ROZHOVOR (Juraj Gradoš; foto: archív Diheneščíkovcov)
Slovensko patrí medzi krajiny, kde sa stretáva kresťanský východ a západ. A to aj kultúrne. Ešte väčším mostom medzi kultúrami je Izrael – Svätá zem. Manželia Diheneščíkovci mohli niekoľko rokov spoznávať miestne komunity a prelínanie ich kultúr.
Žili ste niekoľko rokov v Izraeli. Bolo mentálne ťažké si zvyknúť na inú kultúru?
Martina: Skôr než som stretla manžela, som istý čas žila v Jeruzaleme. Bola to „láska na prvý pohľad“ k tomuto mestu a už vtedy sa v mojom srdci zrodila túžba žiť tu zopár rokov. Ale netušila som, že Pán túto túžbu naplní.
otec Milan: Keď sme na jeseň 2009 prišli do Izraela, ja som hneď nastúpil na fakultu a potreboval som sa rýchlo zorientovať. Okrem toho sme očakávali naše prvé dieťa. Boli sme začínajúcou rodinou uprostred novej kultúry, čo sme si však ani nestíhali uvedomovať.
Izrael je miestom, kde sa v súčasnosti stretáva množstvo kultúr.
otec Milan: Nielen v súčasnosti. Už v Starom zákone čítame, že v zemi, ktorú Boh prisľúbil Abrahámovi a jeho potomstvu, žilo niekoľko národov. Podobne aj v Novom zákone. V texte o zostúpení Svätého Ducha sa uvádza celý zoznam národov, ktoré boli vtedy prítomné v Jeruzaleme. Tak je to aj dnes. Okrem Židov a Arabov tu nachádzame množstvo etnických a náboženských skupín. Z najvýznamnejších možno spomenúť beduínov, drúzov, či dokonca Samaritánov, Arménov, ľudí z post-sovietskych krajín, Etiópčanov a ľudí z ďalších afrických krajín, ľudí zo Stredného i Ďalekého východu, hlavne Indov a Filipíncov. Okrem židovského a moslimského náboženstva je tu kresťanstvo zastúpené azda prostredníctvom všetkých denominácií, aké vo svete existujú. V meste Haifa je centrum bahájskeho náboženstva. Aj takto sa azda v istom zmysle napĺňa Izaiášovo proroctvo: „Na konci dní bude upevnený vrch Pánovho domu… i budú sa naň hrnúť všetky národy. Prídu mnohé kmene a povedia: ,Hor‘ sa, vystúpme na vrch Pánov, do domu Jakubovho Boha, nech nás poučí o svojich cestách a budeme kráčať jeho chodníkmi.ʻ“ (Iz 2, 2 – 3)
Asi sa prirodzene na tomto území najviac prejavuje židovská a palestínska kultúra.
otec Milan: Keďže väčšinu Palestínčanov tvoria Arabi, palestínska kultúra je vlastne arabskou. Z väčšej časti je spojená s moslimským náboženstvom, aj keď malá časť Arabov žijúca vo Svätej zemi sú kresťania. K palestínskej kultúre patria mešity, zahaľovanie sa, ale aj arabský spôsob stravovania, hudba, architektúra, trhy, tak ako v iných arabských krajinách. Židovská kultúra v tejto krajine dlho absentovala, pretože Židia boli v 2. storočí vyhnaní z Judey a hoci niektorí žili na severe v Galilei, predsa ich mnoho odišlo. Vo väčších prúdoch sa začali vracať až od polovice 19. storočia, čo postupne viedlo k vzniku moderného Izraelského štátu. V novodobých židovských dejinách sa v Izraeli na jednej strane zachováva mnoho tradičných prvkov židovskej kultúry, ktoré sú predovšetkým spojené s náboženstvom, a to hlavne dodržiavanie soboty na celonárodnej úrovni, kóšer pravidlá v stravovaní a obriezka mužov, no sú to aj židovské piesne, tance, spôsob obliekania. Na druhej strane si Židia do Izraela priniesli prvky kultúr moderných krajín sveta, čo sa prejavuje hlavne v architektúre novovzniknutých miest na pobreží Stredozemného mora.
Často sa v našich médiách prezentujú Židia ako tí dobrí a Palestínčania zasa ako zlí. Je to naozaj tak?
Martina: Médiá skôr predstavujú Židov ako „okupantov“ a Palestínčanov ako obete ich utláčania. Najhorší spôsob, ako pozerať na tento konflikt, je takýto čierno-biely. Existujú aj izraelskí Arabi – moslimovia alebo kresťania, ktorí si síce hovoria Palestínčania, ale majú izraelské občianstvo. Väčšina obyvateľov – Židov alebo Palestínčanov sú normálni ľudia, ktorí chcú v pokoji žiť svoj každodenný život. Ale na oboch stranách sú tiež extrémisti spôsobujúci konflikty. Médiá to zachytávajú a často prezentujú vytrhnuté z kontextu. Extrémizmus nie je dobrý. A je veľký rozdiel, či sa potrestá, alebo oslavuje ako národné hrdinstvo. Nebolo by však pravdivé ani spravodlivé podľa konania istých skupín ľudí označovať celý národ za „dobrý“ alebo „zlý“. Naším poslaním nie je ľudí súdiť, ale milovať.
