ROZHOVOR (Jozef Petričko; foto: archív Valérie Juríčkovej)
Jedným z najčastejších aspektov, ktoré predstavujú východný obrad medzi ľuďmi tohto sveta, je po svätých ikonách spev akatistu. To, čo v oboch prípadoch priťahuje človeka k spiritualite Východu, je hĺbka. Pri ikone človek zaťahuje na hlbinu svojho vnútra zrakom, pri akatiste prostredníctvom sluchu. O tom, čo je akatist a ako vzniká, sa porozprávame s Valériou Juríčkovou.
Tvoje meno sa spája s niekoľkými akatistami, ktoré si preložila či napísala. Ako sa to začalo?
Náhodne. Otec Marek Kolesár objavil u sestier baziliánok ukrajinský akatistník. Ukázal mi ho s otázkou, či neskúsime niečo preložiť. Skúsili sme teda. Ale pri úprave textu sme narážali na istú bezmocnosť, lebo sme nepoznali pravidlá, ktorými sa treba riadiť. A tak po našich rozhodnutiach, či vybrať to, alebo iné slovo, nasledovalo rozpačité „asi tak“. V tom čase som sa už básnickému prekladu venovala profesionálne (okrem doktorátu z teórie literatúry som viazanú poéziu aktívne prekladala a vydávala knižne).
Vedela som, že akatist je žáner ako mnohé iné a určite má znaky, ktoré sa musia dodržať. Pri preklade neprekladáme iba obsah, ale aj formu. Hnevalo ma teda postupovať spôsobom „asi tak“. Bolo mi jasné, že najprv potrebujem zistiť, čím akatist je a čo ho určuje, aby som sa pri rozhodovaní vedela riadiť konkrétnymi kritériami.
Čo si teda objavila pri tomto skúmaní?
Je to oslavno-ďakovný chválospev. Úplne prvý Akatist k Presvätej Bohorodičke bol napísaný v gréčtine s prísnou veršovou štruktúrou v časomiere. Kdesi som čítala, že preklad tohto prvého akatistu spravený Cyrilom a Metodom si zachoval až 70 % pôvodných formálnych znakov. Neskoršie redakcie zo 14. a 17. storočia sa už od presnosti výrazne vzďaľovali. Iste, aj žáner sa môže vyvíjať a odchýliť od pôvodných pravidiel. Ak v neskorších redakciách nájdete jasný systém, ide o dobový variant žánru. Ak nájdete chaos a písanie v štýle „asi tak“, ide o deformáciu.
Hovoríš o štruktúre. V čom spočíva?
Každý akatist sa skladá z dvanástich kondakov, dvanástich ikosov s následnými dvanástimi chairetizmami (od gréckeho slova chaire – anafory Raduj sa), ku ktorým sa pridáva trinásty kondak (ide o opakovanie prvého ikosu).
Cieľom každého kondaku je udať tému, ktorá je rozvinutá v ikose a následne rozmenená na drobné v chairetizmoch. Po kondaku nasleduje trojité zvolanie Aleluja!, ktoré smie byť adresované iba Bohu, hoci ide o akatist k Bohorodičke, anjelom či svätým.
Nie sú prísne pravidlá na škodu?
Práve naopak. Pri stavbe domu dodržiavame pravidlá tiež. Pre našu slobodu a bezpečie bývania je nutné, aby stavbári neboli slobodní, ale konali podľa predpisov. Napríklad po kondaku a ikose by v dvanástich chairetizmoch mala byť téma rozvinutá do najjemnejších odtienkov. Akoby šlo o súťaž: „Vyjadri danú vetu jedenástimi ďalšími, v ktorých povieš to isté inými slovami.“ Preto štýl akatistu má používať mnoho synoným, slovných hračiek, štylistických trópov a figúr, a prvé akatisty ich aj bohato používali. Ak by sme, napríklad, tvorili text o Bohu Stvoriteľovi, môžeme použiť synonymá tvoriť – formovať – stvárňovať – dať život – vliať život – povolať k životu – udržiavať a pod. Grécky originál bol bohatý na rôzne trópy a figúry, slovné hračky, rýmy, akrostichy a pod. Alebo dvojicu slov, ktoré sa rýmujú, si všímame oveľa jasnejšie. Je dôležité, aké slová umiestnime na koniec riadka, aké posolstvo nesú. Všetky tieto formálne možnosti vytvárajú nespočetne veľa námetov na opakovanú modlitbu. Toto je sloboda. Vďaka pravidlám. Ale tieto znaky treba z originálu potom prenášať aj do prekladu. Ak sa v ňom opakuje na konci riadka to isté slovo (epifora), má sa opakovať aj v preklade. Ak je v origináli rým, musí byť aj v preklade, vrátane zachovania jeho typu.
Používaš slová ako „pravidelný rytmus“ a „veršová štruktúra“. Znie to zložito…
V skutočnosti sú to dve jednoduché pravidlá. Týkajú sa chairetizmov, určených na spev. V každom riadku má byť rovnaký počet slabík (tzv. izosylabizmus) a zároveň sa v nich majú pravidelne striedať prízvučné a neprízvučné slabiky. Pôvodnú grécku časomieru v slovanských jazykoch prekladáme do sylabotonického systému (slabično-prízvučného).
