SLOVO NA TÉMU (Marko Durlák; foto: flickr.com)
Starozákonná kniha Sirachovho syna, známa tiež pod menom Ekleziastikus, je plná poučení a rád pre dobrý a nábožný život. Patrila a stále patrí k obľúbenému čítaniu, pretože rady, ktoré ponúka, sú nadčasové. Mnohé z kapitol tejto knihy sa začínajú oslovením: Syn môj, počúvaj moje slová. Vyjadrujú túžbu staršej generácie odovzdávať skúsenosti a poučenia mladším, a rovnako túžbu mladšieho pokolenia tieto rady počúvať a prijímať. Toto odovzdávanie skúseností a otcovské poučovanie sa tiahne celými dejinami ľudstva. Pozrime sa, ako sa vyvíjalo v kresťanskom prostredí.
Vy ma voláte Učiteľom a Pánom
Celé evanjelium možno považovať za vyučovanie. Ježiš vyučuje zástupy, dáva im rady, no zvláštnu pozornosť venuje výchove apoštolov. Chce im odovzdať všetko, čo „počul od svojho Otca“. Preto ho právom oslovujú učiteľ. Učí ich, ako sa modliť a neochabovať, ako mať pevnú vieru, ako sa nesprávať farizejsky. Tiež im dáva lekciu, ako si navzájom slúžiť a netúžiť po prvých miestach, a v neposlednom rade ich pripravuje aj na prenasledovanie, lebo „žiak nie je väčší ako jeho učiteľ“. Nielenže apoštoli a ľudia volajú Ježiša učiteľom; on sám to považuje za správne: „Vy ma voláte Učiteľom a Pánom a dobre hovoríte, lebo to som.“ A pretože viac než slová učí osobný príklad, pri Poslednej večeri umyl Ježiš apoštolom nohy s dodatočným vysvetlením: „Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“
Ja som od Pána prijal, čo som vám odovzdal
Po Ježišovom nanebovstúpení sa apoštoli rozišli do rôznych kútov sveta, poverení jeho mandátom: „Choďte a učte“. Tejto úlohy sa zhostili vyzbrojení mocou Svätého Ducha, vedomí si toho, že odteraz je ich úlohou hlásať evanjelium a učiť podľa neho aj žiť. Apoštol Pavol si za svoju neúnavnú službu misionára a učiteľa vyslúžil titul Učiteľ národov (pohanov). V ňom sa spája úrad učiteľa a otca, ba otca ešte viac, lebo sám hovorí: „Keby ste mali desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás zrodil skrze evanjelium.“ A ako otec i učiteľ zároveň vedie a ukazuje duchovný spôsob života v Liste Kolosanom takto: „Oblečte si: súcitné srdce, láskavosť, pokoru, miernosť, trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti. A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj. To je predsa cieľ vášho povolania, ktoré vás zhromaždilo v jednom tele. Buďte naplnení vďačnosťou!“
Sú dve cesty, po ktorých môžeš kráčať
Tak ako si apoštoli uvedomovali, že je ich poslaním kráčať v Ježišových šľapajách a v jeho duchu ohlasovať, učiť a vydávať svedectvo, rovnako si túto službu uvedomovali aj ich nástupcovia, ktorých voláme apoštolskí otcovia. Aj oni sa správajú ako otcovia, ktorí vychovávajú, formujú a vedú kresťanské komunity. Stačí spomenúť starokresťanský spis z 2. stor. Didaché, ktorý plní úlohu malej príručky dobrého kresťanského života, vysvetleného na príklade cesty života: „Sú dve cesty, jedna – cesta života a druhá – cesta smrti, a je veľký rozdiel medzi nimi. Cesta života je táto: Predovšetkým budeš milovať Boha, ktorý ťa stvoril, potom svojho blížneho ako seba samého; čokoľvek nechceš, aby robili tebe, nerob druhým ani ty. Syn môj, utekaj od každého zla a od všetkého, čo sa ako zlo javí. Nebuď hnevlivý, lebo hnev vedie k vražde, nebuď žiarlivý ani hádavý, ani násilník, lebo z toho všetkého pochádzajú vraždy. Buď krotký, lebo takí zdedia zem.“
