SLOVO NA TÉMU (Jozef Jurko)

Martin dostal pred časom od svojej milej tkaný náramok a bolo na ňom vyšité práve ono: B. I. G. Chvíľu premýšľal, čo tým chcela povedať. Akože je borec, a došlo mu, veď anglické slovko big znamená veľký. Až od nej sa dozvedel, že ho kúpila v obchode pre kresťanov. Takže už nebol Mr. Big? Už bol zase Mr. Nobody. No nič!

A tu mu došlo, kto je tu ten veľký. To slovo bolo napísané s bodkami uprostred. A to znamená, že je to asi nejaká skratka. Je to jednoduché: „Believe in God.“ To ho celkom dostalo. Ver v Boha! Buď veriaci v Boha! Ten náramok na ľavej ruke mu to mal pripomínať. Budeš B. I. G. Ale len keď budeš s tým najlepším Pánom, ktorý je jediný Mr. Big. To ostatné je ilúzia. Môžeš si pokojne byť malý, pretože on sám ťa urobí veľkým.

Boh v rozhovore s Mojžišom predstavuje svoje meno. Používa pritom formu slovesa byť: Ja som, ktorý som, v hebrejčine sa píše písmenami JHVH. Predstavením Boha sa zmenil celý svet. Žiadny iný boh nemá také hlboké a tajomné meno, bytostne zasahujúce podstatu všetkého stvorenia. Tento tvar má niekoľko významových rovín vedúcich k porozumeniu biblickej viery v jedného Boha. Pán sa dáva Mojžišovi spoznať súčasne ako Boh praotcov a zjavuje sa mu tým, že zostáva verný svojim prisľúbeniam, totiž byť stále prítomný v dejinách vyvoleného národa a byť vždy pripravený na jeho ochranu. O tejto pozícii hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC 205 – 213).

Text starozákonného poznania Boha a viery v Boha môžeme určite nájsť v stati o kríku (Ex 3), kde sa hovorí o pôsobivej udalosti, ktorej výpoveď sa stala kľúčovým bodom židovskej a kresťanskej viery. Boh volá Mojžiša zo stredu horiaceho kríka a hovorí mu: „Ja som Boh tvojho otca, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ (Ex 3, 6)

Youcat k otázke v článku 31 má: „Prečo Boh sám seba nazýva menom?“ Odpoveď: „Boh nazýva sám seba menom, pretože si praje byť menovaný.“ Tvárou v tvár úchvatnej a tajomnej Božej prítomnosti človek cíti, aký je nepatrný. V horiacom kríku prezrádza Boh Mojžišovi svoje sväté meno. Boh tak svojmu ľudu umožňuje, aby k nemu volal, napriek tomu však zostáva Bohom skrytým, prítomným v tajomstve. Z úcty sa Božie meno v Izraeli nevyslovovalo a nevyslovuje, ale nahrádza sa čestným titulom Adonai (Pán).

Židia si veľmi zakladali na tom, že sú vyvoleným národom. Preto ich pohoršil jeden učenec, ktorý nerozlišoval medzi Židmi a pohanmi. Všetkých nazýval Božími deťmi a s neveriacimi jednal ako s najlepšími priateľmi. Prišli k nemu a pýtali sa: „Prečo nazývaš Božími deťmi i pohanov a neveriacich, keď neuctievajú jediného pravého Boha?“ On im odpovedal: „Prečo by som ich nenazýval Božími deťmi, keď všetci nesú jeho meno?“ Židia sa nahnevali ešte viac: „Čo to hovoríš? Ukáž nám jediného pohana, ktorý nesie Božie meno!“ Učenec sa usmial a hovorí: „To vy mi ukážte jedinú bytosť, ktorá ho nenesie.“ Veď každý, koho sa spýtate: „Kto si?“, vám odpovie: „Ja som ten a ten, syn toho a toho.“ A ono Ja som je predsa Boží podpis na každom človeku. Preto si všetci zaslúžia úctu a lásku hodnú toho, komu patria.

