SLOVO NA TÉMU (Peter Borza; foto: archív redakcie a archív autora)

Pripomínanie si víťazstva nad zlom, zosobneným v prívržencoch nacistickej ideológie, je aj 75 rokov od skončenia druhej svetovej vojny dôležité a stále aktuálne. Zvlášť v našom gréckokatolíckom prostredí. Môže nás tešiť a napĺňať hrdosťou to, že v krízovom období našu cirkev viedol bl. Pavel Gojdič OSBM, ktorého príklad nasledovali mnohí kňazi a veriaci.

To by však bolo neúplné, ak by sme sa na dianie v Cirkvi pozerali len vo vymedzenom prostredí Slovenska, pretože Gréckokatolícka cirkev v Československu sa rozprestierala na celom území štátu a zvlášť dominovala na Podkarpatskej Rusi – dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny.

Rozbitie Česko-Slovenska v roku 1939 výrazne zasiahlo do života našej cirkvi. Obaja biskupi Pavel Gojdič OSBM v Prešove a Alexander Stojka v Užhorode museli reagovať na zmeny politickej situácie. Gréckokatolícka cirkev bola najprv rozdelená v jeseni 1938 na niekoľko mesiacov medzi dva štáty, a od marca 1939 do troch štátnych útvarov, z ktorých ani jeden nebol demokratický. Znamenalo to rázny koniec plánu na vytvorenie nového biskupstva v Chuste a povýšení Mukačevskej eparchie na archieparchiu, ktorú by viedol arcibiskup metropolita. Novú gréckokatolícku metropoliu by tvorili eparchie v Prešove, Chuste a archieparchia v Užhorode.

Rozbitie republiky
Je bolestne, že k rozbitiu Česko-Slovenska a tým aj k zastaveniu  procesu nového kánonického usporiadania Gréckokatolíckej cirkvi prispeli niektorí vysokopostavení duchovní v Užhorode. Vidina politického vplyvu, finančného prospechu a hypotetické zlepšenie postavenia Rusínov v Maďarskom kráľovstve (čo sa, samozrejme, neuskutočnilo) ich viedlo k aktivitám, ktoré dopomohli záujmom cudzích štátov. V predvečer Viedenskej arbitráže zorganizovali kanonik Július Marína a kňaz – politik Štefan Fencik pouličné nepokoje s Maďarmi za pomoci prívržencov svojho politického smeru – čiernorubašnikov,  mládeže oblečenej v čiernych košeliach. Filmový záznam z nepokojov bol jedným z argumentov v prospech odstúpenia veľkej časti Československa Maďarskému kráľovstvu v roku 1938. Organizátori získali svoje víťazstvo, ale za cenu rozdelenia duchovných aj veriacich.

Mnohí mladí v nasledujúcich rokoch utiekli za hranice do Sovietskeho zväzu. Najprv zakúsili krutosť komunistického režimu, ale potom sa stali dôležitou súčasťou 1. československého armádneho zboru, ktorý sa podieľal na oslobodení Československa. Dôsledky udalosti v Užhorode sa prejavili aj na Slovensku. Biskup Pavel a viacerí duchovní sa stali podozrivými z podobných zámerov a slovenská vláda k nim pristupovala s nedôverou.

Môžeme si byť istí, že jedným z podnetov na napísanie pastierskeho listu biskupa Pavla o rasizme a medzinárodnej situácii v januári 1939 bolo aj nacionalistické správanie niektorých duchovných v Užhorode. V liste razantne apeloval na kňazov slovami: „A pretože moderný hriech šovinistického nazerania na svet tu a tam pokúša už aj kňazov a medzi blížnymi už premnoho krívd a neprávostí spôsobil, a čoraz viac a viac spôsobuje, vyzývam veľadôstojných otcov kňazov, aby sa chránili pred touto nebezpečnou epidémiou…“ Takto prezentoval svoj odmietavý postoj k vtedy populárnemu fašizmu a nacionálnemu socializmu.

