VÝROČIE (Daniel Černý) V roku 2021 si pripomíname sto rokov od narodenia Štefana Boleslava Romana. Hoci patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenskej emigrácie 20. storočia, na rodnom Slovensku sa o ňom vie celkom málo a pamiatka na neho je vyjadrená vlastne len jednou ulicou v bratislavskej Petržalke a námestím v Trebišove. Kto teda bol Štefan Boleslav Roman?

Bol to v prvom rade hrdý Slovák a navyše gréckokatolík. Svetu však viac známy ako zakladateľ Svetového kongresu Slovákov (SKS), prípadne ako multimilionár a veľkopodnikateľ, ktorý je definovaný na západe pojmom self-made man, teda človek, ktorý sa sám vypracoval. Štefan Roman žil svoj „kanadský sen“. Je to zásluha predovšetkým toho, že z farmára a obchodníka s holštajnským dobytkom sa neskôr stal známy ako podnikateľ v banskom priemysle, vo firme Denison Mines Limited, ktorá aj vďaka kombinácii studenej vojny a uránu patrila k najlepším podnikom Kanady svojej doby.

Štefan Roman sa narodil 17. apríla 1921 v dedinke Veľký Ruskov pri Trebišove na východnom Slovensku. Do Kanady prišiel v mladom veku v roku 1937 spolu so starším bratom Jurajom. Počas vojny pôsobil v kanadských ozbrojených silách. Po nej sa oženil a s manželkou Betty (tiež slovenského pôvodu) mali dokopy sedem detí. Načas sa zamestnal v automobilke General Motors, no čoskoro začal farmárčiť a podnikať v banskom priemysle. Mal šťastie, že sa dostal k pozemkom pri jazere Eliott Lake, kde boli nájdené ložiská uránu, a vďaka tomuto podnikaniu neskoršie získal neoficiálny titul „uránový kráľ“. Neskoršie podnikal v mnohých odvetviach. Medzi jeho poradcov patrili neskorší prezident USA Richard Nixon či profesor Jozef Kirschbaum. Oddaným spolupracovníkom na poli SKS mu bol tajomník Jozef Suchý, dlhoročný šéfredaktor časopisu Mária. Roman podporoval slovenské spolky a svetské aj cirkevné organizácie, festivaly mládeže, ako aj ďalšie aktivity smerujúce k propagácii slovenskej otázky.

Jeho vplyv a bohatstvo neprinášali úžitok a radosť len jemu, ale stal sa aj štedrým mecénom mnohých organizácii vrátane Katolíckej cirkvi, ku ktorej sa ako gréckokatolík vždy hlásil. Svedkovia spomínajú, že veľmi často a rád sa s návštevami rozprával o náboženských témach. V roku 1963 pomohol s organizáciou veľkých cyrilo-metodských slávností v Toronte. Počas nich bol vymenovaný za veliteľa rytierov Rádu sv. Gregora a súčasne práve táto slávnosť pomohla vymenovaniu otca Michala Rusnáka CSsR za biskupa pre slovenských gréckokatolíkov v Kanade. Otec biskup Rusnák prichádzal pravidelne na liturgie do domu a rodiny Štefana Romana. Oboch spájalo veľmi srdečné celoživotné priateľstvo. Môžeme povedať, že Štefan Roman bol v Ríme v tej dobe pečený – varený. Neprekvapí preto, že bol pápežom Pavlom VI. vymenovaný za laického delegáta na Druhý vatikánsky koncil. Osud utláčanej Cirkvi vo vtedajšom Československu mu nebol ľahostajný, osobitne osud Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola v rokoch 1950 – 1968 likvidovaná. Aj preto jeho pôsobenie na Druhom vatikánskom koncile smerovalo hlavne k podpore prenasledovaných kresťanov v socialistických krajinách.

