SLOVO NA TÉMU (Mariana Petričková; foto: pexels.com)

Cirkev je od samého počiatku spoločenstvom mužov a žien, no rovnosť muža a ženy, nastolenú na počiatku a požadovanú Kristom, sa ani v Cirkvi nedarilo úplne vytvoriť. V priebehu storočí im boli pripisované celkom iné úlohy. Učenie Cirkvi o žene bolo väčšinou doménou mužov. Síce doteraz nemáme nijakú výpoveď ex cathedra, čiže dogmy o určení a pozícii ženy v Cirkvi, cirkevní otcovia, teológovia, biskupi mnoho ráz na túto tému hovorili.

„Lebo i ženský rod bojuje za Krista, on je povolaný medzi bojovníkov pre duchovnú odvahu, nezavrhnutý pre telesnú slabosť. Mnohé ženy sa nie menej vyznamenali odvahou v tej službe ako muži. Sú aj také, ktoré si zaslúžilí väčšiu slávu ako oni.“ (Sv. Bazil Veľký)

Kristus o ženách
Z dejín človeka vieme, že pohľad na úlohu ženy v spoločnosti sa rôznil. V období pôsobenia Ježiša Krista bola žena vnímaná ako menejcenná. Ale ten, kto stál na počiatku všetkého, ten, kto si zobral ľudské telo a priniesol spásu celému svetu, rovnako mužom, ako aj ženám, sa stal rečníkom dôstojnosti ženy. Jeho správanie k ženám vyvolávalo údiv aj pobúrenie. On však dobre poznal plán Stvoriteľa, jeho obraz v človeku, ako aj dôsledky hriechu. Preto, ukazujúc na pôvodný Boží plán s človekom, pozdvihuje dôstojnosť ženy.

Z Nového zákona vieme, že Ježišove podobenstvá sa často zaoberajú životom a konaním žien, napr. podobenstvo o kvase (Mt 13, 33) alebo podobenstvo o stratenej drachme (Lk 15, 8 – 10). Ježiš sa rozpráva so ženami aj verejne, pritom nepozerá na zákazy, ale poúča ich ako svojich apoštolov (Lk 10, 38 – 39). Rovnako Kristus ukazuje ženám svoju moc skrze zázračné uzdravenia, napr. keď uzdravil Petrovu svokru (Mk 1, 31) alebo ženu trpiacu na krvotok (Mk 5, 29). Vzkriesil syna naimskej vdovy, pretože mu jej bolo ľúto (Lk 7, 13). Svoju láskavosť venoval nielen mužom, ale aj ženám, a tie mu jeho pozornosť opätovali, pretože za Kristom nekráčajú iba učeníci, ale i učeníčky (Mk 15, 41).

Ježiš koná nezvyčajne, prehovára k ženám, čo nebolo v tamojšej spoločnosti samozrejmé. Nerobí to pre ich biedu či zblúdenie, ale špeciálnym spôsobom vyzdvihuje ich dôstojnosť. Bolo neslýchané nazvať ženu dcérou Abraháma (Lk 13, 16), pretože prímenom syn Abrahámov sa nazývali výhradne muži. Očividne Ježiš nekonal podľa vtedajších zvyklostí.

Ešte zjavnejšie je to v prípade hriešnice (Jn 8, 3 – 11). Presvedčivým príkladom nezvyčajného Kristovho postoja voči ženám je situácia, ktorá sa podľa Jánovho evanjelia odohrala pri studni v Sicheme, keď sa Kristus rozpráva so samaritánkou o svätých Božích tajomstvách. Tento rozhovor mení jej život, stáva sa jeho počúvajúcou žiačkou, dokonca ide do mesta a ohlasuje Mesiáša (Jn 4, 7 – 27). Zaujímavý je aj Ježišov rozhovor s Martou, Lazárovou sestrou, o pravdách viery (Jn 11, 21 – 27). 

