SLOVO V RODINE (Juraj Gradoš; foto:archív Juraja Gradoša)

Moderná veda nás učí, že „človek pochádza z opice“. V podstate však hovorí, že sme zvieratá rovnako ako levy, opice, ale aj myši. Naozaj? Stavbou tela aj DNA sa často od mnohých zvierat veľmi nelíšime (so šimpanzom máme 96 % DNA spoločnej, s mačkou 90 %), ale to, čo nás odlišuje, sa nedá zmerať ani nahmatať. Máme dušu.

Biblia a Darwin majú niečo spoločné: oba zdroje tvrdia, že na Zemi bola doba zvierat bez človeka. A ten je aj podľa Darwina, aj podľa Biblie najmladším zo všetkého tvorstva. A napriek tomu sme si ako jediní na Zemi dokázali podmaniť ostatné zvieratá. Teda nielen ich loviť, ale aj sa o ne starať. Biblia to jasne uvádza slovami, že Boh človeku nariadil, aby svoj raj „obrábal a strážil“ (Gn 2, 15). Bol síce ustanovený za vládcu, ale nie podľa vzoru ľudí, ale podľa vzoru Boha. Ježiš Kristus to svojským spôsobom vysvetlil apoštolom pri Poslednej večeri (porov. Jn 13, 14 – 15; Mk 10, 45). Jeho vedenie spočíva v zodpovednosti za učeníkov, v službe im všetkým. Vládnuť zvieratám znamená byť za ne zodpovedný a konať také skutky, ktoré sú nielen nutné na prežitie, ale vo všeobecnosti prospešné.

Človek sa tak už pred desaťtisíc rokmi začal „starať“ o zvieratá. Domestifikoval ich. Stali sa súčasťou nielen jeho občasného lovu a jedálneho lístka, ale súčasťou každodenného života. Je zaujímavé, že prvé zviera, ktoré si človek osvojil, nebolo určené na jedlo, ale skôr na ochranu. Bol ním vlk. Dnes je z neho pes.

Ak sa pozrieme na Bibliu ďalej, nachádzame rôzne ustanovenia, podľa ktorých sa zvieratá delili na čisté a nečisté. Okrem symbolického významu tohto delenia, ako dnes hovoria aj mnohí biblisti, bola jedným z motívov aj hygiena. Židovský národ mal zo všetkých národov na Zemi umývanie ako súčasť svojich každodenných náboženských rituálov azda v najväčšej miere. Hygiena bola súčasťou ich bežného života v čase, keď v ostatných národoch bola výsadou vzdelaných a bohatých. Toto delenie sa však končí v Novom zákone, keď mal apoštol Peter v Cézarei videnie. V ňom „videl otvorené nebo a zostupovať akúsi nádobu, ako veľké prestieradlo, spúšťané za štyri rohy na zem“. Toto prestieradlo bolo plné všetkých tvorov, o ktorých sa tajomný hlas vyjadril: „Čo Boh očistil, ty nenazývaj poškvrneným.“ (Sk 10, 11 – 15)

Voľne žijúce zvieratá

Zviera je pre človeka dôležité už od počiatku našej existencie. A naša starostlivosť o tieto stvorenia nemá byť obmedzená iba na tie domáce, ale aj na tie vo voľnej prírode. Dnes sme svedkami masívneho vymierania mnohých druhov zvierat. Dôvodom je naša chamtivosť a nestriedmosť. Nezabíjame ich priamo, ale obmedzovaním ich životného priestoru ich nútime „znižovať“ stavy. Chémia a akékoľvek znečisťovanie prostredia má vplyv na kvalitu ich života aj na ich možnosti prežiť a rozmnožovať sa. Je to dielo človeka.

Sme však povolaní k zodpovednosti za ich prežitie. A za naše vlastné skutky. Je preto chvályhodné, že aj na Slovensku existuje množstvo chránených území, kde môžu zvieratá slobodne žiť. A kde aj dnes možno na vlastné oči v prírode vidieť srnčiu alebo jeleniu zver, bažantov, líšky… Takýto zážitok je pre dieťa vychované v digitálnom svete raritou. Ale na to musíme byť v lese ticho.

Možno v tomto konaní na prvý pohľad nie je viditeľné nič viac ako túžba niečo vidieť. No tým, že sa nútime k tichu, ovládame svoj jazyk. Učíme sa dorozumievať gestami, pohľadmi a tým sami sebe aj dieťaťu rozširujeme komunikačné schopnosti. A nielen to – učíme ho čítať tieto signály. Tiché našľapovanie nás učí jemnosti a ohľaduplnosti. V konzumnej dobe čosi nepredstaviteľné. Pozornosť a široký rozhľad nás vedie k vnímaniu sveta okolo nás. K všímaniu si detailov, pozornosti na krásu. Jedna kultivovaná návšteva lesa s dieťaťom môže urobiť oveľa viac než hodiny s psychológom. Tieto výlety sú vhodné na stmeľovanie a budovanie vzťahu najmä medzi otcom a synom. Spoločný ohľaduplný pobyt v lese však môže pomôcť aj rodine ako takej k posilneniu súrodeneckých väzieb. Ale to až vtedy, ak si všetci v rodine osvoja zodpovedné správanie v ňom.

