(Vlado a Katka Marčákovci) Navzájom si slúžte v láske, učí svätý apoštol Pavol v Liste Galaťanom. Nejde iba o manželov, ale o celé kresťanské spoločenstvo. No nie je to práve manželstvo, ktoré vie najviac preveriť našu lásku? Či už ku Kristovi, alebo k maličkým okolo nás. Tým nemyslím deti, ale tých, o ktorých hovorí Kristus: Čokoľvek ste urobili jednému z mojich maličkých. Či je tá láska naozaj úprimná, vidíme najmä v každodennej službe.
PRE MUŽA g Poznáte to, však? Rozdelenie prác v domácnosti. Tieto sú moje chlapské práce a toto sú tvoje povinnosti. Aj my sme si to nejako takto zadelili pred vstupom do manželstva a dohodli sme sa, že mojimi povinnosťami budú práce vonku a manželkinými tie vnútri, typicky ženské práce. Teda aspoň ja som si myslel, že sme sa tak dohodli.
Teraz to už však vôbec takto nevidím a vnímam svoj vtedajší postoj ako veľmi sebecký. Na jednej strane, práve pre mňa by to bolo veľmi ľahké a zároveň veľmi ťažké. Ľahké by mi bolo zatvoriť za sebou dvere a nestarať sa čo je vnútri domu. A ťažko by mi bolo pozerať sa na zničenú a unavenú manželku, na pokraji fyzických aj psychických síl preto, lebo ju predsa milujem. Nie, Ježiš tú službu v láske myslel určite inak. Lepšie ako hovoriť je však konať, a preto nám to Ježiš svojím životom sám ukázal. Keď miloval do krajnosti, keď slúžil do krajnosti. Teda ak ja milujem svoju manželku, je pre mňa prirodzené, že zoberiem napr. vysávač a povysávam celý dom. Že spravím raňajky či občas navarím obed, aký-taký, ale pokúsim sa. Že manželke vytvorím priestor a zoberiem deti, aby sa ona mohla pomodliť, vypiť kávu či sa ísť len tak prejsť. Toto a ešte veľa iných vecí je službou lásky. Je to obeta, ktorú robím z lásky. Nie preto, lebo musím, ale preto, lebo chcem. Ježiš rovnako nemusel, ale chcel. Aj takto môžem z času na čas prejaviť svoju lásku mojej milovanej manželke.
PRE ŽENU g Uvedomujem si, že služba je nevyhnutnou súčasťou každého môjho dňa. Boli a stále sú dni, niekedy aj týždne, keď je služba, najmä tým mojim najbližším, pre mňa bremenom. Živím v sebe myšlienky, ba až sebaľútosť, ako nikto nevidí, čo všetko robím, a vôbec si to nevážia. Až po dlhom čase som si uvedomila, ako ma to postupne a nenápadne obralo o radosť z manželstva aj detí. Kde je teda koreň tejto sebaľútosti a večnej nespokojnosti? Pochopila som, že je to moja identita. Očakávam ocenenie, lebo zabúdam, kým som v Božích očiach. Zabúdam, že moja hodnota sa neodvíja od ovácií ľudí okolo mňa. Keď Ježiš umyl učeníkom pri Poslednej večeri nohy, urobil jeden z najpodradnejších skutkov, ktorý vykonávali len otroci. Nečakal fanfáry, dokonca sa ani sa nebál, že tým klesne v očiach apoštolov. Neriešil, čo si pomyslia, či budú s ním spokojní. Prečo? Lebo poznal svoju hodnotu, vedel, kým je v Bohu, a poznal aj úlohu, plán, ktorý s ním má Boh Otec. A voči všetkému ostatnému bol slobodný až natoľko, že mohol konať dobro až do extrémov.
S týmto sa potrebujem a chcem stotožniť. Nehľadať v skutkoch služby potvrdenie svojej hodnoty, ale darovať ich milovaným nezištne ako prejav lásky. Navzájom si slúžte, drahí manželia. No nezabúdajte na to najpodstatnejšie, máme to robiť v láske. O to prosme nášho nebeského Otca, aby všetko, čo robíme, či už voči manželskému partnerovi, alebo komukoľvek, sme robili s láskou a v láske.