Ježišovo zmŕtvychvstanie je najvýznamnejšou udalosťou našej viery. Ani z tejto situácie neboli ženy vynechané, ale naopak, stali sa svedkami Kristovho zmŕtvychvstania (Mt 28, 1 – 10). Ako prvým im bolo zvestované, že vstal z mŕtvych (Lk 24, 1 – 10). Kristus si vybral ženy, aby ohlásili jeho zmŕtvychvstanie apoštolom napriek tomu, že v jeho čase ženy nemohli svedčiť pred súdom, lebo ich výpoveď nemala žiadnu hodnotu. U Ježiša to však tak nebolo. Práve Mária Magdaléna, ktorá prvá stretla Zmŕtvychvstalého, ohlasuje túto radostnú zvesť apoštolom. Nazýva sa apoštolkou apoštolov alebo apoštolom rovná. Právom je takto nazvaná, pretože i na jej živote môžeme vidieť črty apoštola: nasledovala Krista, stala sa svedkom jeho zmŕtvychvstania a napĺňala evanjelizačnú misiu skrze jej ohlasovanie.

Sv. Ján Pavol II. píše: „Spôsob Kristovho konania, evanjelium jeho skutkov a jeho slov dôsledne odsudzujú všetko, čo uráža dôstojnosť ženy. Preto ženy okolo Ježiša objavujú samy seba vo svetle pravdy, ktorú on ,hlása‘ a ,uplatňuje‘, aj vtedy, keď sa táto pravda dotýka ich ,hriešnosti‘. Cítia, že ,táto pravda ich vyslobodila‘, vrátila ich samým sebe; cítia, že sú milované ,večnou‘ láskou, láskou, ktorá nachádza svoje zvýraznenie v Kristovi.“

Žena v ranokresťanskej Cirkvi
O živote v ranokresťanskej Cirkvi sa dozvedáme zo Skutkov apoštolov, ktorých autorom je svätý Lukáš. Práve jeho spisy venujú najviac priestoru ženám. Už na začiatku spisu sa spomína, že spoločenstvo, ktoré sa modlilo v očakávaní Svätého Ducha, sa skladalo nielen z mužov, ale aj žien (Sk 1, 14). Následne apoštol Peter hovorí vo svojej reči o synoch a dcérach, ktorí budú prorokovať (Sk 2, 17). V spomínanom spise sú rovnako ženy aj muži nazvaní čestným titulom sestry (gr. adelfe) a bratia (gr. adelfos).

V prvotnej Cirkvi vykonávali ženy dôležitú úlohu ohlasovania a vydávania svedectva. Apoštol Pavol vymenúva vo svojom Liste Rimanom Fébu, služobníčku cirkvi v Kenchrách (Rim 16, 1 – 2). Na označenie jej služby je použité slovo diakonos, z čoho niektorí usudzujú, že riadila tamojšie spoločenstvo. Aktívnu a významnú úlohu v živote prvých cirkevných spoločenstiev mali i mnohé iné ženy, napr. Priscila, Syntyche, Evodia, Mária, Tryfaina, Tryfoza, Júlia, Persyda. Známe sú i prorokyne, najmä štyri Filipove dcéry. V Liste Rimanom apoštol Pavol pozdravuje Andronika a Júnia. Podľa skúmaní väčšiny biblistov však ide o chybu zo stredoveku, keď sa ženské meno Júnia preložilo ako Június. V skutočnosti chcel apoštol Pavol pozdraviť ženu Júniu, známu medzi apoštolmi, ktorá pred Pavlom uverila v Krista a podstúpila aj väzenie (Rim 16, 7).

Na základe textov Nového zákona vieme, že vďaka učeniu Ježiša Krista jestvoval v ranej Cirkvi rovnocenný vzťah medzi mužmi a ženami.

