ROZHOVOR (Juraj Gradoš; foto: Juraj Blaščák)

Úloha ženy v rodine je veľmi dôležitá. Je učiteľkou jemnocitu, ktorý mužom často chýba.  Dopĺňa tak svojho manžela. Vzťah so synom je školou správania k jeho budúcej manželke. A k dcére je studnicou múdrosti i chápania, veď si prechádzala podobným životom. Jej úlohu v cerkvi alebo v Cirkvi približuje Peter Tirpák, prodekan Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove (GTF PU).

Otec Peter, kedysi bola otázka odovzdávania viery vecou muža. Dnes sú to často práve ženy – matky. Ako to bolo vo vašom prípade?
V tomto prípade musím povedať, že v mojom osobnom živote to bolo tak ako kedysi, ako hovoríte – bola to úloha otca. On bol hlavou duchovného sprevádzania, aj keď treba povedať, že pri odovzdávaní viery som spoločne s mojou staršou sestrou cítil zodpovednosť oboch rodičov. Návšteva miestneho chrámu v rodnom Trebišove bola takmer vždy spojená s účasťou na liturgii v cirkevnoslovanskom jazyku, ktorá sa mi dodnes páči svojou melodickosťou. Živo si tiež pamätám na tie chvíle, keď sme bývali v paneláku a do bytu si k nám prichádzala krátiť čas suseda. Staršia pani, ktorú sme volali jednoducho „naša babča“. Tá stihla nielen družný dialóg s rodičmi o živote, no stihla s nami riešiť i otázky vierouky. Sama nemala deti, nuž stali sme sa akoby jej žiakmi, ktorí sedeli pri nej a s obľubou ju počúvali, pričom sme neraz museli odpovedať na jej skryté skúšobné otázky, či sme správne porozumeli jej výkladu.

Žena za ostatných päťdesiat rokov prebrala mnohé služby v Cirkvi, ktoré boli predtým výsadou mužov, napríklad kantorovanie. Čo to prinieslo pre farnosti a, naopak, v čom vidíte ich ochudobnenie?
Narodil som sa v čase, keď v mnohých prípadoch zastávala tieto posty v Cirkvi práve žena. Neviem však, či to nebolo skôr z dôvodu akejsi obavy zo straty práce muža ako živiteľa rodiny. Po páde totality sa v prostredí, kde som žil, v mnohých veciach angažovali práve ženy. Nemožno nespomenúť sestry Rádu sv. Bazila Veľkého, ktoré v pastoračných riešeniach veľmi obetavo spolupracovali s miestnym kňazom a venovali sa katechizácii v školách. Muži tvorili viac akúsi pracovnú zložku vo farnosti. Pomáhali ženám v manuálne náročnejších prácach. Teda i v tomto prípade sa ukazoval obraz ecclesia domestica – domácej cirkvi, kde mal každý – muž, ženy i deti – svoje miesto a svoju úlohu. Čo sa týka kantorovania, je to zaiste individuálne v každej farnosti. Z mojich skúseností si pamätám, že muži sa snažili držať krok so ženami. Tak v rodnom meste, ako aj na mieste môjho prvého pôsobenia v Bardejove.

Poriadok v domácnosti je dnes záležitosťou všetkých členov rodiny. Kedysi to však bola úloha ženy – manželky. Obdobne to platí aj v chráme. Ako sa vy pozeráte na službu ženy v úlohe cerkovníčky?
S týmto možno iba súhlasiť. Vždy mám pred očami zaangažovanosť ženy v úlohe cerkovníčky. Tá bola spokojná iba vtedy, ak sa sakristia podobala na niektorú izbu v jej domácnosti. Teda ak bola patrične upravená, kde malo všetko svoje miesto. No i tu platí, že žena, podobne ako je to doma, vie v chráme nájsť prácu pre každého, kto okolo nej prejde. Cerkovník – muž – mal neraz úlohu zvonára, ktorá sa v niektorých prípadoch odovzdávala z pokolenia na pokolenie. Zvonenie bolo naozaj umením a nezáviselo iba od veľkosti zvonov. Sám som si to skúsil ako bohoslovec vo farnosti Stankovce, kde pôsobil môj otec. Podobalo sa to skôr na privolávanie záchranných zložiek ako na zvolávanie Božieho ľudu do chrámu (úsmev). Táto úloha je dnes oveľa jednoduchšia, elektrifikovaná. Preto ani v tomto už nie je možno až taký silný „dopyt“ po mužovi – cerkovníkovi, ktorý si však vie zverenú službu zastať veľmi zodpovedne.

