SLOVO O IKONE (Marko Durlák; foto: Byzantinos)
K teologickému rozmeru nového akatistu ku klokočovskej ikone patria aj biblické predobrazy o Bohorodičke: „Raduj sa, nová Eva do nebies povýšená; Raduj sa, od zeme k nebu týčiaci sa rebrík Jakuba; Raduj sa, horiaci ker, čo svoju zeleň nestráca; Raduj sa, v žalmoch Dávida ospevovaná“ a ďalšie.
Historický rozmer klokočovskej ikony je vyjadrený chronologickým opisom dôležitých udalostí spojených s ikonou v jednotlivých kondakoch a ikosoch. Opis sa začína správou o náboženských vojnách a nepokojoch, ktoré zmietali Uhorskom. Pokračuje udalosť so slziacou ikonou v Klokočove a spomínajú sa najdôležitejšie miesta, kde všade sa ikona ocitla (Prešov, Mukačevo, Turecko). Keďže pôvodná ikona sa na svoje miesto už nikdy nevrátila, akatist spomína osudy kópie ikony, ktorú dala poslať do Prešova cisárovná Mária Terézia.
Ďalšia kópia bola zhotovená pre klokočovskú cerkev, kde sa ikona nachádza a uctieva dodnes. V závere akatistu sa spomína slávnostné korunovanie ikony, ktoré v roku 1948 vykonal pomocný biskup Vasiľ Hopko, ďalej likvidácia našej cirkvi a jej opätovné obnovenie v roku 1968. A keďže akatist patrí do kategórie tzv. hymnografie, žiada sa, aby jednotlivé pravdy viery i historický opis udalostí neboli podané sucho a stroho, lež poeticky. Preto sú jednotlivé zvolania v akatiste sformulované do rýmov a zároveň je v nich cítiť tento poetický nádych: „Raduj sa, hrejivá neha v ostrých žitia mrazoch; Raduj sa, lekárka chorobou a starobou trápených; Raduj sa, liečiteľka hriechmi doráňaných; Raduj sa, svieži prameň pre životom zmorených; Raduj sa, spievajú ti Beskydy i Karpaty; Raduj sa, pejú polia zemplínskej roviny.“
Akatist je predovšetkým modlitba. Nie je to len historická kronika vo veršoch, ako si ešte možno pamätáme zo školy báseň Sama Chalupku Turčín Poničan, ktorá spomína udalosti z rovnakej doby, keď ikona Bohorodičky v Klokočove zaslzila. Akatist je modlitba, ktorá nám umožňuje nahliadnuť do minulosti nášho národa, našej cirkvi, ale nevytrháva nás zo súčasnej reality. Prosby, ktorými sa v akatiste obraciame na Bohorodičku, sú súčasné a veľmi konkrétne: „Raduj sa a prilož liek na každú ranu; Raduj sa a chráň pred bezbožným bludom; Raduj sa a nedaj našim srdciam skamenieť; Raduj sa a pomáhaj všetky hriechy oželieť.“
Ale ani prítomnosť nie je poslednou štáciou, kde treba skončiť. Modlitba je ozajstnou vtedy, ak náš duchovný zrak upriamuje do diaľky, do večnosti, do večnej slávy, ktorú nám Pán pripravil a kde túžime na seba hľadieť z tváre do tváre; preto sa v akatiste modlíme: „Raduj sa a ukáž nám tvár premilú.“ A na záver ešte jedna vec, ktorú v klokočovskom akatiste možno veľmi zreteľne cítiť: človek sa ho modlí a vybavuje sa mu pred očami sťa nejaký film vlastná cerkev, vlastné rodisko, kraj, vlastná história, vlastné spevy.
A hoci sa svojou hĺbkou nevyrovná akatistu Romana Sladkopevca, ktorý je neprekonateľný, predsa si pri ňom možno povedať, že ten akatist je náš. Je o nás. Je pre nás. Toto chcú vyjadriť aj slová záverečného kondaku: „Prijmi, dobrotivá a láskavá Matka, túto našu úprimnú pieseň. Prinášame ti ju pred ikonou, ktorú si chránime ako drahocenný poklad. Žiadne perly ani drahé kamene nemajú pre nás takú cenu ako tvoje slzy, ktoré po nej kedysi stekali, lebo v nich sa ako v zrkadle odrážajú všetky naše bôle, starosti a túžby. I naďalej nás sprevádzaj a ochraňuj, aby sme ti nikdy neprestali spievať: Aleluja.“
(dokončenie z minulého čísla)