Odboj
Aj vďaka tomuto listu a ďalším činom biskupa Pavla sa mnohí kňazi a veriaci Gréckokatolíckej cirkvi zaradili medzi záchrancov prenasledovaných Židov a podporovateľov odboja na Slovensku. Môžeme pokračovať vo vymenovaní tých, ktorí sa postavili na stranu prenasledovaných ako biskup Pavel alebo kňazi Michal Mašlej, Peter Dudinský a ďalších 35 duchovných. Pripomeňme si obetavých veriacich z Olšavice, Nižných Repáš, Kojšova a mnohých ďalších našich farnosti alebo si konkrétne spomeňme na tých, ktorí sa zapojili do SNP, ako boli kňazi podplukovník duchovný Violand Andrejkovič – veliteľ katolíckej duchovenskej správy v povstaleckej armáde, Emil Zorvan alebo Mária Gulovičová, dcéra otca Edmunda Guloviča z Jakubian.

Nemali by sme však zabudnúť ani na gréckokatolíkov z Mukačevského biskupstva, kňazov a veriacich, ktorých väznil horthyovský režim v Maďarsku. Medzi nimi bol aj neskorší šéfredaktor časopisu Slovo Štefan Papp alebo približne dvesto študentov, ktorým z väzenia pomohol biskup Alexander Stojka. Mnohých z tých, ktorých sme spomenuli, ocenili už po skončení vojny a ďalších až po páde komunistického režimu, ale veľká časť zostala známa len v kruhu farností a rodín, ktoré s vďačnosťou dodnes spomínajú na ich obetavé hrdinstvá. Za statočné konanie pokladáme aj to, keď kňazi zostali po boku svojich veriacich v ťažkých chvíľach prechodu frontu alebo s nimi zdieľali osud evakuantov. Iní zasa evakuantov alebo utečencov prijímali a pomáhali im. Je to rozsiahla mozaika príbehov a osudov s dobrým, ale aj tragickým koncom. Kritické vojnové časy odhalili dobré aj zlé stránky každého jednotlivca. Môže nás tešiť a napĺňať hrdosťou to, že v našej cirkvi prevážilo dobro nad zlom a máme k dispozícii veľa pozitívnych príkladov.

Osudy
Na začiatku tohto textu vystupujú tí, ktorí padli do osídiel ideológie, načas boli víťazmi, ale napokon hľadali spôsob, ako uniknúť. Z dočasných víťazov sa stali porazení. Kanonikovi Júliusovi Marinovi sa to podarilo a zvyšok života prežil v službe našej cirkvi v Spojených štátoch amerických. Štefana Fencika zatkli a popravili, pred smrťou sa zachoval statočne, keďže mu NKVD ponúkla život, ak prestúpi do Pravoslávnej cirkvi. Odmietol, a tak vykonal jeden zo svojich najšľachetnejších činov.

Z tých, ktorí vykročili opačným smerom, postavili sa proti zlu fašizmu a nacizmu, spomeňme príbeh Štefana Pappa, ktorého zatkli ešte ako študenta v roku 1939 a neskôr znova v roku 1942 už ako kňaza v dedine Bilky medzi mestami Mukačevo a Chust. Za protimaďarskú činnosť bol odsúdený na dvanásť rokov ťažkého žalára a desať rokov straty občianskych práv. Z trestu si odsedel dvadsať mesiacov a v roku 1944 bol apoštolským administrátorom Miklósom Dudásom vymenovaný za farára do farnosti Veľké Slemence. Po obnovení Československa zostal na jeho území a 29. augusta 1947 mu prezident republiky Eduard Beneš za vynikajúce zásluhy o oslobodenie Československej republiky odovzdal vysoké vojenské vyznamenanie Československý vojnový kríž 1939. Počas väznenia sa ocitol vo väzení v Chuste, Krivom a v koncentračnom tábore Varjulapos. Zažil hrubé násilie na sebe, kamarátoch aj ostatných väzňoch, či to boli muži, alebo ženy, mladí, alebo starí. V knihe spomienok Velika borotva uviedol aj osobnú skúsenosť z návštevy ministerského radcu J. Marinu vo väznici Krivé, kde neskrýval svoj smútok nad jeho správaním, že ako kňaz sa zapožičal na takúto podlú službu okupačnej vláde.

