SLOVO O IKONE (Martin Mráz; foto: Margita Viteková)
Novým impulzom pre rozvoj mariánskej úcty v Klokočove bol rok 1904. Práve vtedy bola namaľovaná a umiestnená v miestnom chráme kópia plačúcej ikony, ktorá sa tam nachádza dodnes. Najskôr bola ikona umiestnená za hlavným prestolom (oltárom) vo svätyni, podobne ako bola v Prešove umiestnená prvá kópia slziacej ikony na hlavnom oltári biskupskej kaplnky. V roku 1937 ju presunuli nad bočný oltár na severnú stenu lode chrámu. Takto sa dostala pred oči tisíckam pútnikov, ktorí do Klokočova začali prichádzať zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi.
Nová politická, ekonomická a sociálna situácia po prvej svetovej vojne a rozpad habsburskej monarchie ovplyvnili aj život pod Vihorlatom. V prvej polovici 20. storočia pôsobili v Klokočove viacerí kňazi, ktorí v komplikovaných a meniacich sa časoch upriamovali pozornosť veriacich na Máriu, ktorá aj cez svoju ikonu ostávala pri svojich deťoch. Boli to predovšetkým kňazi Július Kiráľ a Ján Čekan st., vďaka ktorých horlivosti sa Klokočov stal cieľom mnohých pútnikov.
Pápež Pius XI. v roku 1923 udelil klokočovskému chrámu právo usporadúvať odpustové slávnosti s možnosťou získať plnomocné odpustky.
Počas obdobia druhej svetovej vojny nastal útlm v organizovaní veľkých klokočovských pútí. Ale už krátko po oslobodení východného Slovenska sa objavili úvahy nielen zrekonštruovať vojnou poškodený klokočovský chrám, ale ho aj rozšíriť, prípadne vybudovať úplne nový a väčší. V pláne bolo aj vybudovanie pútnického domu a pätnástich kaplniek na počesť pätnástich tajomstiev ruženca. Pre nedostatok finančných prostriedkov sa do roku 1950 podarilo vybudovať len tri. Vzrástol však počet odpustov na štyri. Prvým bol májový odpust a druhým augustový odpust na sviatok Zosnutia. Potom to boli aj dva zimné odpusty na sviatok Uvedenia Bohorodičky do chrámu a na sviatok Počatia Bohorodičky sv. Annou.
Po druhej svetovej vojne sa farnosti Mukačevskej eparchie ležiace na Slovensku dostali pod správu prešovského biskupa. Hrôzy vojny v ľuďoch nanovo prebudili túžbu po Bohu a potrebu ďakovať za ochranu pred zlom. Všetky klokočovské odpusty po vojne sa až do likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v roku 1950 stali miestom stretnutia desať tisícov pútnikov. Jednou z najväčších klokočovských slávností bol augustový odpust v roku 1946, keď Klokočov navštívil vladyka Pavel Peter Gojdič a posvätil v areáli pútnického miesta novú kaplnku zasvätenú sviatku Zvestovania.
Vladyka Vasiľ Hopko 6. júna 1948 slávnostne korunoval klokočovskú ikonu Bohorodičky korunkami poslanými z Ríma od pápeža a zasvätil pod jej ochranu celý národ. Bolo to prorocké gesto, lebo len niekoľko mesiacov predtým udalosti tzv. víťazného februára priviedli k zmene politického režimu. Gréckokatolícka cirkev v Československu bola o dva roky nato zlikvidovaná a zahnaná do katakomb.
Gréckokatolíci sa mohli vrátiť do Klokočova až v roku 1968. Správcami farnosti sa na viac ako dvadsať rokov stali redemptoristi Michal Majovský CSsR a Andrej Prokopovič CSsR. Klokočovské púte boli v tomto období manifestáciou slobody právne legalizovanej, ale v skutočnosti len trpenej Cirkvi.
Rok 1989 ako rok veľkých spoločenských zmien bol veľkou zmenou aj pre Klokočov. Zmena politického systému priniesla veriacim aj slobodné prežívanie viery. Veľké zástupy pútnikov začínali slobodne prichádzať na toto obľúbené pútnické miesto. V roku 1994 bol pre potreby veriacich postavený nový poľný oltár a upravené okolie chrámu. Neskôr bol zrekonštruovaný chrám a pribudla nová krížová cesta.
Po vzniku apoštolského exarchátu v Košiciach, priameho predchodcu Košickej eparchie, sa Klokočov stal jeho hlavným pútnickým miestom. Už to nie je len odpustová slávnosť v auguste, ale aj pravidelné mesačné slávenia fatimských sobôt zavedené vladykom Milanom Chauturom CSsR a v ostatných rokoch aj mnohé iné pravidelné modlitbové stretnutia, vďaka ktorým sa Klokočov stáva známym za hranicami Košickej eparchie, a dokonca už aj Slovenska.