Prečo je to také dôležité?
V mojej bývalej škole bol prísny zákaz používať jedno schodisko pre časté úrazy. Schody na ňom nemali rovnakú výšku. Líšili sa zanedbateľne. A predsa sa tam ľudia potkýnali. Podobne je to s akatistom. Ak dodržíme rovnaký počet slabík v riadkoch a pravidelné striedanie prízvučných a neprízvučných slabík, ľudský mozog sa uvoľní, prestane striehnuť na správnu chvíľu na nádych, pauzu a pod. Bude to robiť bez toho, aby na to myslel, a môže sa omnoho viac sústrediť na modlitbu.
Vráťme sa k prekladu. Pomohlo ti to, že si sa o akatistoch dozvedela viac?
Práve naopak. Už som nedokázala prekladať originálny text, ktorý sa odklonil od pravidiel na míle. Ak by som ho spresňovala, už by to nebol preklad. Skúsili sme to pri Akatiste sv. Mikuláša pre pútnické miesto v Ľutine. Ale potom to už nešlo. A tak mám v počítači doslovné preklady mnohých akatistov a netuším, čo s nimi robiť. Ale s otcom Markom sme si povedali, že keď už vieme ako na to, napíšme si vlastný.
A tak vznikol Akatist požehnania rodín?
Nie, tak začal vznikať text k bl. P. P. Gojdičovi. Na konci roka 2013 som mala hotovú asi polovicu, keď mi pár dní pred Vianocami nečakane zomrel otec. Spomienky ma neustále viedli k vďake za rodinu, v ktorej som vyrastala. Krátko po sviatkoch sa na svätej liturgii čítal pastiersky list, v ktorom otec arcibiskup Ján vyhlásil rok 2014 za Rok rodiny. Ešte počas liturgie vznikla myšlienka Akatistu požehnania rodín. Text sa tvoril akoby sám. Za dva dni. Počas dvoch stretnutí sme ho potom s otcom Markom upravili a po schválení liturgickou komisiou šiel do tlače. Keď som bola na verejnej nahrávke v Ľutine, stála som v úžase nad tým, ako to Boh spravil. Počúvala som spev a presahovalo ma to. Aj keď som vedela detaily vzniku, v tej chvíli mi bolo jasné, že ja som to nebola. Že autorom je on.
Rada sa modlíš akatist?
V prvom rade – rada sa modlím. Nielen akatist. Je prirodzené rozprávať sa s Bohom, kráčať s ním, žiť s ním. Všade a stále. V druhom rade – milujem východnú spiritualitu, náš obrad. Tú súhru zmyslov. Ideálne, keď ste v drevenom chráme pri svetle voskových sviec a počujete niekoľkohlasný zborový spev. A teda nie je možné, aby som nemala rada akatist. Táto modlitba dáva pôžitok oslavy i oddychu pri Bohu.
Pamätáš si nejaké miesta v niektorom z akatistov, ktoré ťa pri preklade potrápili a dodnes s nimi nie si spokojná?
Na preklad textu k sv. Mikulášovi si už veľmi nespomínam. Ostatné ostali v rukopise. Ale vieš, hovorí sa, že básnický preklad je robenie toho, čo sa nedá. Je to vždy o rozhodovaní medzi niekoľkými možnosťami. Každou text niečo stráca. A tak si vždy vyberáš tú, kde sú straty minimálne. Prekladateľ je človek, ktorý sa musí vedieť rozhodovať. Rozhodovať na základe logických princípov. A potom už nemá zmysel ľutovať.
Máš ešte nejaký akatist, ktorý by si veľmi chcela v budúcnosti preložiť?
Preložiť už asi nie. S otcom Martinom Mekelom sme dohodnutí, že raz spravíme akatist pre deti, zjednodušenú verziu, aby sme ich viedli k pokladom, ktoré naša cirkev má. Osobne mám túžbu napísať aj iné. Boží Duch ma rozmaznal pri Akatiste požehnania rodín, lebo to vtedy šlo tak ľahko. Písal to on. Odtiaľ tá ľahkosť. Na túto chvíľu Božieho vedenia čakám. Ako surfista, ktorý čaká na vlnu, a potom ju nesmie prešvihnúť. Tak hádam tú chvíľu neminiem ani ja.
Valéria Juríčková
Prekladateľka z ukrajinčiny a publicistka. Autorka rozhlasových a divadelných scenárov, textov piesní, mediálnych projektov. Odborne sa venuje básnickému prekladu a literárnej vede. Pracuje ako riaditeľka SZUŠ Jastrabie nad Topľou.
Viete, že…
Prvá zmienka o modlitbe akatistu sa spája so zázračným zachránením Konštatínopolu pred Avarmi v roku 626. Patriarcha Sergej I. konal s veriacimi v Blachernách sprievod. Na predmestí Blachern vzal patriarcha uchovávané šaty Bohorodičky a čiastočne ich namočil do mora. V búrke, ktorá vzápätí nastala, bolo zničené nepriateľské loďstvo. Veriaci sa následne zhromaždili v blachernskom chráme a celú noc spievali ďakovné piesne, počas ktorých stáli. Odtiaľ je odvodený názov spomínanej bohoslužby, ktorá sa modlí postojačky.
