SLOVO V RODINE (Vratislava Hofmanová, i60.cz; foto: pexels.com)
Je to jedna z najťažších životných situácií. Mnohí psychológovia sa prikláňajú k názoru, že absolútne najťažšia. Keď po dlhoročnom vzťahu človek stratí životného partnera (nemusí ísť o smrť, môže ísť aj o rozvod, pozn. red.), po prvotnom šoku a smútku sa musí vyrovnať s ešte jednou vecou. Nastane čas na zmenu života. Lenže meniť život vo vyššom veku je ťažké a ľudia často volia cesty, ktorými si škodia.
Už ma nič nezaujíma. Nikam nechodím. Nemám kam. Nemám s kým. Nič nie je, ako bývalo. Nejako už dožijem. Tento spôsob reakcie na stratu partnera je častejší, než by sa zdalo. Ide totiž o ľudí, ktorých nevidno. Tým, že sa uzavreli, ako by neexistovali.
Často ide o ľudí, ktorí boli od svojho partnera priveľmi závislí. Dá sa povedať, že vo vzťahu boli tým slabším, nie dominantným partnerom. Nie je to mienené zle, zvyčajne to tak vo vzťahoch býva, že jeden je aktívnejší, viac rozhoduje a riadi, a ten druhý sa podriaďuje, necháva sa viesť – vyhovuje mu to tak. Je jedno, či ide o ženu, alebo o muža, dominantnejší môže byť hociktorý z nich. Alebo často ide o ľudí, ktorí boli vo vzťahu partnerom či partnerkou opatrovaní. Nemuseli sa o nič starať, všetko zariaďoval ten druhý.
„Na našom poschodí žili manželia, tipujem im tak okolo osemdesiat rokov. Pred časom pán zomrel. Po niekoľkých mesiacoch sme si uvedomili, že pani vôbec nevidíme. V byte bolo ticho, nevychádzala von. Vedeli sme, že žije, pretože sme ju občas videli skoro ráno ísť do obchodu a zase späť, ale inak prakticky nevychádzala. Pritom predtým často niekam chodila, dávala sa s ľuďmi do reči, sedávala v neďalekej cukrárni, stále sme sa stretávali,“ rozpráva šesťdesiatročná Alena, ktorá žije na jednom ostravskom sídlisku. Nedalo jej to a raz na susedku zazvonila. „Trvalo to nejaký čas, potom otvorila. Prekvapilo ma, ako sa za tých pár mesiacov opustila. Bola bledá, schudla, oči stratili iskru. Pýtala som sa jej, či niečo nepotrebuje, či nechce prísť na kávu, porozprávať sa. Vyzerala zaskočená. Myslím, že nebola rada, že jej venujem pozornosť. Povedala, že nič nepotrebuje.“
Pani asi o rok zomrela. Jej dcéra po pohrebe Alene rozprávala, že v poslednom čase bolo veľmi ťažké s ňou hovoriť. Na všetko odpovedala, že už nič nepotrebuje. „Nič ju nebavilo, po smrti manžela sa úplne uzavrela pred svetom. Ona, bývalá učiteľka a amatérska herečka, ktorá mala počas celého života veľa záujmov a bola vždy zhovorčivá, a priateľská, stratila zmysel života. Po smrti manžela svoj život radikálne zmenila,“ vysvetľuje Alena.
Podobných prípadov je viac, než si myslíme. Ale pozor, takýto prístup k strate partnera je nebezpečný. „Takíto ľudia sa sťahujú do seba, veľakrát prestanú vychádzať von. Okrem toho, že sa trápia, sa na nich v mnohých prípadoch začnú prejavovať symptómy demencie. Prestávajú mať stimuláciu. Všetko so všetkým súvisí a práve tieto prípady sú ukážkou, že keď človek prestane aktívne žiť, prestane precvičovať svoj mozog a prejaví sa to na jeho fyzickom i psychickom stave,“ hovorí Dana Steinová, ktorá sa zaoberá trénovaním pamäti a vedie centrum celoživotného vzdelávania.