V podobnom duchu učí aj iný spis známy ako Barnabášov list, tiež z druhého storočia. Na rozdiel od Didaché hovorí o ceste svetla a tmy: „Smerovníky pre nasledovanie cesty svetla sú tieto: Budeš jednoduchý srdcom, ale bohatý duchom. Nebudeš sa spájať s tými, čo kráčajú po ceste smrti. Budeš nenávidieť všetko, čo sa Bohu nepáči. Budeš opovrhovať všetkým pokrytectvom. Nezanecháš Pánove prikázania. Nebudeš vyvyšovať seba samého, ale vo všetkom ostaneš pokorný. Neprivlastníš si slávu. Budeš milovať blížneho viac než vlastný život…“
Usiluj sa, aby si nestratil pokoj duše
Doteraz sme spomenuli diela, ktoré boli adresované celým komunitám. Čím viac sa však rozrastali kresťanské komunity, tým viac sa ukazovala potreba venovať sa aj jednotlivcom osobne. S rastúcim počtom veriacich sa akosi priamoúmerne zväčšovalo aj riziko, že sa prvotná kresťanská horlivosť malých spoločenstiev začne oslabovať a stávať priemernou, ba až podpriemernou. Stále však boli takí, ktorí sa s priemernosťou nezmierili a túžili po pravom, hlboko prežívanom kresťanstve. Vďaka tomu máme zachované veľké množstvo listov z pera cirkevných otcov, ktorí sa ako praví otcovia a učitelia venujú osobitne týmto zapáleným horlivcom. Sv. Bazil Veľký duchovne vedie široké spektrum ľudí od bežných laikov cez kňazov, mníchov a biskupov až po vysokých štátnych predstaviteľov. Prihovára sa láskavo a s úctou, no ak dotyčný v niečom zlyhal, netvári sa, že sa nič nestalo, ale naliehavo napomína, aby sa vrátil k pôvodnej horlivosti. „Treba sa usilovať – píše svojmu priateľovi Gregorovi –, aby sme nestratili pokoj duše. Ako oko, ktoré ustavične blúdi sem a tam, nahor či nadol, nie je schopné zreteľne vidieť predmet, ktorý má pred sebou, podobne ani ľudská myseľ, ktorou zmieta tisíc svetských starostí.“ Bazil sa správa ako otec aj voči tým, ktorí nezdieľajú pravú vieru: „Treba sa ujať týchto ľudí, napísať im a poskytnúť útechu a tiež im predostrieť vieru otcov. Týmto ich treba privolávať k jednote.“
Duchovné vedenie žien
Na jednom zo siedmich pahorkov mesta Rím zvanom Aventinum sa koncom štvrtého storočia vytvorila skupinka zámožných, no pritom veľmi nábožných žien, ktoré svoje domy premenili na kláštory. Stalo sa to pod vedením sv. Hieronýma, jedného zo štyroch veľkých učiteľov Cirkvi kresťanského Západu. Hieroným im vysvetľoval Písmo, učil ich biblické jazyky a zároveň im poskytoval duchovné vedenie. S veľkým záujmom hltali každé jeho slovo a on zasa pociťoval veľké uspokojenie, že tieto ženy majú taký veľký záujem o Božie slovo a duchovný život. Robil to nielen v ústnej, ale aj v písomnej forme po svojom odchode z Ríma, vďaka čomu sa zachovala jeho bohatá korešpondencia. Hieroným mal nemálo kritikov. Ak si odmyslíme fakt, že to bol rodený satirik, okrem iného mal neprajníkov aj pre tú skutočnosť, že sa venuje duchovnému vedeniu žien. Nerobil si však z toho ťažkú hlavu a neprajníkom odpovedal: „Cítim povinnosť odpovedať každému, kto ma kritizuje. Keby sa o Sväté písmo zaujímali muži, nevenoval by som sa ženám. Kňazi a farizeji pribíjajú na kríž Božieho Syna; je to však Mária Magdaléna, ktorá pod krížom narieka, pripravuje voňavé oleje a hľadá ho v hrobe. Miriam, Mojžišova sestra, ospevuje Pánovo víťazstvo; a čo mám povedať o kráľovnej zo Sáby? Preto, aby mohla počúvať Šalamúnovu múdrosť, vydala sa na cestu z ďalekých končín zeme a o nej sa Pán vyslovene vyjadril, že jej príklad bude slúžiť na odsúdenie mnohým mužom v Izraeli.“
Ďalším nádherným príkladom duchovného priateľstva a sprevádzania zároveň sú listy sv. Jána Zlatoústeho z čias vyhnanstva adresované Olympiade, ktorá toto odlúčenie od svojho duchovného učiteľa veľmi ťažko znášala.