Neskôr, medzi dobou apoštolov a dobou cirkevných otcov, keď boli kresťania pre svoju vieru prenasledovaní a stretávali sa v katakombách, boli práve ženy predmetom zvláštnej úcty pre svoje hrdinské skutky, napr. otrokyňa a mučenica Blandyna, manželka a matka Zoe, Cecília, pochovaná v katakombách sv. Kalixta popri tzv. krypte pápežov, a mnoho ďalších, ktoré legendy ovenčili slávou.

Významnú úlohu v živote Cirkvi zohrala svätá Makrína, staršia sestra sv. Bazila Veľkého a sv. Gregora Nysského. Všetci už počuli o sv. Bazilovi Veľkom či sv. Gregorovi Nysskom, no menej je tých, ktorí poznajú život sv. Makríny. Len málo veriacich vie, že to bola práve Makrína, ktorá inšpirovala svojho brata Bazila k mníšskemu životu. Bola to Makrína, ktorá prvá vyhľadávala tiché miesto na modlitbu a život s Bohom. Založila monastier (kláštor) pre ženy a môžeme povedať, že položila základy mníšskeho života. Až neskôr prijal ženský Monastier sv. Makríny pravidlá sv. Bazila. Makrína sa pre mnohých stala duchovnou matkou. I neskôr poznáme z dejín Cirkvi viaceré ženy, ktoré právom nazývali duchovnými matkami.

Žena diakonka
Napriek tomu, že sa o službe diakoniek v minulosti nehovorí, je pomerne mnoho prameňov, ktoré o tejto službe svedčia. Najväčší rozkvet diakónie žien bol v 4. storočí na východe. Svätý Ján Zlatoústy adresoval niektoré zo svojich listov práve diakonke Olympii, s ktorou boli za diakonky vysvätené ďalšie tri ženy. Z týchto listov možno pochopiť blízkosť tejto služby v jej mužskej a ženskej verzii.

Liturgický dokument pochádzajúci z východnej Sýrie napísaný v 4. storočí opisuje spôsob, akým prijímajú vybrané ženy diakonát. Ide o vkladanie rúk a modlitbu biskupa, prítomní sú kňazi, diakoni a diakonky. V modlitbe prosia o dar Svätého Ducha, aby diakonky zvládli svoju službu. Napriek tomu, že modlitba a spôsob prijatia diakonátu sú veľmi podobné vysviacke, tento liturgický dokument upozorňuje, že diakonky nemajú mať liturgické funkcie. Ich úlohou je bdieť pri vstupe do vody a pomáhať presbyterom pri krste žien, pomazávať ženy olejom, pomáhať chorým ženám a roznášať im Eucharistiu.

Stredovek
V stredoveku, žiaľ, nachádzame aj negatívne vyjadrenia o žene aj zo strany kresťanov. Začínajú sa objavovať výroky, v ktorých sa pripisuje žene väčšia zodpovednosť za prvý hriech ako mužovi, že žena má nižšiu dôstojnosť, pretože muž je stvorený na obraz Boha. V starozákonnom príbehu o Adamovi a Eve boli muži považovaní za niekoho, kto má k Bohu bližšie než ženy. Evina slabosť voči pokušeniu priviedla Adama k hriechu a k vyhnaniu oboch z Edenu. Tento biblický príbeh sa odráža všade vo svete, kde sa ženy stali druhým pohlavím a spiritualitu ovládli muži. V neskorom stredoveku opäť ožili antické stereotypy o ženách. V mužských kruhoch sa diskutovalo nad otázkou, či sú ženy ľuďmi. Podľa Tomáša Akvinského bola žena „nepodareným“ alebo „nedokonalým mužom“. Úpadok roly žien má hlbšie korene ako antickú ideológiu. Bol to čas veľkých zmien v spoločnosti, rýchleho nárastu obyvateľov v Európe a začiatok reformácie. Univerzitné štúdiá boli pre ženy neprístupné. Ženy mali svoje miesto v dome a ak sa niektoré vymykali tomuto rámcu, boli často spoločnosťou a, žiaľ, aj cirkevnými predstaviteľmi označované za čarodejnice. Keďže ženy sú spojené s cyklom života, smrti a znovuzrodenia, boli predmetom strachu.