V roku 1965, po veľkej potope Dunaja na Žitnom ostrove mal záujem pomôcť pri obnove, ale československá vláda to nedovolila. Rok 1968 a obnovu Gréckokatolíckej cirkvi prijal s veľkou radosťou. Vlastným lietadlom sa cez Moskvu dostal až do Košíc, kde bol prítomný na prvej liturgii v košickom gréckokatolíckom chráme po tom, čo ho gréckokatolíci v roku 1968 prebrali od pravoslávnych. Podľa zápisu v košickej farskej kronike sa práve vrátenie odohralo až po prílete Štefana Romana na košické letisko, keď v jeho prítomnosti odznela otázka, prečo chrám ešte nie je navrátený gréckokatolíkom. Miestny komunistický funkcionár zavolal na cirkevný odbor a gréckokatolíci mali do tridsiatich minút kľúče k dispozícii. Aj taký bol jeho vplyv. Jeho účasť na prvej liturgii bola skutočnou eucharistiou – teda vďakyvzdaním. Ako Bohu, tak aj jemu, bez čieho príletu by sa to nebolo dosiahlo.

Pravdou je, že slovenskému exilu po smrti Sidora, Černáka či Ďurčanského akoby chýbala zjednocujúca sila. Práve to sa rozhodol Roman napraviť. Prím v mnohom začala hrať Kanada, kde predsa len na rozdiel od USA bola generácia, ktorá bola mladšia a mala slovenské školy, a tak lepšie povedomie. Zahraničnú Maticu slovenskú prevzal otec Fuga, gréckokatolícky duchovný v ontárijskom Hamiltone. Z iniciatívy Štefana Romana bol v roku 1970 založený Svetový kongres Slovákov ako organizácia zastrešujúca slovenský exil a tak podporujúca právo Slovákov a Slovenska na sebaurčenie. Jeho predsedom sa stal až do svojej smrti práve Štefan Roman. Samozrejme, v spisoch ŠtB je táto iniciatíva opísaná ako snaha Romana zabezpečiť si následne po oslobodení Slovenska podiel na jeho ťažkom priemysle. Ale pravda, kto by vo vtedajšej dobe čakal, že vtedajšia garnitúra o ňom napíše niečo pochvalné… Angažoval sa aj v knižnej tvorbe a spolu s Eugenom Löblom vydali knihu Zodpovedná spoločnosť.

V roku 1980 zriadil sv. pápež Ján Pavol II. Eparchiu sv. Cyrila a Metoda pre Slovákov byzantského obradu v Kanade – dodnes jediné slovenské katolícke biskupstvo mimo Slovenska. Je nespochybniteľné, že sa to stalo aj zásluhou Štefana Romana. Čoskoro po zriadení biskupstva sa začala stavať na Romanových pozemkoch v ontárijskom Unionville nová Katedrála Premenenia Pána. Práve táto rozostavaná katedrála, ktorú financoval, bola 15. septembra 1984 miestom návštevy pápeža Jána Pavla II. Ten ju práve na sviatok patrónky Slovenska posvätil, a tak sa stala prvou katedrálou v Severnej Amerike posvätenou pápežom. Samotná katedrála, ktorá však, žiaľ, už dnes nie je slovenskou katedrálou, je zväčšenou kópiou gréckokatolíckeho Chrámu Ochrany Presvätej Bohorodičky z jeho rodného Veľkého Ruskova (dnes časť obce Nový Ruskov).

Štefan Roman zomrel náhle 23. marca 1988 v Toronte v Kanade. Na poslednej ceste ho po ním milovanej cirkevnoslovanskej liturgii vyprevádzali zvony jeho katedrály. Historik by sa nemal zaoberať hypotetickým „keby bolo keby“… No ktovie, ako by vyzerali novodobé dejiny Slovenska po udalostiach v novembri 1989 a samostatnosti od januára 1993, keby Štefan Roman žil. To sa však už nikdy nedozvieme. Jeho pohreb v rozostavanej Katedrále Premenenia Pána akoby znamenal koniec jednej éry. Jeho misia, ktorú od pádu komunizmu delilo menej ako dva roky, však rozhodne bola úspešná. Oheň za krajšie a slobodné Slovensko nevyhasol. Všetky vyznamenania na Slovensku dostal až posmrtne. No jedným z najväčších vyznamenaní je isto aj skutočnosť, že pre nás ostáva ukážkou toho, že byť v emigrácii ešte neznamená, že srdce nám netlčie pre Slovensko. Práve naopak… Večná mu pamiatka!