SLOVO V RODINE (Tatiana Iglaiová; foto: pexels.com)
Každý rodič sa teší na narodenie svojho dieťatka. Predstavuje si, ako ho vezme po pôrode do náručia, ako sa prvýkrát usmeje, ako povie svoje prvé slovo, urobí prvé kroky… Nie každému rodičovi sa jeho plány splnia. Ak má dieťa nejaké zdravotné komplikácie, očakávanie rodiča je zmietnuté zo stola a ocitá sa v krajine, ktorú nepozná. Je to šok.
Čo teraz? Rodič cíti strach, nemôže uveriť, že sa to stalo práve jemu. Hnevá sa, chce uniknúť z tejto neznámej krajiny, hľadá riešenia. Keď si uvedomí, že nie všetko je a bude tak, ako si vysníval, prepadne ho veľký smútok. Smútok, že jeho dieťa nerozpráva alebo nechodí, nebude mať kapacitu ísť na vysokú školu… Leží v prachu. Ak má dosť síl a podpory od ľudí okolo seba, zdvihne sa, opráši a vykročí v ústrety budúcnosti. Je to celý proces, ktorým rodič prechádza a na konci ktorého je zmierenie, že jeho dieťa je zdravotne znevýhodnené, a musí sa s tým naučiť žiť. Neznamená to, že sa vzdáva, ale najprv prijme seba v situácii, v ktorej sa ocitol, a potom aj svoje dieťa také, aké je, s jeho slabosťami aj silnými stránkami. Rodič je pripravený čeliť životu, vie, aké dary dostal a aké dary dostalo jeho dieťa, a pokúsi sa ich využiť.
Kto môže byť podporou pre rodiča zdravotne znevýhodneného dieťaťa? Citlivý a priamy lekár, ktorý pomôže rodičovi porozumieť vývinovým špecifikám jeho dieťaťa. Terapeut, ktorý buduje silné stránky dieťaťa. Služba včasnej intervencie, ktorá sprevádza rodinu v prvých rokoch v jej domácom prostredí, so zameraním na čo najefektívnejšie fungovanie rodiny, dieťaťa a ich začlenenia do spoločnosti. Podporou je aj manžel/manželka, širšia rodina, sused, kňaz, priateľ, ktorý dodá silu ísť.
Výchova v rodine
Pre každého rodiča je výchova dieťaťa veľká výzva. Muž a žena prichádzajú do manželstva so vzorcami správania, naučenými zo svojej rodiny, ktoré na seba môžu narážať. Pri výchove sa musia manželia zladiť pre dobro dieťatka. Zároveň sa rodičia učia rešpektovať dieťa také, aké je, s jeho vlastnosťami, prednosťami, ale aj slabosťami. Niektoré deti vynikajú v športe, ale kreslenie im nejde, niektoré krásne spievajú, ale matematika je pre nich španielska dedina. Neznamená to, že športovca bude rodič ťahať na výtvarný krúžok a speváka „mučiť“ matematikou. Rodič podporí dieťa v tom, v čom vyniká. A v čom je dieťa slabšie, naučí sa základom potrebným na život.
Podobne je to aj pri zdravotne znevýhodnenom dieťati. Aj keď jeho slabosti môžu byť vypuklejšie. Vzniká tu riziko, že sa rodič zameria na to, čo dieťa nevie, a nepodporuje jeho silné stránky. Napríklad ak dieťa nerozpráva, prvé, čo nám napadne, učme ho rozprávať. Ale dieťa krásne gestami „hovorí“, čo potrebuje. „Hurá, učme ho posunky, aby vedelo povedať viac.“ Alebo dieťa, ktoré nechodí. Povieme si: „Trénujme chodenie…“ Ale ruky má silné. Koľko by toho zvládlo samo vo vozíku? A nie je to o tom, že sa rodič vzdá, ale prijme svoje dieťa také, aké je. Vyžaduje si to veľa lásky, síl ,odvahy a podpory najbližších.
Rodič zdravotne znevýhodneného dieťaťa to má ťažšie aj pri nastavovaní hraníc. Dnešná doba prináša krízu rodičovských hraníc. Prevládajú tendencie, nech si dieťa robí, čo chce, urobíme všetko, dáme mu všetko, nech je dieťa spokojné… Ale je skutočne spokojné? Alebo chce stále viac? Predstavme si hokejový zápas na ľade bez bočných mantinelov. Vyzerá to tak slobodne, veľa miesta… Po chvíli nastáva chaos, puk sa kotúľa ďaleko od všetkých hráčov, niektorí sa nudia, iní sú nervózni. Tak je to aj vo výchove dieťaťa. Bez hraníc je chaos. Bežné dieťa sa nejako pretlčie, zachytí vzory u babky, uja… No znevýhodnené dieťa potrebuje rodiča s jasnými a presnými pravidlami a mantinelmi. Často nerozumie, čo sa deje, ale jasné hranice mu pomôžu orientovať sa v situáciách života. Každému dieťaťu prináša pocit bezpečia a istoty, pokiaľ vie, čo môže a čo nie. Čo je správne a čomu sa má vyhýbať.
Život v spoločnosti
Povedzme si, že rodič zvládol situáciu doma so zdravotne znevýhodneným dieťaťom. Prijal situáciu aj dieťa také, aké je. Dáva mu jasné hranice a chce podporovať jeho silné stránky. Rodina však chce fungovať aj navonok, robiť to, čo ostatní ľudia. Chce chodiť na prechádzky, na ihrisko, na kúpalisko, do obchodu, do kostola. Rodič chce pracovať a chce, aby dieťa chodilo do školy. Tak ako ostatní… Často však naráža. Nejde však o limity svojho dieťaťa, ktoré dokáže rešpektovať a kompenzovať. Rodič naráža na nepripravenú spoločnosť. Na štát, ktorý nepodporuje škôlky, školy. Podporuje a prispieva na to, aby bol rodič s dieťaťom doma. Ale on chce pracovať, chce, aby malo jeho dieťa kamaráta. Naráža na fyzické bariéry, ako sú schody do obchodu, vysoké obrubníky, ihriská nevhodné pre imobilné deti. Bariéry srdca sú však horšie. Susedia, ktorí sa ich stránia. Idú takto príkladom aj svojim deťom? Učiteľky, ktoré hovoria: „Nedá sa.“ Často sú takéto rodiny izolované. Zažili sme si chvíľku izolácie počas koronakrízy. Tieto rodiny sú však izolované dlhodobo a niektoré aj celý život.
Vieme sa vyhovoriť na zlý systém, ktorý je takto nastavený. Mohli by sme len pokývať plecami alebo môžeme urobiť zmenu zdola, a tak zmeniť svet. Čo môžem urobiť ja? Som mamička na materskej? Môžem dať úsmev, priateľstvo, môžem učiť svoje deti prijímať inakosť. Ak som učiteľ v škole, môžem vytvárať aktivity, v ktorých vyniknú všetky deti. Ak som architekt, môžem plánovať bez bariér. Ak som sused, môžem zájsť na návštevu. Ak som študent alebo dôchodca, môžem podať pomocnú ruku pri odbremenení rodičov a venovať dieťaťu svoj čas. Môžem začať vo svojom okolí. Každý z nás má v blízkosti takúto rodinu, stačí sa odhodlať… Pretože rodiny s dieťaťom so zdravotným znevýhodnením nám môžu veľa dať a máme sa od seba navzájom čo naučiť.