Odlišujú sa Palestínčania od ostatných Arabov?
otec Milan: Rozdiely sa prejavujú najmä v niektorých jazykových variáciách. Čo sa týka obliekania, ženy sa od ostatných Arabiek veľmi neodlišujú. Skôr muži sa prispôsobili modernej kultúre. Málokto z palestínskych mužov nosí ešte tuniku.
Je niečo, v čom sa vám Židia či Palestínčania ako Európanom veľmi páčili?
Martina: Prekvapilo ma, že oni voči nám nemajú toľko predsudkov, ako majú Európania voči nim. Páči sa mi ich spontánnosť, otvorenosť, dobrosrdečnosť a solidarita. Taktiež ich schopnosť rešpektovať sa v praktickom živote. Odvaha verejne prezentovať svoju vieru. Radosť z detí a potomstva, ktoré je vnímané ako požehnanie. Nádherné slávenie šabatu, keď celé veľkomesto stíchne a čas patrí Bohu a rodine.
Čoho by sa mali Európania na Blízkom východe vyvarovať?
Martina: Ukazovať na niekoho prstom sa považuje za hrubú nezdvorilosť. Taktiež je urážlivé v gestikulácii používať vztýčený palec. Na trhoch nekupovať tovar hneď, ale ceny zjednávať. Ženy by po moslimských územiach nemali chodiť príliš odhalené ani podávať ruku ortodoxným židom. Do synagóg a k Múru nárekov nie je vhodné nosiť kríž. Na Chrámovej hore je zakázané čítať Bibliu, cez šabaty a sviatky sa nesmie fotografovať. Osobné kontroly pri rôznych vstupoch a na letisku nebrať príliš „osobne“, lebo je to bežný štandard na zachovanie bezpečnosti.
Ježiš Kristus bol Žid, čo si často neuvedomujeme. Čo je na jeho správaní typicky židovské?
otec Milan: Ježiš navštevoval synagógu i Jeruzalemský chrám, slávil sviatky. Prijal obriezku a bol súčasťou spoločenstva, ktoré čítalo, študovalo a vysvetľovalo Tóru. To sú veci, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou života Žida. Paradoxne cez evanjelium, ktoré hlásal, priniesol nové chápanie týchto základných prvkov židovského náboženstva a z toho vychádzajúcej praxe, čo pre mnohých nebolo ľahko prijateľné.
Martina: Medzi židovskými vedcami za ostatných dvesto rokov zavládol trend, ktorý veľmi pozitívne oceňuje osobu Ježiša z Nazareta (nie Krista). Židia si uvedomujú Ježišovo židovstvo ako súčasť svojej histórie. Oveľa problematickejšie je toto židovstvo vnímané palestínskymi kresťanmi.
Moslimovia nemajú k Ježišovi Kristovi vyslovene negatívny vzťah. Ako je to s ich postojom ku kresťanom?
otec Milan: Podľa dlhoročnej tradície kľúče od Baziliky Božieho hrobu má istá moslimská rodina. Skupiny moslimov z iných krajín často vidno na kresťanských pútnických miestach. Ide skôr o akýsi obdiv „z diaľky“, nie hlbší záujem.
Martina: Vo všeobecnosti moslimovia nemajú k zahraničným kresťanom negatívny vzťah. Ale už ťažšie je pre nich akceptovať palestínskych kresťanov. Najväčší problém nastáva, keď sa palestínsky moslim rozhodne stať kresťanom, alebo žid, ktorý uverí v Ježiša, mesiánskym židom či hebrejským katolíkom. Vtedy už platí dvojaký meter.
Na záver trocha provokatívna otázka: Chceli by ste sa ešte vrátiť na niekoľko rokov do Izraela alebo ste na Slovensku pevne zakotvili?
otec Milan: Ja sa do Izraela pravidelne vraciam kvôli štúdiu a sprevádzaniu pútnikov, hoci krátkodobo. No šesť rokov od nášho návratu na Slovensko by som si vedel predstaviť znova sa tam vrátiť aj na dlhší čas.
Martina: Vždy s láskou prichádzam do mesta veľkého Kráľa a rodného mesta našich detí. Pred mnohými rokmi sme naše životy odovzdali Ježišovi Kristovi. Obrazne povedané – to on je „šofér“ nášho života, my „sedíme“ na sedadle spolujazdca. Necháme sa prekvapiť, akú ďalšiu cestu nám vyberie. Najdôležitejšie je dôjsť do cieľa a raz pevne zakotviť v nebeskom Jeruzaleme.
