SLOVO SVÄTÉHO OTCA (Marek Baran; foto: flickr.com)
Svätý Otec František pri svojom príhovore v nedeľu na obed priblížil veriacim na základe evanjeliového príbehu, čo znamená zaprieť seba samého a vziať svoj kríž:
V dnešnom evanjeliovom čítaní (porov. Mt 16, 21 – 27) Ježiš začína hovoriť učeníkom o svojom utrpení. Počas cesty do Jeruzalema svojim priateľom otvorene vysvetľuje všetko, čo na neho čaká vo svätom meste: vopred im oznamuje tajomstvo svojej smrti a vzkriesenia, pokorenie i oslávenie. Jeho slová sa však nestretli s pochopením, lebo viera učeníkov ešte nie je zrelá a príliš sa viaže na zmýšľanie tohto sveta. Myslia na priveľmi svetské víťazstvo, a preto nechápu jazyk kríža. Pri predstave, že Ježiš môže zlyhať a umrieť na kríži, sa samotný Peter vzoprie a povie mu: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ (Mt 16,22) Peter verí v Ježiša, má vieru, verí; chce ho nasledovať, ale neakceptuje to, že Ježišova sláva má prísť cez utrpenie.
Pre Petra a ostatných učeníkov – ale aj pre nás – je kríž nepohodlná vec, pohoršenie, zatiaľ čo Ježiš za pohoršenie považuje útek pred krížom, dalo by sa povedať stiahnutie sa z plnenia Otcovej vôle, z poslania, ktoré mu zveril pre našu spásu. Preto Ježiš Petrovi odpovedá: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16, 23) Len pred malou chvíľou Ježiš Petra chválil, sľúbil mu, že bude základom jeho Cirkvi; o desať minút neskôr ho nazýva satanom. Ako to chápať? Stáva sa to všetkým nám. Vo chvíľach zbožnosti, zápalu, dobrej vôle sa pozeráme na Ježiša a kráčame vpred; ale v momentoch, keď stretávame kríž, utekáme. Diabol nás pokúša. Je to práve zlý duch, je to práve diabol, ktorý nás vzďaľuje od Ježišovho kríža. Potom sa Ježiš obráti na všetkých a dodá: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16, 24)
Týmto spôsobom naznačuje cestu pravého učeníka poukazujúc na dva postoje. Prvým je zaprieť seba samého, čo neznamená povrchnú zmenu, ale obrátenie, úplnú premenu zmýšľania a hodnôt. Druhým postojom je vziať svoj kríž. Nejde iba o trpezlivé znášanie každodenných útrap, ale aj o nesenie s vierou a zodpovednosťou tej časti námah a utrpenia, ktoré so sebou prináša zápas proti zlu. Život kresťanov je neustály zápas. Biblia hovorí, že život veriaceho je boj: bojovať proti zlému duchu, bojovať proti zlu. Týmto spôsobom sa úsilie vziať kríž stáva účasťou na Kristovej spáse sveta. Myslime na to a snažme sa, aby ten kríž, čo máme doma na stene, alebo ten krížik, ktorý nosíme na krku, bol znakom našej túžby zjednotenia sa s Kristom v láskavej službe bratom, najmä tým najmenším a najzraniteľnejším.
Kríž je svätým znakom Božej lásky, je znakom Ježišovej obety a nemožno ho zredukovať na predmet poverčivosti alebo šperk. Zakaždým, keď sa pozrieme na obraz ukrižovaného Krista, myslime na to, že on ako pravý služobník Pána uskutočnil svoje poslanie vydaním života a vyliatím svojej krvi na odpustenie hriechov. A nenechajme sa strhnúť na druhú stranu pri pokúšaní zo strany zlého. Lebo ak chceme byť Ježišovými učeníkmi, sme povolaní napodobňovať ho, bez výhrad vydávať svoj život z lásky k Bohu a blížnemu. Panna Mária, zjednotená so svojím Synom až po Kalváriu, nech nám pomáha necúvať pred skúškami a utrpením, ktoré vydávanie svedectva o evanjeliu so sebou prináša pre každého z nás. (z príhovoru 30. augusta 2020)
„Zjavenie Božej lásky k nám sa zdá ako bláznovstvo. Pri každom pohľade na kríž sa stretáme s touto láskou. Kríž je skutočne veľkolepou knihou Božej lásky.“ (Svätý Otec František)
