SVEDECTVO (Katka Marčáková) Vyrastala som v meste. Hoci cez prázdniny sme chodievali k starým rodičom, zvieratá pre mňa neboli súčasťou každodenného života. Potom prišla svadba a nový život po boku manžela kňaza. Keď sme sa ocitli na dedine s veľkým priestorom na chov, manžel začal zvažovať rôzne druhy zvierat. Bola som si vedomá toho, že všetko chce čas, a obávala som sa, že by chov mohol ovplyvniť čas venovaný rodine a pastorácii. Preto sme začínali opatrne a naozaj iba so zvieratami, z ktorých bol praktický úžitok.
Najnáročnejšie pre mňa bolo zladiť zvieracie potreby s chodom domácnosti. Aj keď starostlivosť o ne niesol manžel (pri mne by dlho neprežili – jednoducho zabúdam, že vonku „niečo“ potrebuje servis), zásadne v čase, keď nebol doma, utiekli ovce alebo sa psy z dediny rozhodli biť o našu sučku, či kradnúť sliepky. A tak chtiac-nechtiac som sa stala aj pastierkou, aj odháňačom nepriateľov statku. Rovnako som nebola nadšená z drobného hmyzu, ktorý si obľúbil naše zvieratá. V začiatkoch som mala až kŕče v bruchu, keď som vedela, že manžel dlhšie nebude doma. Postupne sa však učím zvládať nepredvídateľné situácie s humorom.
Fascinuje ma odvaha našich detí, keď sa prechádzajú pri moriakoch či ovciach, ktoré im výškou pokojne môžu konkurovať. Ale je zvláštne, ako si aj zvieratá zvykli na akési spolužitie a navzájom sa neohrozujú, na čo dôsledne dbá tatko. Aj kohút, ktorý mal zajačie úmysly, skončil v polievke. Skôr musíme usmerňovať najmä tých menších, ktorí by šteniatka, kuriatka, káčatká či prepeličky od samej lásky minimálne rozpučili :).
Manžel má teraz čoraz viac pomocníkov z radov našich detí, z čoho mám veľkú radosť. Už od útleho detstva ich to učí zodpovednosti a vnímavosti na potreby niekoho iného. Mojou špeciálnou a jedinou úlohou je čistenie hydiny od peria pri zabíjačke. To manžel neobľubuje a ja som sa to naučila u starých rodičov. Stalo sa to pre mňa už takmer relaxom :). Niekedy k tomu pridajú svoje malé rúčky aj deťúrence.
Najťažšie bývajú rozlúčky so šteniatkami či mačiatkami a snaha posúvať hranice, ktoré sme si stanovili. A tiež hľadanie odpovedí na otázky typu: „A Tina (mama našej Belly) je už pri Ježiškovi a počká nás tam? Je mi za ňou smutno.“ Nateraz môžeme len skrze to upevniť vzťah našich detí s Ježišom a povzbudiť ich vedomím, že to, na čom záleží nám, je dôležité aj preňho. A my vidíme, že otázky, ktoré potrebujeme mať zodpovedané a do hĺbky pochopené, naše deti vedia prijať v úplnej jednoduchosti. A z tejto ich jednoduchosti môžeme čerpať aj my – práve v tých najbežnejších každodenných okamihoch či dilemách.
