ROZHOVOR (Juraj Gradoš; foto: archív Jozefa Kaveckého)

Za každým úspešným mužom sa skrýva žena. Hovorí to jedno známe príslovie. Aj za pútnickým miestom v Litmanovej sa skrývajú konkrétne osoby. Istotne kňazi, bohoslovci, pútnici… Ale aj menej viditeľní ľudia, bez ktorých práce by toto miesto dnes vyzeralo inak.

Pán Kavecký, nie ste rodený Litmanovčan. Kedy a prečo ste sa do obce prisťahovali?
Pochádzam zo stredného Slovenska. Vyrastal som v obci Kamenná Poruba v okrese Žilina, kde som ukončil ZDŠ. Ďalšie moje kroky viedli na SOU železničné – odbor elektromechanik vo Zvolene a do rušňového depa v Žiline. Po vojenskej službe som bol na svadbe v Starej Ľubovni. Tu som spoznal svoju terajšiu manželku, rodáčku z Litmanovej. Následne sme sa tu v roku 1983 usadili a postavili si vlastný dom.

Boli ste teda priamo v centre diania hneď od počiatku? Ako ste prežívali prvé dni zjavenia pred tridsiatimi rokmi?
Prvé správy o zjavení Panny Márie sa šírili veľmi rýchlo. Ľudia o tom rozprávali najprv potichu a potom postupne nahlas. Bola to udalosť, ktorá v Litmanovej pohla každým od detí až po najstarších ľudí. Samozrejme, aj mnou, lebo som si uvedomoval mimoriadnosť tejto udalosti. Veľa sme sa o tom doma rozprávali s veľkou bázňou a úctou k našej nebeskej Matke. Správy o zjavení rýchlo prešli až za hranice okresu Stará Ľubovňa. Najprv začali putovať na horu Litmanovčania spolu so svojím kňazom otcom Jánom Zavackým. Každú nedeľu po svätej liturgii sa v procesii od cerkvi na horu modlili ruženec a spievali mariánske piesne. Nikto sa neponáhľal. Išli peši, bez auta, až na horu Zvir a naspäť. V čase i v nečase. Bol to veľmi krásny čas. Aj ja s rodinou som bol účastný na týchto procesiách. Postupne ľudí pribúdalo. Nielen z Litmanovej, ale aj z blízkeho a vzdialeného okolia.

Ako zjavenia vnímali Litmanovčania a ako sa na horu Zvir pozerajú dnes?
Som presvedčený, že ľudia z Litmanovej tomuto zjaveniu uverili hneď, a tak sú s horou Zvir spojení od samého začiatku. To sa odzrkadlilo v ich pozitívnom prístupe k tomuto miestu. Na horu Zvir začalo prichádzať veľké množstvo pútnikov, čo si vyžadovalo zabezpečenie množstva organizačných záležitostí – od prípravy priestoru na slúženie svätej liturgie, prípravy celého areálu, elektriny cez centrálu, ozvučenie, zabezpečenie lekárskej starostlivosti a v neposlednom rade usporiadateľskú službu pri autách a autobusoch. Bolo to veľmi náročné, keď si uvedomíme, kde sa hora Zvir nachádza a aký bol na toto miesto prístup. Ľudia z Litmanovej sa zomkli a každý, kto mohol, priložil ruku k práci. Iba takto spoločne sa to zvládalo. Myslím si, že aj vtedy, aj dnes cítime spolu zodpovednosť za toto miesto, čo mnohých vedie k pomoci pri rôznych príležitostiach. Samozrejme, ľudia žijú z tohto miesta aj duchovne, pretože v hojnom počte prichádzajú na sväté liturgie hlavne v nedeľu a sviatky.

