SLOVO NA TÉMU (Juraj Gradoš, Jozef Glasa; foto: pexels.com)
Koncom roka 2019 sa svet dozvedel nové slovo, ktoré dnes na Slovensku už pozná skoro každý – koronavírus. Dostal označenie medzinárodnou skratkou SARS-CoV-2. Na človeka sa preniesol zo zvierat, zmutoval a začal sa mimoriadne rýchlo šíriť. U časti nakazených spôsobuje závažné ochorenie, na pohľad podobné ťažkej chrípke. Označuje sa skratkou Covid-19 (angl. Coronavirus Disease 2019). Koronavírus však zabíja častejšie ako chrípka. Jeho obeťami sú najmä staršie osoby, ľudia s inou závažnou chorobou a oslabenou imunitou. Zatiaľ nie sú k dispozícii špecifické lieky, ktoré by vírus v tele infikovaného človeka zneškodnili. Ani účinné očkovanie, ktoré by ľudí pred infekciou týmto vírusom ochránilo.
Oproti bežnej chrípke je tento vírus nebezpečný aj preto, že medzi nakazením a prvými viditeľnými prejavmi ochorenia môže prebehnúť aj dlhšia inkubačná lehota. Kým v prípade pravej chrípky sú to približne dva až tri dni, v prípade koronavírusu je to päť až šesť dní. Ochorenie však môže prepuknúť aj neskôr. Vo viac než 90 % prípadov je to do štrnástich dní od infekcie, čo je v súčasnosti odporúčaná lehota trvania karantény. Už počas inkubačnej lehoty môže infikovaný človek preniesť vírus na iné osoby. Riziko prenosu sa prudko zvyšuje po objavení sa „chrípkových“ príznakov choroby. Navyše, vírus je veľmi nákazlivý, už malé vdýchnuté či prenesené množstvo jeho častíc stačí na infikovanie ďalšieho človeka. Práve z týchto dôvodov sa epidémia Covid-19 rozšírila tak rýchlo do celého sveta a stala sa pandémiou.
Jediným spôsobom, ako dnes šírenie koronavírusu zastaviť, je uzavrieť cesty jeho šírenia medzi ľuďmi. Nevyhnutné opatrenia pripomínajú tie, ktoré sa uplatňujú pri ťažkej epidémii pravej chrípky. Sú však ešte oveľa prísnejšie a rozsiahlejšie. Najdôležitejším z nich je karanténa, teda prísne oddelenie infikovaných osôb od neinfikovaných, úplné alebo čo najúplnejšie zamedzenie ich vzájomnému kontaktu, a tým znemožnenie prenosu infekcie. To platí aj v prípade osôb, u ktorých sa ešte len predpokladá nákaza. Teda tých, ktorí prišli do kontaktu s chorými vedome alebo nevedome, napríklad pri pobyte v krajinách, kde je tento vírus už rozšírený. Karanténne opatrenia ľudstvo pozná už stáročia. Vznikli na základe skúseností z ťažkých morových epidémií. V prípade koronavírusu boli karanténne opatrenia zavedené plošne v najviac zasiahnutých oblastiach Číny a Európy a týkajú sa miest a celých regiónov. V prípade Talianska došlo k uzavretiu celého štátu. Rôzne upravené pravidlá karantény sa rýchlo rozširujú do všetkých krajín, kde sa vírus objavuje. Aktuálna epidemiologická situácia sa pritom mení doslova z hodiny na hodinu.
Závažným, ale nevyhnutným opatrením pri karanténe je zákaz verejných zhromaždení. Takých, kde sa schádza väčšie množstvo ľudí, ktorí sú v tesnej blízkosti, a to aj na krátky čas. Ide najmä o športové a kultúrne podujatia. Z pohľadu štátu medzi ne patria aj verejné bohoslužby. Zhoršovanie situácie v Taliansku viedlo k uzavretiu všetkých chrámov, škôl, tovární, obchodov… Otvorené zostali iba lekárne a predajne potravín, a to s veľmi striktnými hygienickými predpismi. Ak to bude z medicínskeho a epidemiologického hľadiska nevyhnutné, rozhodnú o tom zdravotníci a štátne úrady i v ďalších krajinách Európy. S tým súvisí aj výrazné obmedzenie, ba až zákaz cestovania a uzavretie hraníc. Týmto spôsobom dochádza ku kontrole pohybu osôb, a teda i chorých. Takéto obmedzenie pohybu umožňuje lepšie vyhľadávanie chorých a infikovaných ľudí či osôb, ktoré sa vracajú z rizikových oblastí, a zabezpečenie ich karantény. Kým je to možné, je dobré najmä v prípade rodín s deťmi alebo starými ľuďmi absolvovať karanténu v domácom prostredí. Ak to však situácia bude vyžadovať – a doterajšie opatrenia nebudú dostatočne účinné, môže dôjsť aj ku koncentrácii osôb s podozrením na možnosť infekcie vo vybraných ubytovacích zariadeniach alebo v osobitne zriadených karanténnych táboroch.