Na druhej strane, ženské kláštory požívali veľkú úctu. Stali sa centrom duchovného života, vzdelanosti a sociálnej pomoci. Mnohé zasvätené i nezasvätené ženy zakladali školy, nemocnice, kláštory, chrámy. Žena bola vnímaná ako tá, ktorá má väčší zmysel pre pochopenie utrpenia a má lepšiu schopnosť utešiť a pohladiť práve vďaka svojmu materskému inštinktu.

Svätá Hildegarda z Bingenu je skvelým príkladom veľkej mysliteľky 12. storočia. Bola teologičkou, filozofkou, lekárkou a mníškou benediktínskeho rádu. Niektoré skutočnosti, o ktorých písala vo svojich dielach, napr. slnko v strede oblohy alebo obeh krvi, boli objavené až päť storočí po jej smrti.

Nie diskriminácii
Pápeži od Pia XI. až po súčasného Františka, ako aj Druhý vatikánsky koncil neustále vyzdvihovali ženu a jej dôležitú úlohu v rodine, v Cirkvi i vo svete. Dokonca sv. Pavol VI. privítal ženy na treťom zasadnutí Druhého vatikánskeho koncilu. Prelomovým momentom sa stala diskusia o dogmatickej konštitúcii Lumen gentium, kde kardinál Leon-Jozef Suenens apeloval, aby sa zväčšil počet ženských poslucháčok, pretože tvoria polovicu ľudského rodu. Následne arcibiskup melchitského obradu George Hakim z Galiley zdôraznil ohromnú zásluhu žien v službe Cirkvi. Ján Pavol I. i napriek tomu, že bol len veľmi krátko pápežom, v jednom prejave hovoril o Bohu ako o Otcovi a Matke. Sv. Ján Pavol II. napísal list O dôstojnosti a povolaní ženy, v ktorom vyjadruje, čo Stvoriteľ a Vykupiteľ zveruje každej žene, a to v Kristovom Duchu objaviť plný význam svojej ženskosti, a tak sa zamerať na „úprimný sebadar“ iným.

Z praktickej stránky života cirkevné právo nevylučuje, aby mnohé cirkevné úrady a úlohy vykonávali tak muži, ako aj ženy. Laici, muži i ženy, môžu kázať mimo liturgických slávení, byť učiteľmi náboženstva, evanjelizátormi, zúčastňovať sa na misiách, vyvíjať výskumnú činnosť a prispievať v teologických vedách. Veriace pokrstené ženy môžu zastávať aj také vážené funkcie ako sudca, notár, audítor, relátor, eparchiálny ekonóm. Môžu pomáhať pri liturgických sláveniach kantorovaním, službou cerkovníčky alebo pomáhať v ďalších farských štruktúrach. A nemenej vážená a veľmi dôležitá úloha − ženy matky sú povolané vychovávať novú generáciu, sväté deti, ktoré sú budúcnosťou našej Cirkvi.

Takže aká je úloha žien v Cirkvi dnes? Taká istá ako od počiatku. I dnes sú ženy povolané k túžbe po Bohu. I dnes sú ženy povolané k dávaniu života. Nemajú síce úlohu stať sa kňazmi a sprítomňovať spásne dielo Ježiša Krista na prestole, ale ich úlohou je prebúdzať život, darovať ho, chrániť, byť tu preň. Nielen fyzicky, ale aj duchovne. Tak ako Makrína či Priscila, Júnia, Hildegarda a ďalšie. Ženy sú aj dnes povolané inšpirovať a povolávať k pravému životu, k životu v Bohu. Formy sú rôzne, pre niektoré je to služba v Cirkvi ako  kantorstvo, cerkovníctvo, pre iné zasvätený rehoľný život, manželstvo, obetavé materstvo a výchova detí. Úlohou žien a ich výhradným miestom v Cirkvi je stať sa duchovnými matkami.