bol v cele s kuchárom, ten mu spomínal recepty jedál a otec Kočiš sa na to po rokoch rozpamätal, a začal sám variť. Alebo ako ho Boh na príhovor sv. Matúša ochraňoval pri colných kontrolách, keď za totality cestoval do zahraničia. A mnohé iné veci, pretože takmer všetko, čo hovoril, bolo veľmi pútavé a nové, pretože o tom hovoril, ako to prežil on.
Na knihe si zaiste nepracoval sám. Kto ti pomáhal?
Veľmi mi pomáhala manželka Janka, ktorá robila prvý hrubý prepis nahrávok rozhovorov. Bolo milé, že ju vždy dával otec biskup pozdravovať. Tiež tí, ktorí zažili tajné pôsobenie vladyku a poskytli mi o tom svedectvá, ktoré sú uverejnené v knihe. Sám vladyka si prial, aby som ich oslovil, aby niekto raz nepovedal, že si to vymýšľal. Pomohla mi aj Adika Matoľáková s jazykovou korektúrou a pri konečnom štádiu prípravy knihy do tlače aj ty, otec Juraj.
Kniha bola distribuovaná aj v rámci celého Slovenska. Aké máš ohlasy?
Dostal som niekoľko listov, v ktorých sú slová ocenenia. A viacero ľudí mi hovorilo, že ich kniha oslovila. Dokonca aj z okruhu historikov. Potešilo ma aj to, že bolo treba ešte dvakrát urobiť jej dotlač a že bol a ešte aj je o ňu záujem na knižnom trhu. Koniec koncov, samotný životný príbeh vladyku Kočiša je veľmi zaujímavý a nemôže čitateľa neosloviť. Vladyka toho totiž prežil veľa a všetko v nádeji vzkriesenia a v neochvejnej vernosti Bohu, Gréckokatolíckej cirkvi, Svätému Otcovi a svojmu svedomiu. Ja som bol oslovený každým rozhovorom s ním. Bol vynikajúcim rozprávačom. Na moje otázky odpovedal tak pútavo, že niekedy som mal spočiatku pocit, že neodpovedá na otázku, ale nebola to pravda. Bolo to veľmi naratívne. Často využíval amplifikáciu, teda odpovedal zoširoka, rozvito a prostredníctvom príbehu a svojej skúsenosti.
Ak by si v budúcnosti robil obdobnú knihu, čo by si na procese jej tvorby zmenil?
Po vydaní knihy sa mi do rúk dostali viaceré fotografie, o ktorých som predtým nevedel. Bolo mi ľúto, že sa nedostali do knihy. Aspoň niektoré sú zverejnené pri tomto rozhovore. Sú to fotografie z tajnej kňazskej činnosti otca Kočiša, z PTP, z civilného zamestnania a z jeho mladosti. A čo sa týka procesu tvorby knihy, istotne sa dá robiť profesionálnejšie a rýchlejšie. (Úsmev)
Aký je tvoj najkrajší zážitok s vladykom Jánom Eugenom?
Je ich viac. Napr. to, ako mi po slávnostnej prezentácii knihy povedal, že krajšie si to ani nevedel predstaviť. Alebo jeho fenomenálna pamäť. Oslovoval ma jeho duchovný život a spätosť s našou cirkvou do posledného dychu, a jeho úcta k našim blahoslaveným biskupom. Tiež to, ako sa na jednej strane evidentne tešil, že sa to všetko zapíše, ale na druhej strane mal stále obavy, či je to nutné a či by nemala kniha vyjsť až po jeho smrti. Som však veľmi vďačný Bohu, že kniha vyšla ešte za jeho života. Videl som, že bol vďačný a rád, veď ide o pamäť našej cirkvi. Kniha je v podstate o histórii Gréckokatolíckej cirkvi a našej spoločnosti cez konkrétnu skúsenosť jedného jej kňaza a biskupa. Oslovila ma sila jeho viery a dôvery v Boha, to, ako s Božou milosťou prekonal všetky protivenstvá, evidentné Božie riadenie v jeho živote, ako aj to, ako chodil kňazsky poslúžiť do mnohých farností, kde nebolo kňaza. Ale aj veci mimo knihy, napr. ako nám ešte oveľa skôr pre farnosť, v ktorej som pôsobil a v ktorej sme stavali chrám, podaroval z vlastnej iniciatívy pomerne veľký finančný obnos.
VIETE, ŽE…
Vladyka Ján Eugen Kočiš bol v čase úmrtia druhým najstarším biskupom spomedzi hierarchov byzantskej tradície na svete a najstarším biskupom na Slovensku.
Otec Ľubomír Petrík (56) je nielen protosynkel Prešovskej archieparchie a pedagóg, ale aj autor viacerých kníh. Tá zatiaľ posledná je zbierkou rozhovorov s vladykom Jánom Eugenom Kočišom.