Ako autor nášho sveta sa podpísal pod každé svoje dielo jednoducho a geniálne: existuješ, a tak sa budeš volať po mne, ponesieš moje meno: Som. Kedykoľvek si uvedomíš sám seba a vyslovíš: Ja som, spomenieš si aj na neho – svojho Tvorcu. Ako dáva cenu obrazu podpis maliara, tak je tvojou hodnotou, že o sebe môžeš vyhlásiť: Ja som. Boh ma chce, dal mi možnosť byť a to je úžasné. Od chvíle, keď sa v tele mamy počal zázrak života – som. Nepatrný, na začiatku len pár buniek, ale už podpísaný samotným Bohom – som. Nie je to úžasné a nádherné? Keď si to uvedomíme, máme dôvod na radosť, vďačnosť a lásku. Som a môžem milovať toho, ktorý mi to umožnil. A nie som sám.

Sú tu ďalšie úžasné bytosti, s ktorými mám spoločný základ, s ktorými tvorím rodinu. Sú tu veci, ktoré mi Tvorca zveril, aby som s nimi hospodáril. So všetkým a so všetkými mám spoločný základ – jeho. A skrze neho to môže spoločne dohromady fungovať. Stačí ho nasledovať, aby jeho úžasné dielo pokračovalo v mojom každodennom živote. Som, ktorý som je totiž umelec, ktorý svoje dielo nielen stvoril, ale stále ho tvorí. So svojím dielom spolupracuje. Pôsobí v prítomnosti, ako to naznačuje jeho meno.

Som tu a teraz, s tebou a pre teba, človiečik. Nikdy som ťa ani na chvíľu neopustil a môžem ti dať všetko, čo potrebuješ k šťastiu. Teraz a tu. Ty tu si, ja tu som, sme tu spolu, len si to uvedom, že patríme k sebe. Ja ťa poznám menom už od matkinho lona a teraz aj ty začni spoznávať moje meno, ktoré sa z nejakého záhadného dôvodu zo sveta vytratilo.

Namiesto mena Som, ktorý som sa objavil titul Pán a začali sa problémy a rozdelenia. On je Pán a my sme služobníci. On je hore a my sme dole. On rozkazuje a my počúvame. A bolo po láske, po spolupráci, po rodine. Rozšírila sa obludná správa: „Ak nebudeš Pána počúvať, skončíš v pekle!“ A druhá k tomu: „Ak nebudeš poslúchať, pánbožko ťa potrestá!“ K tomu všetkému to vedie, keď sa namiesto mien začnú používať tituly. Ale dnes to môžeme napraviť. Ja, ktorý som stojím predsa stále na tvojej strane. Si môj chlapec, si moje dievča, milujem ťa, ako otec a mama milujú svoje dieťatko. Záleží mi na tebe, ako umelcovi záleží na jeho najcennejšom diele. Nehanbím sa za teba, už od počatia nesieš môj podpis, moje meno. Si a ja tu som s tebou a pre teba. Tomu sa hovorí láska. Či spíš, alebo bdieš, milujem ťa, som tu s tebou a som tu pre teba, a ak to pochopíš, vykročil si do neba.

SEDEM JA SOM

Ježiš hovorí v Jánovom evanjeliu sám o sebe v siedmich tzv. sebazjaviteľských slovách. Zakaždým sú uvedené výrokom Ja som, na ktorý nadväzuje predmetný popis. Prvým je Ja som chlieb, svetlo sveta, dvere, dobrý pastier, vzkriesenie i život, cesta, pravda i život, pravý vinič. Hoci sebazjaviteľské slová formou pripomínajú iný Ježišov výrazový nástroj – podobenstvo, nie sú to prirovnania, nejde o prirovnanie niečoho k niečomu, „ako by to bolo podobné“. Takto významovo zúžiť Spasiteľove slová znamená minúť sa s nimi a nepochopiť ich.

