RECENZIA (Emília Dankovčíková; foto: Juraj Gradoš)
Akademická maliarka a uznávaná reštaurátorka Mária Spoločníková (* 1926) nás prekvapuje najnovšou knihou, monumentom (532 strán) Z reštaurátorského zápisníka. V knihe mapuje peripetie osobného i spoločenského života od druhej svetovej vojny až po dnešné dni, roky štúdia na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) – odbor reštaurátorstvo a 67 rokov plodnej práce pri záchrane kultúrnych a duchovných hodnôt. Ako praktizujúca katolíčka sa cielene zamerala na sakrálne umenie, ktoré sa dostalo v ateizujúcej spoločnosti na okraj záujmu kultúrnej politiky štátu.
Autorka patrila medzi prvých troch absolventov odboru reštaurátorstvo. Odborné postupy pri reštaurovaní umeleckých diel používané v európskych dielňach boli u nás ešte zväčša neznáme i pre zodpovedných pracovníkov kultúrnych inštitúcií a vlastníkov umeleckých diel. Poškodené diela sa často zverovali do rúk amatérov, ktorí premaľbou „obnovili krásu“ obrazu či sochy, no prekryli či zničili pôvodný inkarnát a duchovný odkaz stredovekého majstra. Mária Spoločníková nekompromisne odmietala „rady odborníkov“, ostávala verná osvedčeným technologickým postupom a materiálom, neúnavne a trpezlivo odkrývala aj niekoľko vrstiev premalieb, aby objavila a zakonzervovala pôvodnú krásu sôch a obrazov.
Roky nezáujmu o sakrálne diela či diletantizmus sa podpísali na nenávratnej skaze mnohých vzácnych diel. Márii Spoločníkovej sa však podarilo mnoho takýchto diel vzkriesiť k životu a zanechať pre budúce generácie. Šesť rokov sa pokúšala pripraviť budúcich správcov farností na zodpovedný prístup k umeleckým pamiatkam. Prednášala dejiny umenia a ochranu pamiatok v bohosloveckom inštitúte v Spišskej Kapitule. Bolestivo však prijímala poznámky typu „na čo mi to bude“.
Jej srdcovou záležitosťou sa stala gotika a najmä Dóm sv. Alžbety v Košiciach, v ktorom sa od detských rokov formoval jej vzťah k Bohu a kráse gotického umenia. Učarovali jej aj byzantské ikony, o ktorých písala záverečnú prácu na VŠVU. V čase likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi sa s nimi stretávala iba v múzeách, galériách, pre ktoré pracovala ako reštaurátorka. Mnoho krásnych ikon objavila i v rôznych súkromných zbierkach.
Jej životným krédom je Ora et labora – modli sa a pracuj, čo jej dávalo istotu, že všetko, čo robí, je na slávu Božiu a zachovanie kultúrneho dedičstva kresťanskej Európy. Kniha Z reštaurátorského zápisníka obsahuje bohatú fotodokumentáciu, ktorá ukazuje stav sôch a obrazov pred reštaurovaním, zvolené postupy práce, použité materiály a nakoniec výslednú podobu po reštaurátorských zásahoch. Fotografie a poznámky zo zápisníka uvedené v knihe predstavujú len zlomok jej bohatej dokumentácie, ktorá by nemala upadnúť do zabudnutia.
Kniha by mohla osloviť nielen milovníkov umenia, ale aj začínajúcich reštaurátorov. Mala by byť poučením, návodom i podnetom na odborné dialógy a mohla by osloviť i správcov a majiteľov kultúrnych pamiatok.
