SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Možno sa vám to nebude páčiť, ale znovu sa chcem na tomto mieste pristaviť pri opatreniach proti šíreniu koronavírusu. Cítim, že je to potrebné, lebo mnohí ľudia nepochopili zmysel týchto opatrení. V jari sme premeškali – a to spoločne s celou Európou – šancu na vytlačenie koronavírusu Covid-19 z kontinentu. Keď už boli čísla nízke, ale nie nulové, začali sme otvárať ekonomiku, hranice. Boli na to rôzne dôvody – od ekonomických až po sociologické. Ľudia sa potrebovali socializovať, stretávať, deti vyučovať, zamestnanci zarábať… Zároveň sa mnohým prišelcom zo zahraničia nepáčili podmienky v karanténach – lebo inde to mali lepšie… Množstvo negatívnych reakcií na opatrenia vyvolalo ich odstránenie. Chceli sme byť slobodní, ako sme boli kedysi. A kde sme dnes?
V septembri sme boli svedkami rekordných prírastkov chorých. A, žiaľ, i ďalších mŕtvych. A, samozrejme, múdrych spoluobčanov aj politikov, pre ktorých je koronavírus iba bežnou chrípkou. Veď zomrelo iba niekoľko desiatok ľudí. A chrípka zabíja ročne viac. „Logické“ argumenty, ktoré iba zavádzajú ľudí. Chrípka zabije viac ľudí, lebo sa ňou nakazí viac osôb. Ale nie je to každý desiaty ako v Maďarsku. A ani každý stý ako u nás. To už nik z „múdrych“ nepovie. Ako sa v tomto mori rôznych „právd“ zorientovať? Použijem otrepanú odpoveď: „S Kristom.“
Moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda iného človeka. To si nevieme uvedomiť ani v 21. storočí. Moje práva totiž nie sú bezmedzné. Majú hranice – práva iných. Tých okolo mňa. Tých na pľúcnej ventilácii, na JIS. Tých, ktorí sú už v rakvách dva metre pod zemou. Čo je viac? Právo človeka na dovolenku alebo na život? Právo nenosiť rúško alebo byť zdravý? Právo zarobiť si peniaze alebo byť chránený pred nebezpečným vírusom? Čo je viac? Čo je dôležitejšie? Čo je hlavné? Málokto z tých, ktorí uprednostnili svoje práva, svoju slobodu nad inými, sa nad týmto zamýšľa. Veď to nie oni. Im sa to nemôže stať. Za to, že iní zomierajú, oni nemôžu…
Nik z roznášačov vírusu to nerobil úmyselne. Dúfam. Robili to z hlúposti. Zo sebectva. Mysleli viac na seba a svoje túžby ako na iných. Na to, čo môžu spôsobiť. Aj opilec môže dôjsť v aute šťastne do cieľa. Ale kto z vás by si k nemu do auta sadol? On nechcel ublížiť ani nabúrať. On nechcel zraniť ani zabiť. Ale ak sa to stalo, čia je to vina? Nie jeho? Preto buďme zodpovední. Za seba. Za svoje konanie. Za svoje plány. Či život nie je viac ako blahobyt? Či zdravie nie je viac ako peniaze? Či spokojné svedomie nie je viac ako pôžitok? Alebo manželstvo viac ako svadobná hostina?
S Kristom nájdeš odpoveď na každú dilemu. V láske. Ak ju tak bytostne chceme, ak ju tak potrebujeme, mali by sme ju aj dávať. Mali by sme sa stať jej nositeľmi. A ak miluješ, nevieš, nemôžeš ublížiť milovanému. Ibaže by sme milovali iba seba samého.