V súčasnosti ste správcom areálu na hore Zvir. Kedy ste začal na hore Zvir pracovať a ako ste sa k tomu dostali?
Na hore Zvir som začal pracovať 1. apríla 2009. Nastupoval som s veľkým rešpektom a pokorou k tomuto miestu, veď tu boli zjavenia našej nebeskej matky Panny Márie, ktorá pri poslednom zjavení povedala, že tu ostáva stále prítomná. Počet pútnikov zo Slovenska, ale aj zahraničia bol stále vysoký. Tým, že sa toto miesto duchovne a materiálne rozvíjalo a bolo v roku 2008 naším vladykom Jánom Babjakom vyhlásené za mariánske pútnické miesto Prešovskej archieparchie, prichádzala myšlienka niekoho zamestnať. Túto ponuku otec Janičko, správca farnosti v Litmanovej, vyhlásil v cerkvi. Azda každý, teda aj ja, som mal rešpekt voči tejto ponuke a nikdy mi ani len nenapadlo, že by som mohol pracovať na pútnickom mieste. Možno si to v tejto chvíli nikto nevedel ani len predstaviť, čo by tam celé dni mohol robiť. Keďže tak ako to väčšinou býva, nikto sa dobrovoľne neprihlásil, v jeden deň ma oslovil otec Janičko spolu s otcom arcibiskupom metropolitom Jánom Babjakom s ponukou, ktorá mi vyrazila dych. Priznám sa, že som mal strach z toho, čo to zahŕňa, pretože to nie je práca v nejakom závode či fabrike. Povedal som, že musím nad tým porozmýšľať, pretože som mal inú prácu. Po stretnutí som rozmýšľal nad tým, či si zaslúžim pracovať na takom posvätnom mieste, ako to bude pracovne zabezpečené, či bude práce na celý rok, alebo len na leto. Bolo veľa otáznikov, na ktoré som v tej chvíli nevedel nájsť odpovede. Zveril som sa pod ochranu Panny Márie, a tak som po čase s touto ponukou súhlasil. Dnes viem, že je to pre mňa veľká milosť a je to už jedenásť rokov, čo som tu, a práce je neúrekom.

Na prvý pohľad to dnes vyzerá, že tam už nie je veľa práce – všetko je dokončené. Je to skutočne tak?
Vraví sa, že zdanie klame, a tak aj prvý pohľad môže byť klamlivý. Tak ako som na začiatku premýšľal nad tým, čo tam budem robiť celý rok, tak dnes premýšľam nad tým, čo urobiť skôr, čomu dať prednosť, lebo práce je stále veľa.

Vyhlásením hory Zvir za pútnické miesto sa postupne začal budovať areál tohto pútnického miesta s materiálnym a duchovným servisom pre všetkých pútnikov. Moju pracovnú náplň má na starosti otec Janičko, ktorý pod vedením vladyku Jána Babjaka organizuje jednotlivé činnosti rozvoja hory Zvir. Hneď od začiatku sme sa pustili do práce spolu s ním, keďže jednotlivé práce si vyžadovali aspoň dvoch. Firma začala robiť kaskády, my sme pomáhali pri rekonštrukcii Kaplnky zjavenia. Začali sme budovať Prameň sv. Jána Krstiteľa, Dom sv. Jozefa, Sviečkovú kaplnku, Spovedný dom bl. Dominika Trčku CSsR, informačné centrum, chodníky, vodojem, Eucharistickú kaplnku, neskôr bufet. Pri jednotlivých prácach, samozrejme, pomáhali aj Litmanovčania, brigádnici, bohoslovci v pastoračnom ročníku a niektorí dobrovoľníci. Veľmi nápomocný bol aj Jozef Hrenák, ktorý urobil všetky obklady kameňom. Všetky stavby sú však vystavené silnému poveternostnému vplyvu, preto ich treba neustále ošetrovať.

Spomeniete si na príhodu, ktorá vás na hore Zvir duchovne obohatila?
Každé zjavenie na hore Zvir sa ma dotklo a duchovne ma obohatilo. Keď si spomeniem na posledné zjavenie, keď Ivetka povedala: „Toto zjavenie je posledné“, celá hora plakala. Bolo to veľmi silné. Ale keď potom povedala, že Panna Mária ostáva na tejto hore prítomná, všetci sme si vydýchli a boli radi. Doteraz si všetko premietam v mysli ako film a mám to uložené v srdci až do konca života.

V čase koronavírusu sa na hore Zvir nekonajú veľké akcie. Ale i tak tam asi nie je prázdno.
Aj počas koronakrízy ľudia prichádzali na horu Zvir a na našu Matku nezanevreli. Chodili pomenej, ale chodili, boli disciplinovaní. Hľadali pokoj, vieru či nádej, aby prežili aj toto obdobie, keď boli zatvorené chrámy. Veľa pútnikov hovorilo, že odchádzajú z hory Zvir duchovne posilnení a nikto nešiel bez vody, ktorú posvätila sama Panna Mária.

Hora Zvir má svoje čaro vždy. Každý si z nej odnáša to svoje. Čím je toto miesto pre vás?
Je to naozaj veľmi krásne miesto a prírodná scenéria je úžasná v každom ročnom období. Pre mňa samotného je to miesto, kde sa dá načerpať veľa duchovných síl a milostí. Som vďačný, že tu môžem pracovať, že som tu popri práci stretol veľa úžasných ľudí. Verím, že svojou prácou som prispel do mozaiky celkového rozvoja hory Zvir.