BIOETIKA (Jozef Glasa; foto: pinterest.fr)
Tieto kmeňové bunky sa vyskytujú zatiaľ iba v laboratóriu. Vzbudzujú však veľké nádeje. Možno ich totiž pripraviť aj z vlastných buniek pacienta.
Tieto bunky sú schopné dať vznik prakticky akýmkoľvek bunkám jeho tela, raz sa môžu stať zdrojom životaschopných buniek na regeneráciu poškodených tkanív alebo orgánov, ak budeme schopní ich rýchle rozmnožovanie a ďalší vývoj spoľahlivo riadiť. V čom je teda s týmito „zázračnými“ bunkami problém? Z biologického a praktického hľadiska najmä v tom, že poznatky o nich sú ešte stále príliš nové a neúplné. To v súčasnosti podstatne obmedzuje, ba prakticky vylučuje možnosti ich medicínskeho využitia. Neuberá to však nič z ich významu pre výskum. Od neho sa očakávajú také výsledky, ktoré napokon ich využitie v liečbe konkrétnych pacientov umožnia.
Na jednej strane ide o poznanie mechanizmov účinnosti novej liečby, ktorá by využívala neobyčajné vlastnosti týchto buniek. Problémom nie je ani tak ich príprava v skúmavke. Aj keď dnešné metódy sú ešte málo efektívne, náročné na prácu aj na financie. Oveľa väčšie starosti spôsobuje snaha zabezpečiť, aby tieto bunky po podaní do ľudského organizmu robili práve a len to, čo majú robiť. V skratke: nájsť poškodené miesto, rozmnožiť sa tam a zároveň sa postupne diferencovať na potrebný typ alebo typy buniek daného tkaniva alebo orgánu, správne sa na svojom mieste umiestniť, napojiť sa na príslušné energetické a komunikačné siete – a začať správne fungovať. Toto všetko však bunky majú zvládnuť zo štartovnej situácie, keď sú ešte veľmi nezrelé, vývinovo veľmi mladé, mohli by sme aj povedať – „neskúsené“. Ako a kedy im presne povedať, kam majú ísť a čo majú robiť, nie je vôbec jednoduché. Nemusia nám totiž dobre porozumieť. Navyše, z celej životnej cesty, ktorou sa uberajú v jednotlivých generáciách vznikajúcich dcérskych buniek – od nezrelej pluripotentnej bunky až po funkčnú bunku tkaniva alebo orgánu, dnes poznáme len niektoré nevyhnutné kroky. Samotná cesta je však ešte stále zväčša zahalená našou nevedomosťou. Je to veľmi podobné situácii, akej čelíme pri práci s bunkami rakoviny. Ani s nimi ešte nevieme dostatočne komunikovať. Ani tieto bunky neposlúchajú. Vlastný organizmus, ktorý napokon svojím nekontrolovaným rastom zahubia. Ale ani lekárov, ktorí sa dnes snažia rakovinu liečiť.
Tým sa dostávame k problému bezpečnosti, neškodnosti využitia pluripotentných buniek. Dnes ešte stále nevieme zabezpečiť, aby u príjemcu nevytvárali zhubné nádory. Snahou o vyliečenie existujúcich poškodení by sme tak pacienta mohli ohroziť na živote. Iné riziká vyplývajú z rôznych metód prípravy týchto buniek. Ide napríklad o vnesenie génov, ktoré sú zodpovedné za charakter buniek, do ich genómu pomocou vhodného vírusového vektora. Môžu pritom vzniknúť nepriaznivé mutácie alebo iné problémy.
Etické hodnotenie, nezriedka zoči-voči málo serióznym až senzačným správam vo verejnom priestore – v médiách, na internete či na sociálnych sieťach, musí vždy vychádzať z dôkladného pochopenia aktuálneho vedeckého poznania. To sa však zároveň veľmi rýchlo vyvíja. Potom nasleduje zvažovanie dobra, ktoré aplikácia nových poznatkov môže skutočne (nielen zdanlivo) priniesť. Pre koho vlastne? Pre pacienta? Alebo skôr pre potenciálneho výrobcu? Či pre sľubnú kariéru vedeckého pracovníka? Závažné je vždy etické hodnotenie predpokladateľných rizík. Pre pacienta, jeho blízkych. Pre budúce generácie či životné prostredie. Napokon, je tu vždy aj otázka spravodlivej dostupnosti nových možností. Kto to všetko zaplatí? A kto si to bude môcť napokon dovoliť? Etické hodnotenie výskumu a využitia pluripotentných kmeňových buniek sa teda zhoduje s analýzou ktorejkoľvek novej, sľubnej možnosti prevencie, diagnostiky alebo liečby, ktoré so sebou prináša dnešný vedecký a technologický pokrok.
