ROZHOVOR (Juraj Gradoš; foto: archív autora)
František Lizák (55) je rodák z Lendaku pod Tatrami a patrí do minimálne štvrtej generácie pastierov oviec. Od roku 1994 pôsobí pri Stropkove, kde vychováva s manželkou dve zo šiestich detí.
Pastierstvo oviec sa objavuje vo Svätom písme na jeho prvých stránkach. Prvým biblickým pastierom bol Ábel. Nasledovali ho mnohí patriarchovia. I Abrahám mal veľké stáda oviec. Pastierstvo bolo teda silno spojené s regiónom, a tak neprekvapuje, keď sa Ježiš Kristus často prirovnáva k pastierovi.
Pán František, ako ste sa dostali k paseniu oviec?
Bolo to u nás v rodine. Dedo i pradedo boli bačovia a aj otec. A tak aj ja s bratmi sme išli v ich šľapajach. Vyštudovali sme deväťročnú základnú školu a o zvyšok „štúdia“ sa postaral život. Prázdniny sme trávievali na košiari – zaháňali sme ovce a pásli jarky (jahňatá, pozn. redakcie). Tak sme boli odmala spojení s ovcami a z nich sme aj žili. Či sa zarezalo jahňa, alebo nám ovce dali žinčicu, syr. Alebo sme si dochovali doma iné zvieratá. Pri dvanástich deťoch sa rodičia mali čo obracať.
Neľutujete, že ste nešli na strednú školu?
Ani jeden z nás, tak ako mnohí chlapci, sa rád neučil. Radšej sme išli na kopce do košiara pracovať, lebo sme sa tam dobre najedli, zarobili nejakú korunu a mohli si kúpiť napríklad nové nohavice. Preto ani jeden z nás siedmich chlapcov sme nešli na strednú školu a skončili sme pri ovciach. A doteraz sa, až na najmladšieho brata a najstaršieho, ktorý zomrel, všetci venujeme ovciam. Ale sestry išli do školy. Tie sa učili iným remeslám či službám.
Nechýbajú vám vedomosti zo školy?
Nemyslím. Život a skúsenosti starších ma naučili, čo robiť. Ako vybrať správnu pašu pre ovce, ako ich pásť alebo ako postupovať pri ich kotení. Alebo čo môžem čakať od ovce – koľko mlieka, vlny. Dnes mi už stačí pozrieť na ovcu a vidím, koľko môže priniesť jahniat. To sú skúsenosti. A viem ovce aj rozpoznať.
Ako rozpoznať?
No jednak podľa fajty. Tam u nás na kopcoch sa predtým pásli valašky. To sú horské ovce. Sú podobné kamzíkom. Dedo ich brávali i v zime v snehu do lesa, kde im orúbali spodné konáre z jedličky a ovce ich obžrali. Bola to nielen čerstvá potrava, ale i liečivo. Ovce sa odčervili a choroby ich obchádzali. Ovca prežila. Cigája je nižšia ovca. A dole na dolniakoch sa pásli meriny. Teraz sú už ovce aj pokrižované. A často sme si, čo je pre nás Slovákov typické, doniesli nové druhy zo zahraničia. A výsledok? No nič dobré v žiadnom ohľade. Veľa oviec chorľavie. A chorá ovca nedá toľko čo zdravá. Nie sú prispôsobené na náš región. Na stravu a podnebie. Každé plemeno sa aj inak správalo. Aj každá ovca. Často podľa povahy či podľa toho, ako vyzerala, dostávali ovce i mená.
A ako to bolo s pasením?
Na košiar bolo treba štyroch až piatich chlapov. Asi na každú stovku oviec jedného. A tí chlapi sa starali nielen o dojenie oviec, spracovanie mlieka, o pasenie a ošetrovanie, ale po nociach i spali pri ovciach. A keď hrozilo nebezpečenstvo, volali na pomoc ostatných z koliby. Ovce vycítili vlka. Zbystrili. Začali bečať, strihali ušami. Pozerali, kde je nebezpečenstvo, ale aj hľadali, kde je bača, kde sú chlapi zo salaša. Vedeli, že ich vedia ochrániť. Kým medveď zabije jednu – dve ovce a vezme si ich so sebou, vlk roztrhá i desiatky oviec a svorka vie zlikvidovať i celé stádo. Ani pes sa mu nepostaví, iba chlap. Alebo rys – i ten vie urobiť galibu, ale nie takú ako vlk. Preto mali kedysi pastieri pušky a pištole. Dnes ich už nemáme. Zákony už viac chránia vlkov než ovce.
A poznajú ovce svojich pastierov?