Benedikt XVI. v knihe Ježiš Nazaretský pripomína, že udalosť horiaceho kra a Božieho mena Ja som, ktorý som dopĺňa aj ďalšie vyjadrenie, ktoré z Božieho vnuknutia naformuloval prorok Izaiáš v čase, keď bol izraelský národ v babylonskom zajatí. Vo veľkom okamihu nádeje nového exodu na konci babylonského vyhnanstva nadviazal na posolstvo o horiacom kre […] Izaiáš a ďalej ho rozvinul. „Vy ste mi svedkami – hovorí Pán – a môj sluha, ktorého som si zvolil, aby ste vedeli a uverili mi, a pochopili, že to ja som. Predo mnou nebol utvorený nijaký Boh a ani po mne nebude. Ja, ja som Pán a okrem mňa niet spasiteľa.“ (Iz 42, 10 – 11)

V čase, keď bol Izrael bez zeme a bez chrámu, bol Boh podľa bežných meradiel vyradený z konkurencie božstiev, pretože boh, ktorý nemá zem a nemôže byť uctievaný, nie je bohom. V tom čase sa Izrael naučil plne chápať, že jeho Boh je iný a nový: že ani tak nie je len jednoducho „jeho“ Bohom, Bohom jedného národa a jednej krajiny, ale Bohom par excellence, Bohom všetkého, ktorému patria všetky krajiny, ktorému patrí nebo a zem; Bohom, ktorý rozhoduje o všetkom; Bohom, ktorý nepotrebuje uctievanie prostredníctvom obetovania býkov a capov, ale skutočne ho možno uctievať iba spravodlivým konaním.

Izrael spoznal, že jeho Boh je par excellence Boh. A tak nadobudlo Ja som z horiaceho kra nanovo svoj význam: tento Boh jednoducho je. V slovách Ja som sa predstavuje práve ako ten, ktorý je, predstavuje sa vo svojej jedinosti. Iste je to vymedzenie voči mnohým božstvám, ktoré vtedy existovali, ale predovšetkým je to celkom pozitívne zjavenie jeho neopísateľnej jedinosti a jedinečnosti.

Keď Ježiš hovorí: „Ja som“, preberá tieto dejiny a vzťahuje ich na seba. Ukazuje svoju jedinosť. V ňom je tajomstvo jediného Boha osobne prítomné. „Ja a Otec sme jedno.“ Práve tým hovorí aj o sebe samom. Ide tu práve o neoddeliteľnosť Otca a Syna. Pretože je Synom, môže vziať do svojich úst Otcovu sebaprezentáciu. „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ (Jn 14, 9) Pretože je to tak, môže ako Syn vziať do svojich úst Otcovo zjavujúce slovo.

Je zvláštne, že Ježiš o sebe nikde nepovie: „Ja som Ježiš“, ale vždy sa k niečomu prirovnáva. Na prvý pohľad to vyzerá, že Ježiš sa týmto chce lepšie predstaviť, ale nie je to tak. Ak čítame tieto výroky pozorne, potom Ježiš nepopisuje, kým je, ale čo robí. Napr. keď povie: „Ja som chlieb“, pokračuje a hovorí, že sýti chlebom, ktorý dáva život. Teda z týchto prirovnaní plynie, čo Ježiš ponúka, čo pre ľudí robí a zároveň ako ľudí vedie na jeho iniciatívu reagovať.

Kto je Boh? To je trocha zvláštna otázka, ktorú si zrejme nekladieme príliš často. Jedno vieme: Boh je väčší, než aby sme ho mohli a dokázali vyjadriť vlastnými slovami. Naša reč o ňom naráža na naše hranice. Boh je „nevysloviteľné tajomstvo“ (Mysterium inenarrabile), ktoré „chce byť vyslovené“ (Bonhoefer).

Židia poznajú dve biblické poučky na zapamätanie, ktoré súvisia s abecedou. Hovoria: Prvá kniha Biblie sa začína slovom Berešit – na počiatku. Berešit sa začína písmenom B, druhým písmenom abecedy. Prvé A (alef) je vyhradené Bohu. Hovoria tiež: Boh povedal jedno jediné písmeno: A (alef). Všetko ostatné, celá Biblia, je jeho ozvenou. Naše myslenie a rozprávanie Boha nedokáže obsiahnuť, a predsa v ňom smie byť vždy niečo z Božieho tajomstva.

Každý pokrstený kresťan môže hovoriť: Ja som Božie dieťa, ja som veriaci v Ježiša, toho, ktorý o sebe povedal: Ja som… a chcem robiť všetko, aby som aj ja bol v ňom a on vo mne. Tu i po celú večnosť.