SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Už sme skončili pohyblivé sviatky tohto cirkevného roka a vrátili sme sa do pevných koľají bežných dní. Podobne sa aj tok života okolo nás vracia do svojho bežného koryta. Aspoň to tak vidíme. Ale všetko, čo sme zažili, všetko, čo sme počuli a videli, a – dovolím si tu napísať – čítali, urobilo veľkú zmenu v nás samých.
Mohol by som sa tu rozpisovať o ľuďoch, ktorým systém domácej bohoslužby vyhovoval a dnes, keď sú chrámy otvorené, necítia potrebu ísť do nich. V pravde, predtým tam chodili z nutnosti, povinnosti voči tradícii, rodine či zo strachu. Obdobných prípadov toho, čo posledný rok vyniesol z našich sŕdc na svetlo života, je mnoho.
Nie všetko je zlé. Začali sme si vážiť bežnosť, lebo nebola samozrejmosťou. Akosi prirodzenejším sa stal ohľad na druhého, na jeho potreby. Tvárou v tvár kríze či smrti sa naše srdce začalo zušľachťovať, ako sa kov mení v ohni. V pravde, u niektorých viac, u iných menej. A možno u niekoho vôbec alebo naopak – zatrpknuto. Všetkých z tej poslednej kategórie dávam do Ježišovho srdca. Do toho srdca, ktoré je z ľudských sŕdc to najušľachtilejšie, to najviac podobné Otcovmu, lebo to je Otcovo srdce. To ono pre nás bilo. A ono napriek tomu, že ho jeden z nás prebodol, nevylialo na nás jed kliatob, ale prúd horúcej krvi a vody.
Tam na kríži sa udiali všetky sviatosti. V jednom okamihu ich Boh slávil pre nás. Tam bola hostina, na ktorú sme nikdy nemali byť pozvaní, lebo sme jej nikdy neboli hodní. Lebo sme zhrešili. Premrhali dedičstvo, ktoré nám dal Otec. Dedičstvo jeho podoby, na ktorú sme boli stvorení. Dedičstvo lásky. Zo srdca na kríži vytryskla voda krstu obmývajúca Adama a v ňom každého človeka. Z toho istého srdca vyvrela krv rozpálená Svätým Duchom, aby láska znovu naplnila človeka. Veď podľa židovskej tradície práve v krvi sídli duch človeka. Tam ostalo visieť nehybné telo Boha, aby sa stalo pokrmom pre kráčajúcich po chodníkoch tohto života. Tam sa vylialo odpustenie a človek bol zmierený so svojím Stvoriteľom. Tam bola vykonaná tá najväčšia obeta, keď Boh obetoval sám seba. Tam sa ukázala dôvera, ktorá má sprevádzať manželov po celý ich život. A tam zazneli slová potechy umierajúcemu, ktorý v nich našiel cestu do neba.
Toto všetko sa udialo na kríži zabodnutom do golgotskej skaly pred skoro dvetisíc rokmi. Boh ukázal, čo zamýšľal s človekom. Že ho nikdy neplánoval odsúdiť, ale vždy hľadal spôsob, ako ho zachrániť. A ukázal, čo by si prial, aby sme robili my. Aby sme sa milovali navzájom. Všetci. Aby sme nesúdili a neodsudzovali. Nech je dôvod akokoľvek „svätý“. Lebo on neodsúdil človeka. Otec predsa nemôže odsúdiť svoje dieťa. Môže použiť bolesť a trápenie, ak všetky cesty na jeho záchranu zlyhali. No i tak to dieťa bude milovať. Poznal som muža, ktorý zamkol dvere pred svojím milovaným synom, aby ho zachránil pred smrťou. A kým on bol vonku a kričal, ten muž s manželkou pod oknom v slzách hovorili so svojím nebeským Otcom. Dnes už je tento muž s Otcom, ale jeho syn žije. Boh nás miluje do poslednej kvapky jeho krvi i do poslednej čiastočky nás samých. Milujeme aj my jeden druhého?
