SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Dnes slová strácajú svoju moc. Ba doslova miznú. Všimli ste si to? Detí učíme hovoriť slová ako ďakujem, prosím či prepáč. Ale ako dospievajú, slová sa strácajú alebo sa stávajú prázdnymi. A tak neraz ústa síce hovoria ďakujem či iné z týchto slov, ale myseľ si myslí svoje.
Čo sa to s nami stalo? Stali sme sa sebeckými. Tak sme sa zahľadeli na vlastné potreby, až sme prestali vnímať potreby iných. A čo je horšie, to isté robíme ako rodičia. Prekročili sme síce vlastný tieň, ale tak sa zahľadíme na potreby dieťaťa, až prestaneme vnímať potreby partnera, rodičov, priateľov… A myslíme si, akí sme úžasní. Nie sme. Prečo? Lebo potreby a túžby nie je to isté. Ale keďže si to sami pre seba zamieňame, sme náchylní to vidieť i v deťoch. Akoby sme si tým chceli očistiť svedomie od vlastného sebectva. A tak síce možno používame pre iných tie správne slová, ale naše sebectvo ich vyprázdnilo. Horšie je, že si to ani neuvedomujeme. Tak ako si hlupák neuvedomuje svoju hlúposť, zábudlivec zabudnuté slová, tak ani my si neuvedomujeme svoje sebectvo.
Napriek tomu, že často tieto slová stratili svoj obsah, vám, ktorí čítate tieto riadky, chcem povedať: Ďakujem. A mám za čo. Za dôveru, vernosť, pomoc i modlitbu. Prežili sme ťažký rok poznačený pandémiou a vstúpili sme do nového, v ktorom dúfame v jej zvládnutie. Celá ekonomika pocítila jej dosahy. Zákazy a obmedzenia verejných bohoslužieb ochromili náboženský život farností. Tradičné plné chrámy, slová kňazov volajúcich po plnšej účasti na bohoslužbách… To všetko vystriedala striedmosť poznačená strachom z neznáma a obavami o život.
Napriek tomu ste vy, milí čitatelia, zostali členmi tejto veľkej rodiny okolo časopisu Slovo. A hoci je v tejto rodine tento rok menej členov, ako bolo za ostané roky, môžeme to považovať za úspech. A nielen tento rok. Od roku 2006 ste vy, naši čitatelia, súčasťou slovenského unikátu. V časoch straty záujmu o médiá a o Cirkev sa naša rodina čitateľov viac ako desať rokov neustále rozrastala. A hoci je nás už druhý rok menej, vy sami ste ukázali štedrosť svojich sŕdc. Darovali ste nad rámec minimálnych príspevkov na chod časopisu takmer dvakrát toľko ako minulý rok. A tak máme nádej, že aj tento rok vám budeme môcť prinášať zaujímavé články a správy. Jednoducho, že budeme súčasťou vašich rodín a životov.
Na záver mi dovoľte povedať aj tie ďalšie dve slová. Ak sme niekde zlyhali, prepáčte nám. Nebolo to úmyselné a minulý rok bol rokom zmien, keď sa vymenila polovica redakcie a noví redaktori sa „zaúčali“. Napriek tomu si myslím, že to v ťažkej pandemickej situácii zvládli i v čase, keď som nebol medzi nimi. A dovoľte povedať aj to tretie slovo – prosím. Aj keď sme z najhoršieho von, prosím vás, zachovajte nám vernosť cez rok. Buďte s nami v modlitbách. A vás, ktorí si to môžete dovoliť, prosím o štedrosť i počas roka. Pripomínam možnosť prispievať nám mesačne trvalým prevodom alebo cez SIPO už od dvoch eur. Vám, ktorí to robíte už niekoľko rokov, vyslovujem nakoniec znovu to krásne slovo – ďakujem.