Pre každého občana, tým viac pre veriaceho kresťana, platí povinnosť poznať a dôsledne dodržiavať všetky aktuálne platné opatrenia, ktoré boli na ochranu zdravia obyvateľstva oficiálne vydané. Predovšetkým ide o dodržiavanie karantény, ale aj ďalších preventívnych postupov. Veriaci, ktorí takto konajú s ohľadom na zdravie a život ostatných, napríklad svojou neúčasťou na bohoslužbách kvôli nariadenej karanténe, nehrešia. Plnia si tým svoju ľudskú, občiansku povinnosť. Naopak, svojou účasťou proti verejnému zákazu by sa prehrešili prinajmenšom voči piatemu Božiemu prikázaniu a voči požiadavkám lásky k blížnemu. To platí ešte viac pre tých, ktorí by sa mohli stať obeťami ťažko prebiehajúcej infekcie. Majú urobiť všetko potrebné, aby neohrozili svoje zdravie alebo dokonca svoj život. Ide najmä o ľudí s oslabenou imunitou a po operáciách, starých a chorých, tehotné matky a ich rodinných príslušníkov. Ak rešpektujú a plnia nariadené opatrenia, nemajú hriech, naopak – počínajú si morálne správne a zároveň aj skutočne kresťansky.
Dočasná zmena spôsobu prijímania Eucharistie
Obavy z infekcie a tiež viaceré postupne ohlásené a zavádzané protiepidemické opatrenia vzbudili mnoho otázok aj medzi veriacimi. Jednotliví biskupi hľadali spôsoby, ako tieto opatrenia realizovať pri zabezpečení plného chodu cirkevných spoločenstiev, najmä konania bohoslužieb. Spočiatku išlo o jednoduché ohlásené preventívne opatrenia, akými boli zvýšená hygiena (umývanie a dezinfekcia rúk) či potrebná vzájomná ohľaduplnosť (pri kašli a kýchaní). Aj pri dodržaní týchto základných opatrení sa ako najviac rizikové oblasti ukázali tie, kde dochádza k priamemu či sprostredkovanému kontaktu veriacich – otváranie dverí, podanie si rúk, bozk na ikonu, spoločné používanie kníh a iných predmetov, spoločná účasť na eucharistii.
Preto v Prešovskej archieparchii, podobne ako napríklad v Bratislavskej arcidiecéze, už od soboty 7. marca 2020 platila zmena spôsobu podávania Eucharistie. Toto opatrenie bolo zamerané na ochranu zdravia veriacich a tým aj ostatných ľudí. A to osobitne vo východnom obrade, kde sa podáva Eucharistia pod obojakým spôsobom. Ak by aj všetci veriaci počas prijímania Eucharistie presne dodržali príslušné pokyny a napríklad nedopatrením neolizli lyžičku, nemali v ústach sliny a podobne a kňazi by nedávali lyžičku až do úst prijímajúceho, predsa pri ňom dochádza k blízkemu kontaktu kňaza a veriaceho. Nákaza sa tak môže ľahšie preniesť (kvapôčkovou infekciou). Stačí, ak jeden veriaci nevedome nakazí kňaza a cez neho by sa mohla infekcia rozšíriť ďalej po farnosti.
Kvôli ochrane kňaza a tým aj celej farnosti preto vladyka Ján Babjak SJ prijal pre celú archieparchiu spomínané opatrenie. Bohužiaľ, nie všetci ho prijali s pochopením. Pritom spôsob podania Eucharistie na ruku a následne, pred kňazom, prijatie Eucharistie jej vložením si do úst prijímajúcou osobou bolo správnym, rozumným riešením. Tým viac, že bolo spojené aj so zvýšením zvyčajnej hygieny rúk kňaza i veriacich (umývanie, dezinfekcia) pred dotykom s Eucharistiou, resp. pred začiatkom svätej liturgie. Preventívne opatrenie proti šíreniu koronavírusu vo forme umývania a dezinfekcie rúk sa vo všeobecnosti považuje za veľmi užitočné.
Treba tiež zdôrazniť, že spôsob prijatia Eucharistie pod jedným spôsobom je vždy prijatím celého Ježiša Krista. Prijímanie na ruku je od počiatku riadnou súčasťou svätej liturgie. Sám kňaz prijíma prv Eucharistiu na ruku, a to tak, že si ju sám podá z diskosa alebo ju dostane od biskupa. Obdobne prijíma Eucharistiu aj diakon.
