BIOETIKA (Jozef Glasa; foto: archív redakcie)
Na sviatok Zvestovania Pána (25. marca 2020) sme si pripomenuli aj jedno mimoriadne výročie – dvadsaťpäť rokov od podpisu veľmi závažnej encykliky sv. pápeža Jána Pavla II. Evanjelium života. Išlo o pápežov dokument, ktorý bol zároveň ovocím kolegiálneho úsilia a spolupráce kardinálov univerzálnej Cirkvi.
Tento dokument vychádza z poznatkov a skúseností, ktoré sa nahromadili pri príležitosti zápasov pred uzavretím brán historickej 10. medzinárodnej konferencie o populácii a rozvoji v egyptskej Káhire organizovanej Organizáciou spojených národov (OSN) 5. – 13. septembra 1994, počas nej aj po nej. Išlo o jednu z dosiaľ azda najväčších otvorených konfrontácií dvoch navzájom protikladných kultúr – kultúry života a kultúry smrti.
Tá svedčila o zásadnom, hlbokom rozpore a neustálom zápase týchto dvoch kultúr v živote jednotlivca, rodiny, ľudských spoločenstiev, národov aj celej ľudskej rodiny, hovorí encyklika úplne otvorene, s nevšednou hĺbkou poznania a neobyčajne prenikavým vhľadom do smerovania budúceho, neraz veľmi turbulentného vývoja v našom komplikovanom a stále zraniteľnejšom svete.
Podľa názoru mnohých ide o jeden z najvýznamnejších orientujúcich a prorockých dokumentov celého pontifikátu. Pomáha nám už viac než štvrť storočia lepšie pochopiť udalosti a problémy našich čias. Prebiehajúce, neraz veľmi dramatické zápasy o život človeka a ľudí, o jeho rešpektovanie, ochranu a skutočný rozvoj. V duchu zachovania jeho neodňateľnej dôstojnosti a bezpodmienečnej nedotknuteľnosti. V duchu rešpektovania, ozajstnej podpory a rozvíjania skutočných ľudských práv a slobôd. Pre každého člena ľudskej rodiny. Vo všetkých krajinách sveta. Chudobnejších aj tých bohatých. Od počatia človeka až po jeho prirodzenú smrť.
Na spomínanej káhirskej konferencii išlo v roku 1994 zdanlivo iba o dobro svetovej populácie. Na všetkých kontinentoch. O spoločný rozvoj a prospech celej ľudskej rodiny. Mnohé z navrhovaných opatrení sa to zdali žiadať i dosahovať. Ich značná časť, pokiaľ by sa myslela a realizovala v ozajstnej úprimnosti a pravdivosti, mohla skutočne priniesť (a dodnes prináša) aj veľa dobrého. Bližšie rozlíšenie však pomohlo odhaliť inú, šikovne podsúvanú, skryte vmanipulovávanú realitu.
V skutočnosti sa totiž za mnohými hladko vybrúsenými formuláciami Akčného programu konferencie skrývalo niečo celkom iné. Podvodné a smrtonosné: masové uplatnenie opatrení bezohľadnej populačnej kontroly. Tie mali byť priamo naviazané na akúkoľvek rozvojovú pomoc. Napríklad – bohaté krajiny by požičali chudobným financie na vybudovanie studní pitnej vody v nehostinných oblastiach. Ale len vtedy, ak by sa tieto krajiny zároveň zaviazali vybudovať z časti týchto peňazí továrne na antikoncepčné prostriedky. A zaviedli by účinný program populačnej kontroly. Na zníženie početnosti svojich populácií. Pôžička na vlastnú likvidáciu. Cieľ bol určený: čím menej obyvateľstva, tým lepšie. Ideálom pre celý svet vtedy malo byť dosiahnutie dvoch, najviac troch miliárd obyvateľov (dnes na celej zemi žije viac ako 7,7 miliárd ľudí).
Prostriedky tvrdej kontroly populácie mali byť rozličné. Napríklad takzvaná politika jedného dieťaťa. Jej násilné presadenie a v súčasnosti už aj mnohé neblahé dôsledky môžeme pozorovať napríklad v Číne. Tam ju prednedávnom napokon zrušili. Medzi najhoršie a najviac politicky pretláčané prostriedky populačnej kontroly mali patriť (a, ako vidíme, v mnohých krajinách aj v súčasnosti patria) všetky druhy antikoncepcie. Najmä však hormonálne prípravky. Vrátane takých, čo sa podávajú žene pod kožu, aby tam fungovali viac mesiacov. V chudobnejších krajinách často bez ohľadu na jej zdravie. Na nežiaduce účinky trvalých hladín podaných hormónov. Bez zabezpečenia potrebnej lekárskej pomoci, umožňujúcej urgentné odstránenie škodlivého antikoncepčného implantátu.
(dokončenie v nasledujúcom čísle)
