Domácnosti, tovar pre domácnosť, potraviny a cestovanie sú spoločne zodpovedné za 70 až 80 % všetkých vplyvov na životné prostredie, či už ide o znečisťovanie a emisie skleníkových plynov, alebo o využívanie pôdy a odpad.
SLOVO NA TÉMU (Juraj Gradoš) Človek si asi z prirodzenosti skracuje, čo môže. Niekedy to naozaj skráti čas, inokedy ho to dovedie na scestie. Alebo do kolapsu. Táto naša snaha šetriť azda najvzácnejšiu komoditu na svete – čas – vedie k skracovaniu viet na slová a slov na písmená.
Pre ľudí pohybujúcich sa na sociálnych sieťach, kde napísanie slova tvorí zlomok času, mäkčene a dĺžne už nič neznamenajú. Celé vety (Milujem ťa – I love you) dnes nahradili skratky (ILY). Túto našu snahu po skracovaní dobre pochopil aj priemysel a šikovne to využíva. A tak tu máme tovary a služby s označením eko, ktoré sú vraj šetrné k prírode. Obdobne je to aj so značkou či označením enviro. Nie je enviro ako enviro. V dnešnej dobe klamu a opakovaného klamu (reklamu) treba pozorne rozlišovať a takpovediac hľadieť nielen medzi riadky či písmená, ale aj za ne.
Kým moja generácia (Husákove deti) si veľmi váži slobodu, ktorá je pre ňu možno tou najdôležitejšou hodnotou, deti zrodené na prelome milénia majú iné hodnoty. Iný rebríček. Pre nás bola sloboda a deväťdesiate roky, keď sme ju budovali, snahou zbaviť sa jarma otroctva. Totalita zaťažovala aj medziľudské vzťahy. Zaťažovala rodinný i náboženský život. Vzdelanie i prácu. Všetko. Nebolo nič, čo by nebolo ňou ovplyvnené a zotročené. Staršie generácie mali na vrchole rebríčka zas iné hodnoty – mier a prácu. Pretože zažili, aké to bolo počas vojny. Keď sa báli o svoj život, keď nebolo čo jesť.
Na vrchole rebríčka je teda spravidla to, čo je opakom akútneho nedostatku či strachu. Strach o život a jedlo vyniesol na vrchol mier a možnosť práce. Strach z totality a zotročovania zasa slobodu. Dnes však vnímame iný strach. Strach o prežitie nielen jednotlivca, ale celej planéty. Teda presnejšie – jej ekosystému. A najmä ľudstva. Tento strach nie je fatamorgánou. Je reálny rovnako, ako je reálna hrozba zániku života.
Envirominulosť
Človek sa od počiatku svojich dejín snažil podmaniť si prírodu. Ovládnuť ju, jej živly. Asi najvýznamnejším bolo ovládnutie ohňa a zeme. Kým oheň prinášal teplo, bezpečie a rozširoval jedálny lístok, ovládnutie zeme prinášalo bezpečnejší zdroj obživy nezávislý od šťastia pri love. V prvej knihe Svätého písma je to povedané krátko a jasne: „… naplňte zem! Podmaňte si ju…“ (Gen 1, 28)
A človek tak konal. Ale ak bolo jeho konanie voči prírode nešetrné, prišla odplata – následok. Hoci si myslíme, že nám všetko patrí, pravdou je, že sme iba správcovia tejto planéty a života na nej. Vieme ho niekde vziať a inde, ak sú dobré podmienky, dať. Ale nevieme zmeniť zákony, ktorými sa život a zem riadia. Lebo nie sme pánmi, iba správcami. Naša úloha je, aby každý z nás tento kúsok vesmíru „obrábal a strážil“ (Gen 2, 15). Inak povedané, aby ho zušľachťoval a ochraňoval. Ale pred kým? Pred sebou a svojím lakomstvom.
Práve lakomosť človeka, túžba po zisku, po peniazoch, po majetku, po pôžitkoch vedie k zániku. Naši predkovia pristupovali k životu s úctou. Ak niečo z prírody brali, tak do nej i vracali. V tej či onej podobe. Boli správcami a nie lupičmi. Nedrancovali. A toto ich konanie po tisícročia ľudskej prítomnosti na zemi nemalo také dosahy ako dnes jediný deň ľudstva.
Enviropravda
Pravda je len jedna, lží je milión. A sú príťažlivejšie. Aká je teda pravda o ničení životného prostredia? Je to naozaj také zlé alebo je to iba klam? Pozrime sa na tieto fakty.