Niekedy sa mladé dievčatá snažili dostať bližšie k oltáru – chceli miništrovať. Ako je to dnes? Je to správne?
Neviem s určitosťou povedať, aká je v tomto prax. Verím však, že v tejto otázke je v Prešovskej archieparchii plne akceptované rozhodnutie jej zhromaždenia z roku 2017. Na ňom sa na podnet veriacich a kňazov riešila aj táto otázka so záverom, že miništrovanie dievčat nie je dovolené. Ide o službu určenú chlapcom, ktorí tak môžu zakúsiť kňazské či rehoľné povolanie. Zároveň sa tak učia byť mužmi, ktorí budú ministrāre (lat.), obstarávateľmi či vodcami duchovného života v rodine. Dievčatá by mali byť – podľa záverov zhromaždenia – povzbudzované do inej služby (kantorovanie, vedenie zboru či stretnutí s mládežou, príp. pomáhať v inej manuálnej činnosti v chráme).

Špecifickou ženou vo farnosti je popaďa – manželka kňaza.
Úlohu manželky kňaza som mal a mám možnosť vnímať z troch pohľadov. V prvom mám pred očami starších kňazov s ich manželkami, ktorých si veľmi vážim za ich prácu a vernosť autoritám Cirkvi. Neraz pôsobili v ťažkých podmienkach, no ich povolanie a svedectvo života boli vždy posilou pre tých, ku ktorým boli poslaní. V druhom obzore mám pred očami svojich rodičov, kde otec (kňaz) so svojou manželkou, ako hovoríte popaďou, spoločne prežívali život vo farnosti tak v modlitbe, ako aj v obstarávaní materiálnych potrieb (oprava chrámu, pomoc pri zbierkach v iných farnostiach, príprava a organizovanie stretnutí s mládežou…). V treťom vizuále vnímam svoju manželku ako dar a pomoc, ktorú som dostal od Boha. Aj keď momentálne nepôsobím v tradičnej farnosti, doposiaľ som vždy z jej strany cítil veľkú pomoc práve vo veciach, kde som príliš nevynikal (úsmev). Vždy si popri mne našla svoje uplatnenie. Bolo tak v Bardejove, v Rafajovciach i v špeciálnej pastorácii Gréckokatolíckeho mládežníckeho pastoračného centra v Prešove. Z týchto opísaných skúseností môžem len potvrdiť, že manželka kňaza sa má podieľať na službe svojho manžela, pričom ho tým podporuje v jeho službe.

Napokon, po roku 1990 narástol záujem o katechetickú službu. A práve u žien.
Zvýšenie záujmu o katechetickú službu v tomto období bolo spojené s novým nádychom v živote Gréckokatolíckej cirkvi. Bol veľmi citeľný entuziazmus pre nanovo objavovanú službu v nej. Štúdium katolíckej teológie sa v Prešove obnovilo až v roku 1990, keď bola fakulta zaradená do zväzku Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. 1. januára 1997 bola zriadená Prešovská univerzita v Prešove, ktorej súčasťou sa stala aj Gréckokatolícka bohoslovecká fakulta, ktorá od 1. septembra 2005 nesie názov Gréckokatolícka teologická fakulta. Od obnovenia jej činnosti sa dodnes ponúkajú študijné programy, kde nájdu uplatnenie nielen tí, ktorí sa pripravujú na službu kňaza (príp. rehoľníka), no aj laici, muži a ženy, ktorí sa chcú profilovať napr. vo verejnom či súkromnom sektore. Štúdium je dnes – oproti tomu, ako to bolo v r. 1990 – často vyhľadávané tými, ktorí študujú popri zamestnaní v externej forme štúdia.