SVEDECTVO (Ján ; foto: pexels.com)
Túto vďačnú spomienku a svedectvo venujem najžiarivejšej pamiatke svojej statočnej a odvážnej manželky Aničky, ktorá vrchovatou mierou milovala Boha i ľudí. Tiež chcem obohatiť a povzbudiť tých, ktorí si v živote prešli podobným utrpením a skúškami a majú pochybnosti, či všetko urobili správne a na sto percent. Aj my sme ich mali a ja som stále viac presvedčený, že keby som mohol žiť druhýkrát, konal by som rovnako.
Je to už skoro tridsať rokov, čo sme sa s mojou milovanou manželkou Aničkou rozhodli, že prijmeme do našej rodiny opustené dieťa. Najprv jedno a potom možno aj druhé. Uvidíme, na čo budeme stačiť… Bývali sme vtedy v dvojizbovom byte v Brne a obaja sme mali dobré zamestnanie. Absolvovali sme psychologické testy a z práce aj od uličného výboru sme dostali posudok s odporúčaním. Potom už neostávalo nič iné, iba čakať, kým nám štát pridelí vhodné dieťa. Vtedy sa čakalo rok aj viac, my sme však tak dlho čakať nemuseli.
V júli 1988 sme vykonali púť do Medžugoria, kde sme sa vrúcne modlili, aby sme prijali Božiu vôľu. Sprevádzal nás priateľ kňaz dominikán. Pri ceste späť sme navštívili rádové sestričky v Dunajskej Lužnej na Slovensku, ktoré dobre poznal. Tie žili a pracovali v areáli dojčenského ústavu a umožnili nám návštevu jedného oddelenia. Tu sme sa zoznámili s naším prvým synom Michalom. Netrvalo dlho a za mesiac sme si ho už viezli domov.
Na bračeka nečakal dlho, Ivana sme si z rovnakého ústavu priviezli v októbri 1989, tri týždne pred revolúciou. Deti sme dostali takým zvláštnym spôsobom, že keď dnes o tom píšem, aj po tých rokoch sa mi tají dych a behá mráz po chrbte z toho, ako to vtedy Prozreteľnosť podivuhodne zariadila.
Prešli roky a my sme sa na začiatku nového tisícročia presťahovali z veľkomesta na malú dedinu. Kúpili sme si domček a plánovali tam v pokoji stráviť zvyšok života. To trvalo presne deväť rokov. Začiatkom apríla 2010 manželka nečakane ochorela invazívnym bujnením zhubného nádoru v mozgu. V nemocnici jej vykonali biopsiu, magnetickú rezonanciu a jedno skôr symbolické ožiarenie. Povedali nám, že je to neoperovateľný nádor a že jej dávajú nádej na normálny život iba niekoľko týždňov.
Po nich manželka ochrnula na pravú polovicu tela. No nevzdávala sa a nesmierne statočne bojovala s neodvratným údelom. Takýmto spôsobom aj nám dodávala odvahu do ďalších dní. Nedovolila, aby sme jej pomáhali s jedením, a ľavou rukou to zvládala sama. Po piatich týždňoch utrpenia si ju zaopatrenú svätými sviatosťami Pán povolal k sebe. S chlapcami sme vedeli, že to bolo pre ňu vyslobodenie. Pre nás to však znamenalo nenahraditeľnú stratu. Bol to šok. No nedalo sa s tým nič robiť. S organizáciou pohrebu mi vtedy výdatne pomohli priatelia z brnianskej Neokatechumenátnej cesty, kde sa celá rozlúčka konala, za čo som im doteraz veľmi vďačný.
Manželkinu blízkosť pociťujeme aj dnes na každom kroku. Keď si nevieme s niečím rady, hneď si na ňu spomenieme a nájdeme nejaké riešenie. Cirkev nás múdro učí viere vo vzkriesenie tela a v spásu nesmrteľnej duše. Toho sa držím a pevne verím, že sa raz znova s manželkou Aničkou zídeme v radosti, ktorá nebude mať konca.