Hej. Keď príde cudzí, utekajú od neho. Ak dakto skočí cez plot do ovčinca, ovce sa i podupú, vyvrátia plot a utečú. Boja sa. Bača a pastieri vstupujú do ovčinca len tadiaľ, kade ovce. Cez brány. Aby ich nevyplašili. Ovce sa cudzích boja. I detí. Tie sa môžu hrať s jahňatami, ale s ovcami už nie. Ovce si cez pasenie, strihanie a dojenie vytvárajú so svojimi pastiermi vzťah. A tí s ovcami. Už podľa dotyku alebo výzoru ovce dobrý pastier vie, či je ovca v poriadku, či je zdravá. Mal som ovcu, ktorá sa chcela dojiť iba u mňa. Na začiatku sme si museli namočiť ruky do studenej vody, aby sme zvládli dojenie toľkých oviec. Ručné dojenie je vždy lepšie než to strojové.
Spomínali ste, že ovce utečú. Naozaj zanechá pastier svoje stádo a ide hľadať zatúlanú ovečku?
Samozrejme. Uistí sa, že je stádo v bezpečí a hľadá stratenú ovcu i tri dni. Ak je živá, tak bečí a aj pes ju vie vycítiť. To keď niekam spadne alebo sa zamoce do krovia. Ale stane sa, že ju nenájdu ani po troch dňoch. Vtedy vedia, že je už po nej.
Ovce sú zvedavé zvieratá. Tvrdohlavé, ale zvedavé. Keď som ich pásol, tak som pasienok rozdelil na polovicu. Prv som ich pásol na jednej a potom som sa tváril, že spím. Ony sa na mňa pozreli a pomaly skúsili prejsť na druhú stranu. Ale stále pozerali, či spím. Ovca nezje hocičo. V jari je veľa liečivých bylín, preto je májová bryndza najlepšia.
A čo robili kedysi pastieri po večeroch?
No čo?! Rozprávali si príbehy a spievali. Neraz i také strašidelné. Akosi sme to tam hore na pasienkoch vycítili, keď niekto z blízkych zomrel. A nielen my – i ovce boli tú noc nepokojné. I mne sa zdalo, že vidím človeka v otcovej košeli v tú noc, keď otec zomreli. Ale v príbehoch bolo i veľa skúseností. Spomínam si na jeden. Raz prišiel za bačom honelník a vraví mu, že sa mu čosi po žalúdku hýbe a ani nič nejedol. Bača už vedel. Kým honelník spal, do žalúdka mu vošiel had. A tak honelníka zavesili za nohy nad vriacu žinčicu a had vyšiel za sladkým von z neho rovno do kotla.
Kde bolo na Slovensku najviac oviec?
No tu na východe. Tu sa pásli ovce od Tatier až po stráne Slanských vrchov na Dolnom Zemplíne. Všade boli ovce. Možno i v každej dedine. Predtým mal napríklad v Osturni každý gazda zopár oviec, a tie sa spoločne pásli. Bolo ich i päťstosedemdesiat. Tie sa volali zháňanky a vyháňali sa zvyčajne na Juraja.
Čo by ste si ako pastier želali?
Aby sa na Slovensku začali podporovať tradičné domáce veci. Aj ovce. Veď bryndza bola uznaná ako tradičný slovenský výrobok. A keby štát podporil pastierstvo, tak by bolo i pastierov a ľudia by mali naše kvalitné slovenské jahňacie či baranie mäso. A to je veľmi diétna a chutná strava najmä pre cukrovkárov. Moja ujčiná sa dožila skoro deväťdesiat rokov, hoci bola cukrovkárka. Jedla iba baranie mäso a pila žinčicu. To jej pomohlo. A nemuseli by sme naše jahňatá vyvážať do Talianska. Alebo pre cenu nakupovať u Rumunov alebo Bulharov ovčie mlieko, či v Poľsku mäso. Veď i preto odborníci radia nakupovať bryndzu a ovčie výrobky priamo na slovenskom salaši. Tam je istota pôvodu a výrobky sa pripravujú tradičným spôsobom so zachovaním všetkých prospešných látok. Ale salaše na Slovensku zanikajú a ovce sa predávajú. Keby štát podporil domácu produkciu a spotrebu týchto produktov u nás doma, boli by sme nakoniec i zdravší.
Viete, že…
Na Slovensku sa pasie iba 59 oviec na tisíc obyvateľov, teda podľa oficiálnych štatistík ich je 322 000 kusov. Najväčší pokles bol doteraz medzi rokmi 1990 a 2000, keď počet oviec klesol o 42 %, medzi rokmi 2012 a 2019 sa ich populácia znovu znížila až o 21 %.
