BIOETIKA (Jozef Glasa; foto: pexels.com)
Medzi antivakcinačné bludy, ktoré sa tvária najmorálnejšie, keďže popri zmätočných biologických informáciách obsahujú aj chybné moralistické konštrukcie, patrí často rozširované tvrdenie, že očkovacie látky vraj obsahujú bunky, tkanivá alebo iné časti tela umelo potratených ľudských plodov. Alebo že sa očkovacie látky z „potratených detí“ rovno vyrábajú.
Azda každý statočný človek, ktorý sa o tom dopočuje a bludu uverí, si povie: „Keď sa veci majú takto, potom ja, moje deti aj manželka radšej statočne umrieme na danú chorobu. Nedáme si predsa tieto veci pichať pod kožu!“ Zaujme silné, statočné a z osobného pohľadu aj veľmi správne morálne stanovisko. Chyba je v tom, že je založené na účelovo prekrútenej, nepravdivej informácii.
Najskôr uveďme, v čom je ono povestné „zrnko pravdy“, ktoré je obsahom azda každého bludu. Na rozmnožovanie choroboplodných vírusov v laboratórnych podmienkach či neskôr pri výrobe niektorých vakcín sú potrebné živé bunkové alebo tkanivové kultúry. Ide o obrovské množstvá biologicky rovnakých buniek. Získajú sa vždy rozmnožením z maličkej vzorky takzvanej stabilnej bunkovej línie. Pripravenej vopred, nezriedka pred mnohými rokmi či desaťročiami, a uchovávanej v laboratórnych podmienkach.
Keď sa vzorka prenesie do vhodného živného prostredia, bunky sa v ňom rýchlo rozmnožia. Vznikne bunková kultúra. Do nej sa potom naočkuje daný vírus, ktorý sa v bunkách kultúry rozšíri a rozmnoží. Keď ho je v bunkách čo najväčšie množstvo, ich kultivácia sa zastaví. Bunky sa rozrušia a namnožený vírus sa z kultúry vyťaží. Po veľmi dôkladnom očistení od všetkých prímesí a nečistôt sa vírus alebo jeho súčasti použijú na prípravu vakcíny. Do vakcíny sa teda nedostávajú žiadne bunky ani tkanivá či iné súčasti tela umelo potratených ľudských zárodkov alebo plodov.
Až potiaľto nemá azda nikto rozumný s celým postupom žiaden morálny problém. Ide len o to, aby sa daný vírus či jeho súčasti z bunkovej kultúry získali v potrebnej, veľmi čistej forme a efektívne, v potrebnom množstve. A doplňme, aj za rozumnú cenu.
Morálny problém nastáva, ak pôvodným zdrojom buniek na prípravu stabilnej bunkovej línie, dnes uchovávanej v početných laboratóriách po celom svete, boli vzorky tkaniva umelo potrateného ľudského plodu. To sa naozaj pred viacerými desaťročiami (v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia) udialo. Tento závažný, hoci v čase, priestore a zúčastnenými ľuďmi našej dobe už veľmi vzdialený fakt zaťažil tieto stabilné bunkové línie určitým „morálnym biľagom“. Pri ich príprave sa, bohužiaľ, nepostupovalo eticky správne.
Z tohto dôvodu sa vedeckí pracovníci, ale aj výrobcovia vakcín či iných produktov majú použitiu spomínaných bunkových línií vyhnúť. Istý morálny biľag, ktorý sme tu opísali, sa svojím spôsobom prenáša aj na ich prácu a jej výsledok. Teológovia moralisti aj mnohí bioetici povedia, že tu ide o (dnes už pomerne vzdialenú) materiálnu spoluprácu so zlom. A žiadna vedomá a dobrovoľná spolupráca so zlom nie je, celkom iste, dobrá. Za rozhodnutie sa pre takúto spoluprácu, samozrejme, nesú morálnu zodpovednosť konkrétni výskumní pracovníci, vedenie laboratórií a tiež výrobcovia daného produktu.
Morálna zodpovednosť používateľa produktu, v našom prípade vakcíny, pri ktorého výskume či príprave sa použili bunky z eticky problematických bunkových línií, vzniká najmä vtedy, ak sú v danom čase k dispozícii aspoň dve rozličné vakcíny s porovnateľnou účinnosťou a bezpečnosťou, pričom aspoň jedna z nich nemá spomínaný „morálny biľag“. Z morálneho hľadiska sa človek v takej situácii má rozhodnúť pre „eticky čistú“ vakcínu. Aj keby bola, napríklad, drahšia. Ďalšie praktické otázky, ktoré s tým všetkým súvisia, si priblížime v ďalšom pokračovaní rubriky.