Príbuzní, susedia a známi takých ľudí potom hovoria: Ten pán sa nedokázal vyrovnať so smrťou svojej ženy. Tá pani sa od smrti svojho muža veľmi zmenila, úplne sa opustila.
Na jednej strane je to pekné. Dotknutí svoje náprotivky milovali, s ich stratou sa im rozpadol svet. Na druhej strane sa tým sami rútia do špirály veľkých problémov, ktorá sa naozaj v nejednom prípade končí až vážnymi psychickými poruchami či dokonca demenciou.
Profesor Nicholas Christakis, ktorý pôsobí na Harvardskej univerzite, robil dlhoročný výskum na tému, ako strata dlhoročného partnera ovplyvní zdravie pozostalého. Nejde len o psychiku, zaujímalo ho, či ovdovenie a osamelosť môžu mať vplyv na fyzický stav človeka. Za deväť rokov výskumu potvrdil, že stres zo straty partnera mnohým ľuďom naozaj privodil kolaps organizmu či zlyhanie srdca. „Smrť zo žiaľu naozaj existuje. Smrť milovaného partnera je výraznou hrozbou pre zdravie, ba až s rizikom smrti,“ tvrdí profesor Christakis.
Existujú však ľudia, ktorí sa so stratou dlhoročného partnera vyrovnávajú presne opačne. Bolesť a smútok sa snažia prekonať činorodosťou, aktivitou. Smrť manžela či manželky je pre nich rovnako bolestná ako pre tých, ktorí sa uzavrú pred svetom, len sa s ňou vyrovnávajú presne naopak.
„Keď otec zomrel, mamička sa po troch mesiacoch úplne zbláznila. Stále niekde behá, zapísala sa do radu krúžkov. Nikdy sa o seba toľko nestarala. Nechala si zdvihnúť viečka, stále sedí u kaderníčky, nakupuje si oblečenie. Vyzerá to, ako by ožila. Nechápem to, pretože mi vždy s otcom pripadali šťastní. Nezdalo sa mi, že by sa cítila utlačovaná, naopak, otecko ju skôr lákal na výlety a do spoločnosti, a ona najradšej pozerala na televíziu. Ale teraz sa správa divne, akoby si ešte niečo chcela zo života utrhnúť. Nevieme, čo si o tom myslieť, a príde nám to voči oteckovi, ktorý už tu nie je, neférové,“ rozpráva štyridsaťpäťročná Veronika o svojej sedemdesiatročnej mame. Lenže tá to vidí presne opačne. „Keď Peter zomrel, mala som pocit, že na mňa v byte všetko padá. Všetko mi ho tam pripomínalo. Tak som si nechala len pár jeho fotiek a prestavala som byt. Veľa vecí som vyhodila. Potrebovala som si vytvoriť pocit, že začínam nový život. S tým súvisí aj to, že robím, čo som predtým nerobila. Zamestnala som si mozog, vyplnila čas, a tak sa netrápim, nemyslím na neho. Že to niekomu pripadá divné? Čo je komu do toho? Kým človek stratu partnera nezažije, nemá do toho čo hovoriť,“ tvrdí.
V súvislosti s tým, ako sa teraz ľudia dožívajú čoraz vyššieho veku, je vysoko pravdepodobné, že ich strata životného partnera stretne. Na rovinu, jedného z páru to stretne isto. Je len otázkou, kedy a ako sa s tým vyrovná. Akú cestu vyrovnania sa s touto situáciou zvolí.
Psychológovia, ktorí sa touto témou zaoberajú, hovoria, že ľudia veľmi často volia jednu zo spomínaných ciest, ktoré sú extrémne. Ďaleko lepšie by pre seba urobili, keby sa poddali prirodzenému smútku, plaču a trúchleniu. A počkali, čo sa bude diať ďalej, nesnažili sa svoj život v reakcii na smrť blízkeho radikálne a rýchlo meniť. Možno tie zmeny nakoniec do ich života vstúpia samy, pomaly, prirodzene.
