SLOVO SVÄTÉHO OTCA (Marek Baran; foto: flickr.com)

Na sviatok Krstu Krista Pána Svätý Otec František vo svojom príhovore priblížil význam Ježišovho krstu pre celý svet.

Dnes slávime Krst Krista Pána. Len pred niekoľkými dňami sme zanechali dieťa Ježiša po návšteve mudrcov; dnes ho nachádzame už dospelého na brehoch rieky Jordán. V liturgii je tu teda skok okolo tridsať rokov, tridsať rokov, o ktorých vieme povedať jedno: boli to roky skrytého života, ktoré prežil v rodine – niekoľko rokov najprv v Egypte ako emigrant, aby unikol Herodesovmu prenasledovaniu, ostatné roky strávil v Nazarate a učil sa Jozefovmu remeslu. Roky v rodine v poslušnosti rodičom, strávené učením a prácou.

Je dôležité, že väčšinu času na zemi Pán prežil práve takto, každodenným životom, bez ukazovania sa. Zamyslime sa nad tým, že podľa evanjelií len tri roky boli časom verejného hlásania, zázrakov a mnohého ďalšieho. Všetky ostatné roky boli skrytým životom v rodine. Je to krásny odkaz pre nás: odhaľuje to veľkosť každodennosti, dôležitosť každého činu a momentu v živote v očiach Boha. Po týchto tridsiatich rokoch skrytého života sa začína Ježišov verejný život. A začína sa práve krstom v rieke Jordán.

Ale Ježiš je predsa Boh, prečo sa teda Ježiš dáva pokrstiť? Jánov krst predstavoval obrad kajúcnosti, bol znakom vôle obrátiť sa, stať sa lepším, s prosbou o odpustenie za vlastné hriechy. Ježiš to zaiste nepotreboval. Preto sa Ján Krstiteľ aj snaží oponovať, ale Ježiš nástojí. Prečo? Lebo chce byť s hriešnikmi: preto sa stavia do radu s nimi a robí ten istý úkon. Zaujíma postoj ľudu. Toto je to gesto, ktoré robí Ježiš, a zostupuje do rieky, aby sa ponoril do nášho vlastného stavu. Krst totiž znamená ponorenie. V prvý deň svojho verejného účinkovania nám Ježiš týmto ponúka svoj „programový manifest“. Hovorí nám, že nás nezachraňuje zhora, nejakým rozhodnutím vládcu alebo aktom sily. Nie. On nás zachraňuje tým, že nám ide v ústrety a berie na seba naše hriechy. Takto Boh víťazí nad zlom sveta: ponižuje sa a berie na seba bremeno.

Je to tiež spôsob, akým my môžeme pozdvihnúť ostatných: nesúdiť, neprikazovať, čo majú robiť, ale stať sa blížnymi, spolucítiť, zdieľať Božiu lásku. Byť blízko je spôsob konania Boha vo vzťahu k nám. Blízkosť je Boží štýl voči nám. Po tomto Ježišovom prejave súcitu sa odohrá niečo výnimočné: nebo sa otvára a nakoniec sa odhaľuje Trojica. Duch Svätý zostupuje v podobe holubice a Otec hovorí Ježišovi: „Ty si môj milovaný Syn.“ (Mk 1, 11) Boh sa ukazuje vtedy, keď sa zjavuje milosrdenstvo. Ježiš sa robí služobníkom hriešnikov a je vyhlásený za Syna. Znižuje sa k nám a Duch Svätý zostupuje na neho. Láska volá lásku. Platí to aj pre nás: v každom konaní služby, v každom skutku milosrdenstva, ktorý robíme, sa zjavuje Boh, hľadí svojím pohľadom na svet.

Ale ešte skôr, ako by sme čokoľvek urobili, je náš život poznačený milosrdenstvom, ktoré na nás zostúpilo. Boli sme spasení zadarmo. Spása je grátis. Je to bezodplatný prejav Božieho milosrdenstva voči nám. Sviatostne sa to koná v deň nášho krstu; no aj tí, ktorí nie sú pokrstení, stále dostávajú Božie milosrdenstvo, lebo Boh je tu, čaká, aby sa otvorili brány sŕdc. Približuje sa k nám, dovolím si povedať, že nás hladí svojím milosrdenstvom.

(z príhovoru 10. januára 2021)

„Boli sme spasení zadarmo. Spása je grátis. Je to bezodplatný prejav Božieho milosrdenstva voči nám.”

 (Svätý Otec František)