SLOVO SVÄTÉHO OTCA (Marek Baran; foto: Svätý Otec František pri návšteve obetí tajfúnu Yolanda vo Filipinách v roku 2015. Zdroj: wikimedia.org)
Svätý Otec vo svojom nedeľňajšom príhovore povzbudil Boží ľud cez evanjeliový príbeh o búrke na mori k dôvere a odovzdaní sa Otcovi v každom okamihu života.
Evanjeliový úryvok dnešnej nedele (Mt 14, 22 – 33) rozpráva o Ježišovi, ktorý kráča po vodách jazera v búrke. Počas nočnej plavby cez jazero loďku učeníkov zastihne náhla búrka s vetrom. Na jazere je to bežné. V istom okamihu učeníci vidia niekoho, kto kráča po vode smerom k nim. Šokovaní si myslia, že je to mátoha, a od strachu kričia. Ježiš ich však upokojuje: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter teda odpovedá: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ Je to výzva. A Ježiš mu hovorí: „Poď!“ Peter vystúpi z loďky a urobí niekoľko krokov; potom mu však vietor a vlny naženú strach a začína sa topiť. Kričí: „Pane, zachráň ma!“ a Ježiš ho uchopí za ruku, a povie mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“
Tento príbeh je pozvaním s dôverou sa oddať Bohu v každom okamihu nášho života, najmä v časoch skúšky a nepokoja. Keď silne cítime pochybnosti a strach, keď sa nám zdá, že sa topíme, v ťažkých momentoch života, keď sa všetko mení na temnotu, nesmieme sa hanbiť zakričať ako Peter: „Pane, zachráň ma!“ Klopať na srdce Boha, klopať na srdce Ježiša: „Pane, zachráň ma!“ Je to nádherná modlitba. Môžeme ju zopakovať mnohokrát: „Pane, zachráň ma!“ A Ježišovo gesto, keď ihneď vystiera svoju ruku a zachytáva ruku svojho priateľa, treba dlho kontemplovať. Toto je Ježiš, takto koná Ježiš, Ježiš je rukou Otca, ktorý nás nikdy neopustí; mocnou a vernou rukou Otca, ktorý stále chce iba naše dobro.
Boh nie je veľké burácanie, Boh nie je uragán, nie je požiar, nie je zemetrasenie, Boh je jemný vánok, ktorý sa nevnucuje, ale žiada načúvanie. Mať vieru znamená mať uprostred búrky srdce upriamené na Boha, na jeho lásku, na jeho otcovskú nehu. Práve tomuto chcel Ježiš naučiť Petra a učeníkov, a aj nás dnes. V temných chvíľach, v okamihoch smútku. On veľmi dobre vie, že naša viera je slabá – my všetci sme maloverní, – a že naše putovanie môže byť plné utrpenia, môžu ho zatarasiť nepriaznivé sily. Ale on je Zmŕtvychvstalý. Nezabudnime na to, on je Pán, ktorý prešiel smrťou, aby nás priviedol k záchrane. Ešte skôr ako ho my začneme hľadať, on stojí pri nás. A zdvíhajúc nás z našich pádov nám dáva rásť vo viere.
Loďka zmietaná búrkou je obrazom Cirkvi, ktorú v každom čase stretávajú protivetry, niekedy veľmi tvrdé skúšky. Len si spomeňme na niektoré dlhé a zúrivé prenasledovania v minulom storočí, no ešte i dnes v niektorých častiach sveta. V takých časoch môže prísť na Cirkev pokušenie myslieť si, že ju azda Boh opustil. V skutočnosti však práve tieto chvíle dávajú najviac zažiariť svedectvu viery, svedectvu lásky, svedectvu nádeje. Je to prítomnosť vzkrieseného Krista v jeho Cirkvi, ktorá udeľuje milosť svedectva až po mučeníctvo, ktoré dáva vzklíčiť novým kresťanom a ovociu zmierenia a pokoja pre celý svet. Nech nám príhovor Panny Márie pomáha vytrvať vo viere a bratskej láske, keď tma a búrky života uvádzajú do krízy našu dôveru v Boha.“ (z príhovoru 9. augusta 2020)
„Mať vieru znamená mať uprostred búrky srdce upriamené na Boha, na jeho lásku, na jeho otcovskú nehu.“ (Svätý Otec František)
