ROZHOVOR (Juraj Gradoš; foto: archív Ondreja Kandráča)
Pre mnohých je meno rodiny Kandráčovcov spojené s folklórom, hudbou, náboženskými i ľudovými spevmi. Na pódiu vyzerá všetko jednoduché. Ale ako je to v súkromí, v rodine, prezradil v rozhovore Ondrej Kandráč.
Pán Kandráč, dnes ste pre mnohých synonymom spojenia zábavy a tradície v modernom duchu. Ako sa na svoju tvorbu pozeráte vy sám?
Svoju tvorbu extra neriešim ani sa nad ňou nijako výnimočne nezamýšľam. Beriem to ako fakt, ktorý nie je až tak celkom mojou zásluhou. V prvom rade je to Boží dar. Nemôžem zabudnúť na množstvo ľudí, ktorí ma v živote formovali a podali mi pomocnú ruku. Od rodičov až po priateľov a známych. Jednoducho, chcem tento svet robiť radostnejším a krajším. Niekedy sa mi to darí viac, inokedy menej. Snažím sa pretaviť nádheru ľudových piesní do podoby, v ktorej ju hrávame. Vždy ma poteší, keď sa ľudia zasmejú na anekdotách či príbehoch zo života. Nie je nič krajšie ako to, keď sa vami spieva plná hala verných fanúšikov. Najviac si vážim osobné stretnutia a fakt, že pre mnohých je naša tvorba povzbudením žiť a popasovať sa s ich často neľahkým osudom. Práve v takýchto chvíľach si poviete, že to všetko malo zmysel.
Aké miesto má vo vašom živote tradícia?
Nemali by sme žiť z tradície, ale pozerať sa do budúcnosti. Aj keď, na druhej strane, človek, ktorý si neváži minulosť, nezaslúži si budúcnosť. Myslím, že to povedal Winston Churchill a je na tom veľký kus pravdy. Spolu s manželkou sa teda usilujeme o prepojenie tradície s tým moderným a snažíme sa to prijímať realisticky a hlavne prirodzene. Tradície svojich rodičov dostáva dieťa podvedome do svojho vienka. Z tých mojich sú to hlavne kresťanské korene, zmysel pre spolupatričnosť, ale hlavne silné rodinné puto.
Ako napríklad vyzerá váš veľkonočný košík?
Tak to by ste sa mali pýtať mojej manželky. Svätenie košíkov bolo u nás vždy výsostnou záležitosťou žien. Na nás chlapoch bolo to, aby sme každú jednu dobrotu ochutnali. Myslím si však, že sa náš košík nelíši od tých ďalších na severovýchode Slovenska. Je synonymom toho, že sa vieme podeliť jeden s druhým o všetko, čo v živote máme.
Kvôli práci ste často mimo svojho domova. Skúste si spomenúť, ako vyzerá váš vstup do dverí.
Myslím si, že to nemám v živote najťažšie. Mnohí čitatelia by v tejto chvíli vedeli rozprávať svoje príbehy. Vážim si preto mnohé matky i otcov, ktorí cestujú za chlebom stovky kilometrov do sveta. Často žijú v odlúčení len preto, aby uživili svoje deti a rodinu. A práve zmysel žiť pre svojich najbližších vnímam ako obrovskú prednosť nás východniarov. Ja som si dobrovoľne vybral to, čo robím. Preto nebudem vyplakávať ani sa sťažovať na časté cestovanie či pracovnú vyťaženosť.
A ako vyzerá môj vstup do dverí po koncertnom turné alebo nahrávaní? Myslím, že úplne normálne. Tešíme sa jeden na druhého a máme sa radi. Je to veľký dar, keď sa má človek kam vrátiť a keď sa doma naňho tešia. Neberiem to ako samozrejmosť.
V médiách už zaznela správa, že ste s manželkou v očakávaní tretieho potomka. Ako ste prijali toto dieťa?
Ľudský život je niečo, čo nás ďaleko presahuje. Je to ten najväčší Boží dar. Túto správu sme prijali s veľkou radosťou a rovnako sa tešili aj deti. Povedali sme im to na Vianoce. Pod stromčekom sme nechali darček v podobe malých detských ponožiek. Bolo to naozaj dojemné, no najväčšiu radosť mali Emka s Ondríkom. Keďže môj život v posledných rokoch nie je úplne anonymný, koncom januára sme túto správu oznámili aj verejne. Úprimne nás potešilo množstvo radostných prianí a gratulácií z celého Slovenska.
Kým sú pre vás vaše staršie deti? Čo na nich máte rád, prípadne dokonca obdivujete?
Opäť si pomôžem citátom. Český spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Jaroslav Seifert raz vyriekol nadčasovú vetu: „S deťmi akoby sa začínala naša pieseň odznova.“ Ak to zjednoduším, deti sú do veľkej miery naším obrazom. Myslieť si však, že sú našou absolútnou kópiou, poprípade, že z nich vychováme to, čím sme my, je veľmi scestné. Spolu s manželkou sa im snažíme vštepiť hodnoty, ktoré si vážime najviac. Je to hlavne čestnosť, pocit mať rád a myslieť na druhého. Nebyť sebecký, vedieť sa podeliť aj s ostatnými. Teší ma, že deti vedia opätovať pozornosť i lásku, ktorú im dávame. Ale myslím si, že to tak funguje v prípade všetkých detí sveta, nielen tých našich.