Ročne sa odlesní približne trinásť miliónov hektárov pôdy. To je zhruba trojnásobok územia Slovenska. Tieto stromy nič nenahradí. Pri počte tristo stromov na hektár sú to asi štyri miliardy stromov. Teda ročne dvaja ľudia zničia a nenahradia jeden strom. Pričom tieto stromy dokážu počas svojho života zo vzduchu odchytiť a prefiltrovať približne dve miliardy ton CO2. To je asi polovica z toho, čo ročne vyprodukuje tretí najväčší znečisťovateľ ovzdušia – Európska únia. Pritom vo svete sa vyprodukuje okolo tridsaťpäť miliárd ton CO2 ročne. Ak sa vás to „netýka“, tak v doprave vzniká takmer 30 % všetkých emisií CO2 v EÚ. A z toho 72 % v cestnej doprave. Keď prejdete autom desaťtisíc kilometrov, môžete osláviť ďalšiu tonu CO2, ktorú ste vypustili do ovzdušia. Takéto správanie zapríčiňuje takmer 20 % celosvetových emisií uhlíka a stratu biodiverzity. Práve zalesňovanie všade, kde sa dá, môže byť síce dlhodobým, ale udržateľným a nie až tak drahým riešením súčasnej situácie.
Najväčším ostrovom sveta je Grónsko. Jeho skoro 2,2 milióna kilometrov štvorcových má dnes silnú konkurenciu vo veľkom pacifickom koši. Tento umelý ostrov z odpadu v Tichom oceáne medzi Havajom a Kaliforniou (obidva sú štáty USA) má už 1,6 milión kilometrov štvorcových a od roku 1988 neustále rastie. Dnes je tridsaťdvakrát väčší ako Slovensko. A nie je jediný. Takéto „ostrovy“ vznikajú v centre obrovských morských vírov. A netvorí ich iba plast, ale aj sklo a chemické zlúčeniny. Tento ostrov má asi osemdesiattisíc ton a hrúbku tridsať metrov. Má menšie dvojča juhovýchodne od Japonska. Menšie oceánske plastové ostrovy sú medzi Európou a USA, Afrikou a Brazíliou, Indiou a Antarktídou a Južnou Amerikou a Austráliou. Ale aj na Slovensku máme plastové ostrovy. Stačí sa na jar pozrieť na nádrž Ružín.
Ďalšou pravdivou informáciou je nárast teploty. Za ostatných stojedenásť rokov teplota na planéte stúpla o 1,3 °C. Na jej severnej pologuli však omnoho viac.
A to až tak, že doteraz večne zaľadnený Severný ľadový oceán už asi nebude ľadový. Lenže vďaka nemu existuje Golfský prúd. Ak zmizne tento motor prúdu, aj prúd sa buď radikálne oslabí, alebo zanikne. A tým by sa podnebie v Európe stalo „štandardným“ – teda asi ako v studenej, zasneženej Kanade. Ale kým sa to stane, v centrálnej Európe sa nížiny môžu premeniť na stepi. Silné vetry odvejú prach tvorený úrodnou vrstvou pôdy a voda sa stane vzácnosťou tak, ako je to v Stredomorí. Prudké výkyvy teplôt prinesú zničenie úrody a tornáda. Neveríte? Na Slovensku sme posledné mali 22. apríla tohto roka v Ploskom pri Košiciach. Pred desiatimi rokmi niečo nemysliteľné. Víchrice a búrky nebudú lámať stromy, ale celé lesy. Búrky zaplavovať mestá a celé dediny. Povodne strhávať domy a ukončovať ľudské životy. So suchom príde oheň. Stred Európy bude bitý z každej strany. Naša krajina. A už sa to deje.
Enviroriešenia
Tak ako na to? Ako byť skutočne enviro? Ako tento scenár odvrátiť? Môže niečo spraviť obyčajný človek? Áno. Ak sa zameriame na dopravu, planéte pomôže, ak budeme nakupovať lokálne a sezónne potraviny. Na jednej strane pri lokálnych podporíme prácu suseda, a tak aj obživu jeho rodiny, na druhej strane nesezónna zelenina veľmi nechutí. Tak načo ju kupovať?
Ak sa pozrieme na svoj jedálniček, aj jeho úprava môže byť enviro, a pritom zdravá. Napríklad ak v ňom zelenina, ovocie, orechy a strukoviny nahradia časť mäsa a mliečnych výrobkov, nielenže to prospeje nášmu zdraviu, ale aj prírode. Naši dedovia toľko mäsa nejedli. Práve chov hospodárskych zvierat je zodpovedný za 14,5 % všetkých skleníkových plynov. Nielen CO2, ale aj metánu, ktorý je nebezpečnejším plynom než oxid uhličitý. Za sto rokov každý kilogram metánu oteplí planétu dvadsaťpäťkrát viac ako rovnaké množstvo oxidu uhličitého. Ak sa teda vzdáme mäsa a mliečnych výrobkov úplne, ročne nevypustíme do ovzdušia 1,5 tony skleníkových plynov. Nie každé jedlo patrí do odpadu – existuje mnoho receptov, ako mu dať druhú šancu. A ak už totálne skončilo, treba ho umiestniť do patričnej nádoby alebo, ak sa dá, kompostovať.
Náš konzumný spôsob života a snaha byť neustále „in“ tiež nie sú pre život na planéte práve príjemné. Niekedy namiesto predražených módnych kúskov treba navštíviť second hand. Alebo namiesto vyhodenia dať odevom druhú šancu – buď zmenou majiteľa, alebo účelu. Naše mamy to vedeli a zo starých šiat ušili nové pokrovce. S oblečením súvisí aj pranie. Ak si bielizeň rozdelíte nielen podľa farebnosti, ale aj podľa potreby teplej vody, môžete ročne ušetriť aj vyše dvesto kilogramov CO2.
