SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Dnes sa často hovorí o slobode slova. Alebo o neslobode. Slobodu vnímame ako jeden z najväčších plodov nežnej revolúcie. Moderné technológie umožňujú ako nikdy inokedy byť v tejto oblasti slobodní. Každý môže zdieľať svoj status, voľne komentovať, čo uzná za vhodné, vypisovať blogy, správy… A takto sa jeho myšlienky šíria vo virtuálnom priestore. S touto ľahkosťou dať vedieť o svojich myšlienkových pochodoch súvisí aj veľké nebezpečenstvo. Kvantita (množstvo) názorov neznamená kvalitu. Skôr naopak.
Kedysi ľudia na písanie potrebovali zručnosť a silu. Vytvarovať hlinené doštičky a do nich vryť slová znamenalo aj to, že každé z nich malo svoju váhu. Pomyselnú a vďaka ťažkému materiálu i skutočnú. Písanie na pergamen, papyrus či papier tento proces urýchlilo. Slovo dostalo väčší priestor a námaha s jeho publikovaním klesla. Ale i také opisovanie jednej knihy Biblie trvalo mesiace či roky. Potom prišla kníhtlač a po čase písací stroj. Už nebolo treba písať úhľadne. Stačilo s patričnou silou stlačiť kláves a mechanicky sa tento pohyb odzrkadlil v údere toho či onoho písmena. A aj tak v koši končili stránky napísané do polovice. Stačilo, ak sa autor dostal do slepej uličky.
Dnes už nechceme používať ani backspace (tlačidlo na mazanie textu) a rovno svoje myšlienky často bez redigovania a neraz aj overenia púšťame medzi ostatných. Je to, akoby sme vypustili vlka medzi ovce. Nezrelá myšlienka zrodená v sebectve nikdy nemôže priniesť skutočný prospech. V čase, keď každý denne povie, vypočuje či prečíta slovo covid, a to i niekoľkokrát, je každé vypustené slovo omnoho dôležitejšie. Ľudia sa stali krehkými – stratili balans a tak ich hocičo môže úplne vyviezť z rovnováhy, a padnú. Sú ľahkou korisťou nezrelých myšlienok. A s bolesťou musím povedať, že i v Cirkvi.
Nad lásku k blížnemu povyšujeme svoje potreby, svoje túžby. Tie by v ničom neboli za normálnych okolností škodlivé, ale dnes nie sú normálne okolnosti. Otvorený chrám nesmie byť príčinou ochorenia či smrti. Moje morálne presvedčenie, ak je skutočne morálne, nemôže znamenať ohrozenie zdravia a života iného človeka. Moja sloboda slova nemôže byť proti právu druhého na život. Nesmie zabíjať! Prví kresťania nepreklínali, neubližovali iným. Radšej sami trpeli, ako by ublížili niektorému z Otcových detí. Ak nás teda naša sloboda zvádza na hriech, odtnime ju a zahoďme od seba. (porov. Mt 5, 29 – 30) Lebo iba tak sa budeme môcť považovať za Božie deti.
No možno nevidíme svoj hriech. Nevnímame, čo môže naša sloboda v slabých ľuďoch spôsobiť. Dnes po roku pandémie vidíme, akí sme. Nedokážeme dodržiavať obmedzenia. Nevieme sa zriecť realizácie svojich túžob. Nepoznáme ešte celú silu choroby a čo všetko prináša. Apoštol Pavol (1 Kor 8) nás nabáda, aby sme nad svoju slobodu, ba i pravdivé poznanie položili lásku k slabším. Aby sme ich chránili, lebo oni to účinne nevedia. Najlepšie, ako vieme. A hoci táto ochrana bude pre mňa nepríjemná, a to i v zmysle rozhodovania sa, ak sa chcem naďalej považovať za Božie dieťa, musím takto konať. A to slovom i skutkom.