Starostlivosť o voľne žijúce zvieratá

V ostatných rokoch došlo k výraznému zlepšeniu vnímania ochrany životného priestoru. Tým, že deti budeme učiť skôr odnášať cudzie odpadky z lesa, ako svoje doň nosiť, budeme ich učiť správnej zodpovednosti za druhých, za ich správanie. Starať sa o okolie. O viac než seba a svoju rodinu. O viac než len človeka.

Tým, že sme vstúpili na pôdu Zeme ako posledný tvor, museli sme vytesniť iné druhy. A to robíme dodnes. Ale pri hľadaní svojho životného priestoru môžeme myslieť aj na jeho vzájomné zdieľanie. Kvety okolo domu nebudú iba okrasou, ale hostinou pre množstvo hmyzu. To isté lúka pod konármi ovocných stromov, ktorú kosíme iba niekoľkokrát do roka. Vtáčia búdka nahradí bútľavý strom. Kŕmidlo pre vtáky zasa nahradí absenciu voľného chovu zvierat, kde si popri domácich aj tie „divé“ našli čo-to pod zobáčik. Odpad zo zeleniny nemusí skončiť v koši, ale v záhrade na kompostovisku. Tu si ho už nájdu dážďovky. Podobne aj v lesnatých oblastiach gaštany zozbierané v mestách a vysypané v lese môžu zachrániť mnohé druhy od smrti hladom.

Často je však táto starostlivosť spojená so zmenou nášho pohodlia, nášho vkusu. Treba opustiť predstavu o „bezúdržbovom“ dome. Predstavu o absolútnej čistote. O absolútnej moci a ovládaní všetkého na „svojom“ pozemku. Iba tak prijmeme dokonalú nedokonalosť prírody. Lastovičky, ktoré si pod balkónom urobili hniezdo. Pekná idylická predstava? Iba do okamihu, kým z neho nebude padať trus. Motýle sú krásne. Ale okolo nás budú voľne lietať aj včely a osy s ich žihadlami. A my ich budeme musieť nielen strpieť na „svojom“ území, ale chrániť sa tak, aby sme im neublížili ani ich neobmedzili. Teda robiť to, k čomu nás povolal Boh už pri stvorení.

Toto všetko prináša človeku niekoľkonásobný úžitok. Jednak mu tieto živočíchy slúžia a jednak vytvárajú veľmi podnetný a rozmanitý priestor na výchovu detí. A tak mu nakoniec pomôžu pri tej najhlavnejšej a najťažšej úlohe, ktorá stojí pred mužom a ženou – stať sa rodičom, vzorom hodným nasledovania.

Kontaktné zoologické záhrady

Pre dieťa je kontakt so zvieraťom povzbudivý zážitok. Dnes už aj na Slovensku existujú tzv. kontaktné zoologické záhrady, kde sa vybraných druhov zvierat deti môžu dotýkať, a dokonca ich kŕmiť. Aj keď to nie je častý kontakt, aj takéto stretnutie so zvieraťom môže deťom psychicky pomôcť a rozvíjať jeho vzťah k živej prírode.

Vsuvka:

Už od detstva som bol v rodine vedený k tomu, aby som si vážil prírodu. Asi v polovici základnej školy k tomu pribudlo aj nové poznanie. Boli to stretnutia s ochranármi prírody, ako bol ujo Vilko Klescht s manželkou Katkou alebo otec Jozef Voskár, ktorí mi svojím príkladom a úctou k prírode ukazovali veľkosť a nádheru Stvoriteľa a jeho diela. Príbehy o pozorovaní jeleňov v ruji alebo rysov a vlkov ostali vo mne dodnes. V lese som sa cítil ako doma. Mal som však jednu nesplnenú túžbu: vidieť jeleňa. Jedného zimného dňa som kráčal v snehu po lese domov. Uprostred lesa na svahu podo mnou som zbadal mohutného tmavého karpatského jeleňa. Mlčky som hľadel a sýtil sa krásou jeho majestátnosti, ktorú v sebe skrýval. Široká hruď, mohutné parohy. Moje srdce sa radovalo. Stále som vďačný a radujem sa, keď aj so svojou rodinkou môžem byť obdarovaný podobnými okamihmi, skrze ktoré sa stretávame s Božou prítomnosťou. (Peter Jakub)