SLOVO SVÄTÉHO OTCA (Marek Baran; foto: wallpaperflare.com)
Pred modlitbou Raduj sa, nebies Kráľovná v nedeľu na poludnie Svätý Otec František priblížil veriacim na evanjeliovom príbehu učeníkov kráčajúcich do Emáuz dve cesty, ktorými sa učeník môže vydať.
Dnešné evanjelium, vsadené do kontextu dňa Veľkej noci, rozpráva príbeh dvoch učeníkov z Emáuz (porov. Lk 24, 13 – 35). Je to udalosť, ktorá sa začína i končí kráčaním. Zachytáva totiž cestu učeníkov, ktorí skormútení z toho, ako dopadli udalosti s Ježišom, zanechali Jeruzalem a vracajú sa do Emáuz. Ide o dve cesty. Tá prvá sa odvíja v zármutku, kým tá druhá v radosti. Na prvej ceste kráča po boku učeníkov Pán, no oni ho nespoznali; na druhej ceste ho už nevidia, ale cítia jeho blízkosť. Počas prvej cesty sú skľúčení a chýba im nádej; počas druhej cesty bežia, aby ostatným priniesli dobrú zvesť o stretnutí so vzkrieseným Ježišom.
Dve odlišné cesty týchto prvotných učeníkov hovoria nám, Ježišovým učeníkom dneška, že v živote máme pred sebou dva opačné smery: jedným je cesta toho, kto sa tak ako tí dvaja cestou do Emáuz necháva paralyzovať sklamaniami v živote a kráča smutný; druhým je cesta toho, kto nestavia na prvé miesto samého seba a svoje problémy, ale Ježiša, ktorý nás navštevuje. Rozdiel spočíva v tomto: prestať krúžiť okolo vlastného ja, okolo sklamaní z minulosti, okolo mnohých nepekných vecí, ktoré sa nám v živote stali.
Nechajme to tak a vykročme vpred pozerajúc na tú najväčšiu a najpravdivejšiu skutočnosť: Ježiš je živý, Ježiš ma miluje. Toto je tá najväčšia skutočnosť a ja dokážem niečo urobiť pre druhých. Je to jedna nádherná skutočnosť, plná jasu. Tým obrátením smeru je toto: prejsť od myšlienok o mojom ja k skutočnosti môjho Boha; inými slovami, prejsť od „keby“ k „áno“. Čo to znamená? „Keby nás len bol vyslobodil; keby ma bol Boh vypočul; keby len život išiel tak, ako som chcel…“ V štýle ponosovania sa. Toto sú tie naše „keby“, podobné tým u tých dvoch učeníkov. Tí však prešli k tomu „áno“: „Áno, Pán je živý, kráča s nami. Áno, teraz hneď, nie až zajtra, dajme sa na cestu, aby sme to zvestovali.“ Prejsť od „keby“ k „áno“, od lamentovania k radosti a pokoju, lebo keď sa sťažujeme, nie sme v radosti; sme v šedivej atmosfére smútku.
Ako u učeníkov došlo k tejto zmene smeru od vlastného ja k Bohu, od „keby“ k „áno“? Stretnutím s Ježišom: tí dvaja z Emáuz mu najprv otvárajú svoje srdcia; potom ho počúvajú, ako vykladá Písma; napokon ho pozývajú domov. Sú to tri kroky, ktoré môžeme uskutočniť aj my v našich domovoch: prvým je otvoriť Ježišovi svoje srdce, zveriť mu ťažkosti, starosti, životné sklamania, zveriť mu ono „keby“. A potom druhý krok je počúvať Ježiša, vziať do rúk evanjelium, prečítať si ho. A po tretie, prosiť Ježiša rovnakými slovami ako učeníci: „Pane, zostaň s nami (Lk 24, 29). Pane, zostaň so mnou. Pane, zostaň s nami všetkými, lebo ťa potrebujeme, aby sme našli cestu.“ Bez teba vládne noc. Drahí bratia a sestry, v živote sme neustále na ceste. A stávame sa tým, k čomu smerujeme. Zvoľme si cestu Boha, nie cestu vlastného „ja“; cestu „áno“, nie tú „keby“. Objavíme, že niet takej nepredvídanej veci, niet takého výstupu nahor, niet takej noci, ktorým by sa nedalo čeliť s Ježišom. Nech nám Panna Mária, Matka putujúcich na ceste, ktorá prijatím Slova urobila z celého svojho života „áno“ Bohu, ukazuje cestu.
(z príhovoru 26. apríla 2020)
„Vykročme vpred pozerajúc na tú najväčšiu a najpravdivejšiu skutočnosť: Ježiš je živý, Ježiš ma miluje. Toto je tá najväčšia skutočnosť.“ (pápež František)