Spomedzi hrdinov Slovenského národného povstania si spomeňme na farára Emila Zorvana z farnosti Šarišské Čierne, ktorý podobne ako Štefan Papp získal vyznamenanie Československý vojnový kríž 1939. Z pestrej odbojovej činnosti vyberiem zabezpečenie kooperácie medzi dôstojníkmi Slovenskej armády a partizánmi, vďaka čomu sa časti dôstojníkov a vojakov z Východoslovenskej armády podarilo s jeho pomocou uniknúť pred zatknutím a deportáciou do Nemecka. Zabezpečil im civilné oblečenie a sprievod k partizánskej skupine Alexander Nevský, dislokovanej nad obcou Kríže. Odvaha mu nechýbala, tak získal povolenie od nemeckého veliteľstva, aby mohol ako kňaz vstúpiť do evakuovanej frontovej zóny, odkiaľ z chrámov previezol cennosti do priestorov Biskupského úradu v Prešove, ale zároveň pre partizánov získal cenné informácie o polohe nemeckých vojsk.

Svedectvo veriacich
Pri spomínaní by sme nemali zabúdať ani na obetavých veriacich, ktorí skutkami lásky voči prenasledovaným blížnym najkrajšie vyjadrili lásku k Bohu. Takými boli aj manželia Ján a Mária Krajňákovci z farnosti Nižné Repaše. Počúvli výzvu svojho duchovného otca Alexeja Miroššaya ml., ktorý veriacich povzbudzoval k pomoci Židom, a prijali k sebe rodinu Fleischerovcov. Tá sa ukrývala v Levočských vrchoch, ale začiatkom októbra 1944 sa rozhodli zostúpiť do dediny Nižné Repaše. Náhodne sa dostali ku Krajňákovcom, ktorí ich najprv ukryli v pivnici, neskôr na povale v dome učiteľky a napokon ich premiestnili do vlastného domu, na povalu nad stajňou. Na povale im za senom vytvorili bezpečný úkryt. Každý večer prinášali jedlo ukrývajúcim sa piatim dospelým a dieťaťu.

Jedného dňa prišli Nemci a k ich odhaleniu chýbal iba malý krok, keď si vojaci z povaly brali seno, našťastie, z opačnej strany. Gazda Ján Krajňák čiastočne ovládal nemčinu, a tak sa mu podarilo ich napokon odlákať. Dieťa Eriku si manželia Krajňákovci občas brávali k sebe, obliekli ju do dedinského kroja a umožnili jej, aby bola v spoločnosti ich detí. Počas vianočných sviatkov v januári 1945 (v Nižných Repašoch slávili Vianoce podľa juliánskeho kalendára) pozvali všetkých šiestich „hostí“ na večeru. Počas nej sa Fleischer spýtal Krajňáka, koľko peňazí bude chcieť po vojne za záchranu šiestich životov. Odpoveď bola: „Ak Pán Boh bude chcieť, zachráni vás aj nás. To je naša povinnosť.“ Ešte toho istého mesiaca všetkých oslobodila Červená armáda.

V dome Krajňákovcov sa ukrývali a zachránili Zoltán Fleischer s manželkou Reginou a dcérou Erikou, jeho dve sestry Etela Resenfeldová a Cecília Wohlová, ako aj jej syn Andrej Wohl, ktorý si po vojne zmenil meno na Vronský. Štát Izrael manželov Jána a Máriu Krajňákovcov ocenil in memoriam za ich nezištnú pomoc rodine Fleischerovcov 4. decembra 1996 titulom Spravodlivý medzi národmi.

Sedemdesiatpäť rokov od skončenia druhej svetovej vojny sa žiada spomínať na hrdinov, porazených, a najmä vzdať hold obetiam. Ideálne meno za menom, ale pre množstvo mien obetí to fyzicky nedokážeme. Zostáva nám však niesť ich odkaz, postaviť sa na stranu dobra, lásky k blížnemu, ktorá vychádza z lásky k Bohu a nerozlišuje medzi rasou, náboženským presvedčením alebo politickou príslušnosťou. Takýmto spôsobom vzdáme hold všetkým, ktorí obetovali svoje životy, aby pre nás získali mier a vytúžený pokoj.