(Juraj Gradoš)
Albert Einstein povedal: „Len dve veci sú nekonečné. Vesmír a ľudská hlúposť. Pri tej prvej si však nie som taký istý.“ Dovolil by som si tohto vedca trocha poopraviť. V človekovi je totiž toho nekonečna viac než iba hlúposť.
Človek prirodzene túži po šťastí. Táto túžba ho ženie vpred vo všetkých ohľadoch. Silnejšou môže byť azda iba snaha o prežitie. A láska. Ale milovať a byť milovaný je v našej predstave súčasťou šťastia. A tak sa človek snaží prispôsobovať svoj život tak, aby bol šťastný. Možno v tom nie je nič zlé. Ale kde sa skutočne nachádza šťastie? A môžeme ho obsiahnuť v plnosti?
Šťastie sa nedá zmerať. Má množstvo podôb. Pre človeka, ktorý bol celý život otrokom, bolo šťastím, ak sa jeho deti stali slobodnými. Pre niekoho, kto nemal kde hlavu skloniť, bola šťastím suchá jaskyňa. Pre smädného na púšti oáza, pre hladného kúsok chleba. Pre živiteľa rodiny dobrá práca… Kým spočiatku ľudia boli vďační za toto šťastie, ktoré sa im dostalo, dnes je to inak. Prečo nám nestačí, čo máme? Prečo nie sme vďační za slobodu, za strechu nad hlavou, čistú vodu a chlieb, za prácu? Prečo chceme niečo viac, stále viac a viac?
Myslím si, že je to preto, lebo sme nenásytní a závistliví. Túžime sa vyrovnať ľuďom naokolo a keď ich vidíme, vravíme si, že oni sú šťastní. Ale aj keby sme získali všetko, čo majú oni, šťastní nebudeme. Zbadáme iných. A budeme chcieť zasa niečo iné. Nič nám nebude stačiť, aby ukojilo náš hlad po šťastí. Lebo sa ženieme za chimérou – za vidinou šťastia. Za jeho odleskom. Pokriveným obrazom. Za falošnou víziou.
Človek pred tisíc rokmi vlastnil pár vecí, a predsa bol šťastný. Dnes máme okolo seba tisícky vecí, ktoré nám patria, a predsa šťastie nemáme. Prečo? Lebo sme neustále klamaní a tomu klamu chceme veriť. Neustále sme klamaní reklamou, že ak nebudeme mať to či ono, nebudeme šťastní. Sme klamaní, že ak nebudeme ako to jedno percento boháčov, nebudeme šťastní. Ak nebudeme zdraví, nebudeme šťastní. Ak nebudeme vzdelaní, nebudeme šťastní. Ale nikdy nebudeme šťastní. Ani celý vesmír by nestačil, aby sme boli šťastní. Náš hlad po šťastí bude nekonečný.
Ale Boh chcel mať človeka šťastného. Či nie? Čo nás urobí šťastnými? No pozlátky to nebudú. Ani veci za pár eur. Nič, čo stojí tak málo. Nič, čo sa dá kúpiť. Čo sa dá získať. Šťastie si totiž nekúpime ani nezískame. To môžeme iba nájsť. V sebe samom. Boh nielenže chcel mať človeka šťastného, on ho takého tvorí aj dnes. Pozrite sa na dieťa, keď má pri sebe rodičov. Je šťastné. Nepotrebuje módne šaty ani hračky. Tie mu iba nahrádzajú ocka, mamku. No často neúspešne. Nič sa im nevyrovná. Nič sa nevyrovná ich prítomnosti. Dieťa to vie. Cíti to. Prirodzene. Ani celý svet by nevymenilo za náruč otca a objatie mamy. Človek prestal byť šťastný, keď opustil Boha. A šťastný bude znovu, keď sa k nemu vráti. Bez všetkých tých vecí, ktoré ho od Boha odviedli preč. A bude ako tí ľudia dávno, ktorí boli šťastní a vďační za všetko, čím ich Boh obdaroval – slobodu, jaskyňu, dúšok vody i kúsok chleba.