Abba, povedz mi slovo
Toto oslovenie sa objavuje často v zbierkach výrokov púštnych otcov, ktoré sú známe ako Apoftegmata, alebo sa môžeme tiež stretnúť so slovanským výrazom Otečnik. Sú to krátke výroky povedané jednou vetou alebo majú formu otázka – odpoveď. Napríklad: Abba Hyperechios povedal: „Kto nedokáže ovládať jazyk vo chvíli hnevu, nedokáže ovládať ani svoje vášne.“ Alebo: Istý brat sa opýtal starca: „Ak ma niektorý brat pohorší, chceš, aby som pred ním urobil metániu (poklonu)?“ Starec odpovedal: „Poklonu urob, ale nie pred ním. Máme totiž starca Arzénia, ktorý vraví: ,Miluj všetkých, ale od všetkých sa drž ďaleko.“ Okrem takých krátkych výrokov sa v zbierke apoftegiem nachádzajú aj celé príbehy, z ktorých vyplýva nejaké poučenie.
Na nasledujúcej ukážke môžeme vidieť, že okrem skúsených a múdrych starcov, ktorých volali abba, kresťanská tradícia pozná i múdre a skúsené matky púšte, ktoré boli zasa označované menom amma. Amma Teodora vravievala, že to, čo nás dokáže zachrániť, nie je askéza ani umŕtvovanie či akákoľvek iná námaha, ale úprimná pokora. Žil totiž istý pustovník, ktorý vyháňal démonov a pýtal sa ich: „Čo je to za prostriedok, ktorý vás vyháňa, azda pôst? Ale oni mu odpovedali: „My nikdy nejeme ani nepijeme.“ Pýtal sa ďalej: „Tak potom bdenie?“ Odpovedali: „Veď my nikdy nespíme.“ Pýtal sa: „Je to pustovnícky život?“ Vraveli: „Veď práve pusté miesta sú naším domovom.“ Keď teda starec ďalej naliehal a pýtal sa: „Čo vás teda dokáže vyhnať?“, odpovedali mu: „Nie je nič, čo by nás premohlo, jedine pokora.“
Aj keď výroky púštnych otcov či matiek boli a stále sú vyhľadávaným duchovným čítaním a prameňom duchovných poučení, aj z nich vidíme, že to boli ľudia ako my, ktorí napriek drsným podmienkam v púšti dokázali mnohé veci vidieť s nadhľadom a humorom, vo veľkej vnútornej slobode. Nech nám ako príklad poslúži nasledujúca ukážka: Istý mladý mních sa šiel poradiť so starcom. „Abba, – povedal –, ty vieš, že je to už viac než rok, čo žijem v púšti, a za ten čas sa už šesť- alebo sedemkrát prihnali kobylky. Vieš dobre, čo je to za pohroma, veď sú skutočne všade; skáču ešte aj do jedla. Ako to robievaš ty?“ Starec, ktorý žil v púšti už štyridsať rokov, odpovedal: „Keď mi po prvýkrát spadla do polievky čo i len jedna kobylka, všetko som vylial. Neskôr som kobylky vyberal a polievku zjedol. Zasa neskôr som zjedol všetko: polievku i kobylky. A teraz, keď sa nejaká kobylka pokúša z mojej polievky dostať von, strčím ju tam naspäť.“
Nevyhnutnosť či luxus?
Je nevyhnutné mať svojho duchovného vodcu či učiteľa? Alebo sa možno zaobísť i bez neho? Odpoveď na túto otázku sa pokúša dať významný duchovný ruský spisovateľ, biskup Ignác Brjančaninov. „Skutočná poslušnosť, podriadenie sa patrí jedine Bohu. Kto sa však nedokáže sám od seba Bohu podriadiť, berie si na pomoc človeka, ktorý je v poslušnosti voči Bohu skúsenejší. Podriadiť sa Bohu nedokážu takí, ktorými to silno lomcuje, lebo ich vlastné vášne ich strhávajú. Sv. Ján Listvičník povedal: „Otcovia stanovili, že modlitba žalmov – to je zbraň, modlitba je silná hradba, nepoškvrnené slzy sú nádobou na očisťovanie a blažená poslušnosť, podriadenie sa niekomu – to je isté vydávanie svedectva, bez ktorého nik z ľudí oddaných vášňam neuzrie Pána.“
