SLOVO V RODINE (Peter Lazorík; foto: archív Petra Lazoríka)
Na počiatku, keď Boh stvoril človeka, zveril mu celé stvorenie do rúk. Zvieratá, aby nad nimi panoval, a rastliny, aby sa nimi živil. (Gn 1, 27 – 29) Vidíme, že Boh hneď na počiatku určil vzťah medzi stvorenstvom a človekom. V nasledujúcej kapitole Boh dáva úlohu. „I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil.“ (Gn 2, 15)
Z prvých kapitol Božieho slova nám vychádzajú dve podstatné myšlienky. Prvá hovorí, že človeku patrí stvorenstvo. Celé dokonalé dielo bolo vytvorené pre človeka ako miesto na náš život, našu obživu i naše potešenie. Je to hlboký prapôvodný zámer v nás, byť s prírodou, byť v prírode. Druhá myšlienka hovorí o ľudskej aktivite. Je zaujímavé, že Boh nemusí Adamovi a Eve prikazovať, aby ho milovali. Nebolo treba, tak ako dieťaťu netreba hovoriť o tom, aby malo rado svojich rodičov. Pretože ich má rado, má to vpísané v srdci. Aj Adam a Eva boli stvorení na Boží obraz, preto im bola láska úplne prirodzená. No zato dostávajú prvotnú úlohu: obrábať a strážiť rajskú záhradu Eden. Obrábať a strážiť nie je to isté, ako užívať a spotrebúvať, vyžaduje si to vlastnú aktivitu a zodpovednosť. Aj po vyhnaní z raja Boh znova potvrdzuje úlohu človeka obrábať zem. Toto poslanie je hlboko vpísané v každom človeku.
Od počiatkov ľudstva po dnešok sa veľa zmenilo. Žijeme v pretechnizovanej spoločnosti. Obživu dokážeme vypestovať bez pôdy a slnka. Mäso umelo vytvoriť v laboratóriách. Skutočnú realitu nahrádza virtuálna a príroda, ktorú akceptujeme v tesnej blízkosti, je sterilná a prázdna. Prvotné poslanie sa prekrútilo na brať a ničiť. Ale hlboko v nás žije či drieme túžba žiť Božie poslanie byť s prírodou, byť v prírode, starať sa o ňu a chrániť ju.
Zobudiť spiace poslanie
Skúsme si všimnúť prirodzené správanie detí v prírode, pravda, musia to byť deti, ktoré rodičia nedržia na vôdzke. Nechytaj, neskáč, neváľaj sa, zašpiníš sa, ochorieš a pod. Deti prirodzene skúmajú, pozorujú, dotýkajú sa, skúšajú, objavujú. Príroda je pre ne prirodzeným miestom. Chytajú motýle, trhajú a voňajú kvety, zbierajú jahôdky. V krtincoch hľadajú krtka. V mláke lovia žaby a bahno premieňajú na lahodné koláče. Hra s prírodou ich napĺňa, rozvíja ich dary. Porovnajme si ich správanie po hodinovej hre vonku a po hodine strávenej pred telkou. Odkiaľ prídu spokojnejšie?
Skúsme si všimnúť ľudí, ktorí majú radi prechádzky prírodou. Fyzická únava je ničím oproti načerpanej vnútornej sile. Prechádzky silu neberú, ale dávajú. Prinášajú vnútorné upokojenie, uvoľnenie, odbúravajú stres. Vieme, že zelená upokojuje, a práve táto farba je v prírode najbežnejšia.
A do tretice si skúsme všimnúť ľudí, ktorí pracujú v prírode. Nie tých, ktorí to robia z núdze. Často deformovaní spoločenským klamstvom, že majú najhoršiu prácu. Ale tých, ktorí slobodne pracujú s prírodou. Opäť ich činnosť je naplňujúca a upokojujúca. Je síce plná starostí, ale prináša hlbokú zmysluplnosť. Práve pre toto jestvujú v dnešnej dobe psychologické terapie spojené s činnosťou v prírode. Ekoterapia, hipoterapia, delfinoterapia, agroterapia a pod. Tieto terapie najčastejšie pomáhajú pri liečbe depresií a rôznych psychických aj fyzických problémov.
V ostatných rokoch stále viac počujeme o potrebe vrátiť sa k prírode. Mnohokrát je toto hnutie spojené s ezoterickými a kresťanstvu vzdialenými myšlienkami. Pritom tento návrat k prírode by mal byť pre nás kresťanov úplnou samozrejmosťou a encykliky pápežov za ostatných päťdesiat rokov to len potvrdzujú. Preto je dobré znova začať plniť prvotnú Božiu úlohu a zobudiť tak svoje spiace poslanie.