Keď sme pri vyznaní obdivu, pred akými vlastnosťami alebo konaním svojej manželky hlboko skláňate hlavu?
Je oveľa pokojnejšej povahy, ako som ja. Obdivujem na nej hlavne to, s akou ľahkosťou vie udržiavať a stmeľovať náš rodinný život. Ani občasné hádky a nedorozumenia vďaka nej netrvajú nikdy príliš dlho. Je vzornou matkou, manželkou, je prirodzená a pekná. Čo je však najdôležitejšie, zatiaľ ma neprestala ľúbiť.
Spomínali sme deti. Obidve zdedili po vás talent. Hovorím to správne? Jednoducho zdedili alebo je to výsledok ťažkej práce a veľa hodín odriekania?
Nikdy som deti do ničoho nenútil ani nechcem radikálne presadzovať svoje názory. Človek je tvor stvorený na Boží obraz a má niečo, čo je naozaj výnimočné – slobodnú vôľu. Deťom sme s manželkou pootvorili dvere do nádherného sveta hudby. Vytvorili sme im podmienky na to, aby sa venovali všetkému, čo by ich mohlo v živote zušľachtiť a zaujať. V budúcnosti si však samy vyberú svoju cestu. Momentálne to však vyzerá celkom sľubne – Ondrejko sa venuje husličkám, recitovaniu, športu či miništrovaniu v našej farskej komunite. Emuška je malá speváčka, hrá na klavíri a po nedávnom sústredení s ľudovkou nám domov priniesla aj cimbal. Nič však nepreháňame, ale snažíme sa k všetkému pristupovať s rozumom. Dôležité však je, aby aj tu platili pravidlá. Bez nich totižto nastáva v živote chaos. Najväčšiu radosť nám naše deti urobia vtedy, keď budú prínosom pre ľudí v ich okolí.
Úloha rodiča je okrem rozvíjania darov aj v duchovnej oblasti.
Asi najlepšie, čo pre nich môžeme urobiť, je dať im priamy príklad. Nerobíme zo seba neomylných ľudí. Práve naopak, ak pochybím, nehanbím sa to pred nimi priznať. Poviem im, že ma to mrzí a budem sa za seba snažiť, aby sa to už neopakovalo.
Na druhej strane však musia vidieť, že sa ľúbime, ctíme si jeden druhého, vážime si všetkých okolo a nedelíme ľudí na takých a onakých. Keď idem s deťmi do mesta a zbadáme tam bezdomovca, prihovorím sa mu. Nech deti vidia, že všetci sme si rovní, akurát poniektorí to mali v živote oveľa zložitejšie. A aby naše vierovyznanie a kresťanské hodnoty nezostali len na papieri, deti chodia do cirkevnej školy. Ondrejko absolvoval prvé sväté prijímanie, Emku to čaká o rok. Radi chodievajú k saleziánom a som rád, keď tam objavujú silné duchovné spoločenstvo.
Na záver si neodpustím otázku, ktorú som raz dal vašej mamke. Sme v roku 350. výročia slzenia ikony Bohorodičky v Klokočove. Aká z mariánskych piesní sa vám páči najviac a prečo?
Môj prvý kontakt s Klokočovom bol počas vysokej školy. Boli sme na vodáckom kurze na Zemplínskej šírave. S loďkou som zablúdil až do tejto dedinky. Od vody som zbadal nádherný chrám, ktorý ma zaujal. Už skôr som vedel o tom, že je tam ikona slziacej Bohorodičky. Pred dvomi rokmi sme tam boli spolu celá rodina a bol to pre nás silný duchovný zážitok. Aj tam som si v duchu prebehol mariánsku pieseň, ktorá je s našou rodinou pomerne silno spätá. 2. júla 1995 sme ju v Prešove zaspievali aj pápežovi Jánovi Pavlovi II. Je to známa mariánska skladba Boža Mati, čista Ďivo.
Úplne na záver mi dovoľte ešte jedno osobné vyznanie. Aj keď som vyrastal v rímskokatolíckom prostredí, vždy som sa tešil na prázdniny u starých rodičov. Bolo to v gréckokatolíckej obci Ďačov v Sabinovskom okrese. Obľúbil som si byzantsko-slovanskú liturgiu, rád spomínam na rôzne významné sviatky, obchôdzky s ikonami okolo cerkvi či putovanie na ľutinskú horu. Na gréckokatolíkoch si vážim ich úžasnú skromnosť, čestnosť a pracovitosť. Ich život je taký, aký je život ich cirkvi. Plný zvratov, prenasledovania a často aj poníženia. Čo je však dôležité, nikdy nestratili svoju vieru, nezapredali svoje hodnoty a sú príkladom pre tento svet.
Všetkým vám, ktorí v tejto chvíli čítate tieto riadky Slova, ktorého som takisto čitateľom, prajem, aby ste vo svojich rodinách nachádzali pokoj, radosť a istotu. Nech roky, ktoré sú pred vami, sú pre vás naplnením všetkého, po čom v živote túžite.