RECENZIA (Anton Liška; foto: archív redakcie)
Gréckokatolícka cirkev sui iuris tvorí tretiu najpočetnejšiu náboženskú komunitu na Slovensku. Systematickému výskumu jej dejinného vývoja sa však slovenská historiografia, až na pár výnimiek (práce jezuitov Michala Lacka a Michala Fedora), začala podrobne venovať až na začiatku tohto milénia. V sledovanom období sa v miestnej cirkvi sformovala relatívne malá, ale kvalitatívne veľmi silná skupina cirkevných historikov, ktorej súčasťou je aj Juraj Gradoš. Ten je autorom diela Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku do roku 1818, ktoré vyšlo ako druhá časť edície Gréckokatolícka cirkev na Slovensku.
Autor rozdelil publikáciu do štyroch kapitol. V prvých dvoch sa venuje obdobiu pred vznikom Mukačevského biskupstva a približuje udalosti spojené s historickými koreňmi a identitou gréckokatolíkov na území Slovenska, odvodzovanou od cyrilo-metodskej tradície, v zvyšných dvoch kapitoly sa zaoberá problematikou Mukačevského biskupstva v období pred jeho kánonickým erigovaním a po ňom. Jednotlivé kapitoly majú jasnú, logickú a transparentnú štruktúru, nadväzujú na seba, sú napísané kultivovaným jazykom, zrozumiteľne a na požadovanej vedeckej i štylistickej úrovni. Súčasne platí, že autor v práci využíva taký štýl písania, ktorým dokáže zrozumiteľne predstaviť závery svojho bádania nielen odbornej, ale i laickej verejnosti. Okrem písaného textu využil autor v publikácii na sprostredkovanie a priblíženie jednotlivých dejinných udalostí aj pomerne rozsiahlu škálu obrazových prameňov – portrétov, máp, vedút, mincí, ikon, obrazov, náznakových rekonštrukcií historických objektov a sídel a pod., a tiež prehľadné tabuľky. Čo sa týka pramennej bázy, autor sa pri zostavovaní publikácie opieral o veľmi solídnu zdrojovú informačnú základňu, tvorenú primárnymi archívnymi prameňmi, uloženými vo fondoch šiestich slovenských a deviatich zahraničných archívov, publikovanými prameňmi a vedeckou a odbornou literatúrou domácej i zahraničnej proveniencie.
Prvá kapitola publikácie, nesúca názov Kresťanstvo medzi Slovenmi a grécko-moravská cirkev, približuje udalosti spojené s príchodom sv. Konštantína a sv. Metoda na územie Veľkej Moravy v roku 863, ich misijnú činnosť na tomto území, ako aj vývoj kresťanstva na spomenutom území po smrti sv. Metoda († 885). Úvod kapitoly je venovaný krátkemu exkurzu do problematiky iných kresťanských misií (íroškótska, franská, misia z Grécka), prostredníctvom ktorých sa šírilo učenie o Kristovi na našom území. V druhej kapitole, pomenovanej Grécko-slovanské kresťanstvo v Uhorsku, sa autor venuje vývoju cirkevnej organizácie v Uhorsku a vplyvu nasledovníkov konštantínopolskej misie na tento proces. Okrem toho analyzuje vzťah jednotlivých panovníkov k východnej kresťanskej tradícii a snaží sa poukázať na skutočnosť, že tento vplyv bol oveľa výraznejší, ako sa doteraz predpokladalo, resp. tradovalo. Tretia kapitola, nesúca názov Mukačevská eparchia do roku 1771, približuje vo svojej prvej časti dve kľúčové udalosti, ktoré predchádzali vzniku Mukačevského biskupstva – valašsko-rusínku kolonizáciou a založenie monastiera na Černečej hore. Druhá časť tejto kapitoly už reflektuje samotný vývoj Mukačevského biskupstva, a to od jeho vzniku v roku 1491 až po smrť mukačevského biskupa Michala Manuela Olšavského († 1767). Autor sa toto kľúčové obdobie dejín pokúša čitateľovi priblížiť jednak prostredníctvom episkopátu mukačevských biskupov, jednak prostredníctvom udalostí, v historiografickej spisbe spoločne označovaných ako unionizmus. Všíma si tiež napäté vzťahy medzi mukačevskými a jágerskými biskupmi v 18. storočí a ich vplyv na samotný proces kánonického erigovania Mukačevského biskupstva. Na začiatku poslednej – štvrtej kapitoly, pomenovanej Mukačevská eparchia po kánonickom erigovaní, autor cez episkopát vladyku Jána Bradáča približuje čitateľovi úspešné zavŕšenie snáh o kánonické erigovanie Mukačevského biskupstva. V ďalších častiach kapitoly približuje fungovanie biskupstva v rokoch 1771 – 1818. Podobe ako v predošlej kapitole, aj v tejto autor približuje dejinné udalosti prostredníctvom episkopátu mukačevských biskupov. Záver kapitoly je venovaný Košickému vikariátu a procesu jeho povýšenia na biskupstvo, ktorý bol úspešne zavŕšený v roku 1818.
Za najväčší prínos publikácie považujeme autorovu interpretáciu „času vzniku“ uniatskej (gréckokatolíckej) cirkvi, ktorú na rozdiel od iných autorov kladie do roku 1614, ako aj jeho interpretáciu udalostí spojených s tzv. Užhorodskou úniou (1646), ktoré na základe komparácie ním objaveného autentického dokumentu z 24. apríla 1646 s jeho známymi verziami (bratislavská, viedenská, jágerská) naberajú úplne nový rozmer.
V publikácii sa však objavili aj isté nedostatky, z ktorých možno spomenúť publikovanie obrazového materiálu s náznakovými reprodukciami historických sakrálnych objektov bez uvedenia informácie o tom, že nejde o ich reálnu, ale iba o predpokladanú podobu, vzhľadom na názov publikácie príliš veľký priestorový rozsah venovaný obdobiu pred „vznikom“ Gréckokatolíckej cirkvi, minimálny priestor venovaný problematike sakrálneho umenia a architektúry, subjektívny pohľad na hodnotenie vzájomných vzťahov medzi mukačevskými a jágerskými biskupmi v 18. storočí, ako aj málo prepracovaný záver.
Napriek uvedeným nedostatkom, ktoré však nemajú zásadný vplyv na kvalitatívnu úroveň publikácie, publikáciu ako celok možno hodnotiť ako prínosnú, a to tak pre teóriu, ako i prax. Publikácia prináša nový pohľad na najstaršie dejinné udalosti, predkladá nové, doteraz nezverejnené fakty, opravuje rokmi vžité, ale nepresné, resp. nesprávne hodnotenia viacerých dôležitých udalostí a osobností a otvára nové otázky, čím prispieva k plnšiemu a pravdivejšiemu poznaniu histórie Gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku.