S konzumným spôsobom života a snahou byť sebestačný prichádza nakupovanie. Skúsme nakupovať raz týždenne. A do vlastných tašiek. Ušetríme množstvo času, ktorý môžeme venovať rodine alebo sebe. A menej a keď potrebujete, požičajte si od suseda. Alebo kúpte z druhej ruky. Zdieľanie vecí na dedine bolo kedysi úplne bežné a podporovalo aj komunikáciu. Dnes chceme mať svoje aj svoj „pokoj“. A aj tu platí – čím menej obalov, tým šetrnejšie k prírode. A dnes asi už netreba nikomu hovoriť, čo je energetický štítok. Aj značka môže veľa napovedať. Niektorí výrobcovia sa správajú k životnému prostrediu ohľaduplnejšie než iní.
Naše domácnosti už pomaly prestávajú používať doteraz bežné svetelné zdroje a bežnými sa stávajú práve úsporné LED svetlá. Neohrievajú sa tak ako žiarovky a neobsahujú vysoko jedovatú ortuť. A ušetria až 75 % energie. Ak voda v radiátoroch má maximálne 49 °C, ročne ste ušetrili štvrtinu tony CO2. A naopak, klimatizáciu nastavte na 23 °C alebo viac. Šetríte nielen svoju peňaženku a CO2, ale aj svoje zdravie. Väčšina ľudí už namiesto vane na kúpanie používa šetrnejšiu sprchu. Ale dá sa ísť ďalej. Jedným z riešení môže byť správny výber sprchovacej hlavice.
No najviac ušetríme, ak sa budeme rozumne správať v doprave. Najčastejšou u nás je osobná doprava. Veľké a luxusné autá vyprodukujú aj viac ako dvojnásobok emisií oproti bežným. Stačí si pozrieť ich spotrebu na sto kilometrov. Ak si zvolíte hybrid, ušetríte až štvrtinu paliva, a teda aj emisií. Pri plug-in hybridoch až tri štvrtiny. A v prípade elektrických áut sto percent. Tu si však treba uvedomiť, že aktuálne elektrické autá majú veľkú uhlíkovú stopu, teda veľké množstvo CO2, ktoré sa pri ich výrobe vyprodukuje. Rovnako pre likvidáciu batérií dnes nie sú pre životné prostredie až takým prínosom. Ale cesta je to správna. Ak sa teda potrebujeme premiestniť na väčšie vzdialenosti, dnes je najekologickejšou dopravou hromadná doprava, najmä elektrovlaky a trolejbusy. Ak však už musíte ísť autom, správny tlak v pneumatikách vám ušetrí tri percentá paliva, a teda aj tri percentá splodín. Motoristi sa majú riadiť skôr spotrebou auta ako svojou túžbou po rýchlych odpichoch a veľkej rýchlosti.
Na krátku vzdialenosť máme často na výber − okrem moderných elektrokolobežiek aj vlastné nohy a bicykel. Ale aj my sami produkujeme CO2. Chodec pri normálnej chôdzi vyprodukuje 12,2 g CO2 každý kilometer. A prekvapujúco, cyklista iba 5,3 g. A to vďaka takému starému vynálezu, akým je koleso. A ak si myslíte, že chôdza po schodoch prospieva iba vašej kondičke a srdcu, mýlite sa. Ak bývate napríklad na štvrtom poschodí a namiesto výťahu budete používať schody, ročne odbremeníte planétu o tristo kilogramov CO2.
Envirokresťania
Každé úmyselné poškodzovanie životného prostredia je vážnym hriechom. Hriechom proti Božiemu príkazu starať sa a ochraňovať zem. Hriechom proti prikázaniu: Nezabiješ. Hriechom proti láske k rodine – teda aj voči štvrtému prikázaniu. Všetko: vyhodenie odpadkov do prírody či iba na ulicu; neseparovanie alebo nezodpovedné separovanie odpadu; ničenie prírody; konzumný spôsob života… Toto všetko nás zabíja, a teda je proti láske.
Je to hriech. Hriech, ktorého následky pocítime nielen my, ale najmä deti našich detí. Z pokolenia na pokolenie. Hriech, za ktorý by malo nasledovať naozaj tvrdé pokánie – nie trest, ale odstránenie rovnakej záťaže pre prírodu.
Rozhadzuješ odpadky – vyzbieraš ich. Každý týždeň. Lámeš konáre alebo chodíš nezmyselne po tráve, aby si ušetril meter chôdze? Vysadíš stromy… Ak ľutujeme, ak naozaj ľutujeme, tak toto nám nebude cudzie. Bude to prejav našej ľútosti, ktorá nebude iba o slovách, ale o skutkoch. Bude reálna a nie iba naoko. A vtedy už nebude enviro o móde u pár jednotlivcov, ale bude to súčasť niečoho omnoho väčšieho – Božieho spôsobu života každého kresťana.