Živá skúsenosť
Keď som mal asi sedem rokov, rodičia mi zverili malú hriadku. Vyrastal som na dedine, kde sa pestovalo, chovalo, ručne dojilo mlieko, tvrdo pracovalo a žilo rytmom prírody. Napriek tomu skutočný začiatok vzťahu s pestovaním a prírodou sa začal práve kúskom zeme, ktorú mi zverili. Keď bola skorá jar, vlhká zem sa pripravovala na siatie, ja som pracoval s rodičmi mnohokrát s nechuťou. No darovaním hriadky nastala zmena. S radosťou som si precízne nasadil obľúbenú reďkovku. Zasypal som semienka a netrpezlivo som čakal, kedy konečne vyrastú. Každé ráno pred odchodom do školy som šiel pozorovať hriadku. Na môj vkus to šlo strašne pomaly, no za pár dní sa ukázali prvé klíčky. Prinieslo mi to veľkú radosť z rodiaceho sa života a úžasnej premeny, keď sa zdanlivo mŕtve semienko premení na živú rastlinu. Ten najzákladnejší úspech pestovateľa asistovať pri rodení života. Túto radosť zažívam dodnes.
Týmto momentom sa moja práca ešte neskončila. Spolu s reďkovkou a hráškom začala rásť aj burina. Nasledovalo učenie a rozlišovanie užitočného od neužitočného. Prišlo sucho a bolo treba polievať. Okopával som, plel, no rastlinky rástli stále na môj vkus pomaly. Život si šiel vlastným tempom. Nedalo sa to urýchliť. Potreboval som poznať zákonitosti a potreby rastlín. A potom s nimi spolupracovať a využívať ich. V dnešnej dobe si zvykáme mať všetko rýchlo a okamžite. Vstupujeme do prúdu neustáleho ponáhľania sa. Od nás sa to požaduje a aj my to vyžadujeme. Procesy sú nepodstatné, dôležitejšie sú výsledky. Podobáme sa macoche a nevlastnej sestre z rozprávky o dvanástich mesiačikoch, keď žiadame od Marušky jahody v zime. Neustále sa ženieme za výsledkami, mať rýchlo, stále napredovať. A výsledok je len nespokojnosť, nervozita a vyčerpanosť. Božia príroda nás učí niečo iné: „Všetko má svoj čas.“ (Kaz 3, 1) Každý moment má svoj význam a je dôležitý. Reďkovky nevyrastú zo dňa na deň, potrebujú svoj čas. Môžeme im pomáhať, ale rast neurýchlime. Toto učí skutočnej trpezlivosti.
Tak si reďkovky rástli svojím tempom. Keď nastal čas, postupne sa pod listami začali objavovať červené buľvy. To boli raňajky. Chlebík, maslo, reďkovka, štipka soli. Tentoraz reďkovka chutila výnimočne, pretože bola moja. Nebolo to hocaké jedlo, boli to plody mojej spolupráce s prírodou, výsledok mojej trpezlivosti a snaženia. Nebolo to nič abstraktné ako známky v škole, ale konkrétne a hmatateľné. Bola to najchutnejšia reďkovka, akú som kedy jedol.
Tento moment potrebujú deti zažiť. Je veľký rozdiel dať deťom na tanier akúsi anonymnú zeleninu z obchodu alebo rodičmi vypestovanú. A úplne iné položiť na tanier papriku, ktorú deti samy zasadili. Jediná veta: „To sme vypestovali spolu, pamätáš?“ zmení obyčajnú papriku na lahôdku, ktorú by závideli aj králi. Takto sa dá preklenúť problém „moje deti nejedia zeleninu“. Vytvorením skutočného vzťahu medzi jedlom a dieťaťom. Týmto sa deti učia vážiť si jedlo a oceniť námahu a vzácnosť aj trpezlivosť, ktorá za tým stojí.
Moje detské pestovanie nadobudlo ešte hlbší zmysel vtedy, keď si celá rodina pochutnávala na úrode reďkoviek. Tá detská hra s varením imaginárneho jedla, ktoré potom rodičia poctivo konzumujú, alebo tvorba pieskových koláčov sa stala vyplnenou realitou. Pocit užitočnosti a samostatnosti, sebapotvrdenie, že dokážem niečo užitočné. Zároveň je to vyplnenie prirodzenej túžby robiť zmysluplnú prácu, ktorá robí radosť nielen sebe samému, ale aj druhým ľuďom.
Toto bola moja skúsenosť, ktorá vo mne prebudila záujem o spoluprácu s prírodou, a ktorú túžim odovzdávať deťom. V encyklike Svätého Otca Františka Laudato si’ nájdeme aktuálnu výzvu pre nás kresťanov opäť sa vrátiť k Božiemu povolaniu obrábať a strážiť zem, ktorú sme dostali.