Ďalšie dočasné opatrenia pri slávení svätej liturgie
Pre zamedzenie šírenia vírusu boli prijaté aj ďalšie obmedzenia. V prípade kňazov to bolo vynechanie bozku pokoja a v prípade všetkých veriacich odstránenie tetrapodov s ikonami. Tie by aj po utretí obrúskom mohli byť zdrojom nákazy rovnako ako spoločné predmety na laviciach, košíky na milodary a podobne.
Zdravotnícke zdôvodnenie opatrení v cirkevnom prostredí vyplýva z odpovedí na otázku, kde a ako sa môžu ľudia koronavírusom nakaziť. Kde a ako sa uľahčuje jeho prenos z infikovaného človeka na ostatných, pričom infikovaný o svojej infekcii nemusí vôbec vedieť, nemusí mať ani žiadne príznaky ochorenia či zdravotné ťažkosti. Vírus sa, ako vieme, totiž rýchlo šíri tam, kde sa stretáva väčšie množstvo ľudí a kde dochádza k ich priamemu či nepriamemu kontaktu. Čím sú ľudia k sebe bližšie, tým je riziko prenosu väčšie. Chorý, ale aj infikovaný človek totiž vylučuje vírus do svojho okolia, a to nielen kašľom či kýchnutím (vírus na nachádza v uvoľnených kvapôčkach a všade, kde dopadli), ale aj samotným dýchaním (hoci oveľa menej). Pritom, ako sme už povedali, stačí len pomerne málo jeho častíc, aby sa infekcia u ďalšieho človeka uchytila. Ak sa častice vírusu dostanú na sliznice jeho dýchacieho systému (vdýchne ich) alebo do ústnej dutiny. Ak sa ľudia dotýkajú nedezinfikovanej kože alebo slizníc infikovaných osôb, nedezinfikovaných predmetov alebo plôch rukami, môžu sa vírusom infikovať.
V danej časovej tiesni boli spomínané opatrenia vyhodnotené ako nevyhnutné a urgentne potrebné. Počítalo sa aj s prijatím ďalších, ktoré by postupne priniesli odporúčania zdravotníkov a pribúdajúce skúsenosti so samotnou koronavírusovou epidémiou. O spoločnom postupe následne rokovali všetci katolícki biskupi Slovenska na svojom stretnutí v Čičmanoch.
Zákaz konania verejných bohoslužieb
Predseda vlády Slovenskej republiky a zároveň zastupujúci minister zdravotníctva Peter Pellegrini v záujme ochrany zdravia obyvateľstva na základe odporúčania príslušných zdravotníckych inštitúcií rozhodol, že sa má pozastaviť konanie všetkých verejných zhromaždení. Medzi takéto zhromaždenia pochopiteľne patria aj kresťanské bohoslužby. Tie sú navyše z pohľadu možného šírenia vírusu ešte o niečo väčším rizikom. Ľudia sú pri nich v pomerne tesnej blízkosti, nahlas sa modlia i spievajú (čím sa do vzduchu v uzavretom priestore môže dostávať väčšie množstvo vírusových častíc), dochádza k zdieľaniu či dotýkaniu rovnakých plôch – napríklad ikon, sväteničky s vodou, modlitebných knižiek, kľučiek dverí. Uskutočňuje sa obrad prijímania Eucharistie –jedného chleba z jednej čaše. Navyše, bohoslužby navštevujú častejšie starší ľudia a osoby s chronickými ochoreniami či s podlomeným zdravím, u ktorých je značne zvýšené riziko horšieho, až smrteľného priebehu ochorenia.
Preto bolo zo strany vlády a ministerstva zdravotníctva prijaté rozhodnutie, že v čase od 10. do 23. marca 2020 sa nesmú na území Slovenska sláviť verejné bohoslužby. Tento zákaz, ktorého trvanie sa môže ešte predĺžiť, prijali biskupi, kňazi i mnohí veriaci s veľkou bolesťou. Zároveň tam, kde to bolo možné, biskupi nariadili nechať pre súkromnú modlitbu chrámy v rozumnom časovom intervale otvorené. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky vydal 11. marca vyhlásenie, v ktorom zdôrazňuje pochopenie veľkosti zásahu do činností cirkevných spoločenstiev, ale zároveň ubezpečuje, že tak koná na základe poznatkov z iných krajín s cieľom zamedziť styku chorých ľudí so zvyškom populácie. Toto opatrenie bolo súčasťou všeobecnejšieho zákazu, takže sa nemôžu konať ani iné hromadné podujatia športovej, kultúrnej, spoločenskej či inej povahy – teda koncerty, futbalové či hokejové zápasy, exkurzie, výstavy. Ústredný krízový štáb tak konal preto, lebo takéto opatrenia sa v súčasnosti považujú pri zvládaní epidémie za najefektívnejšie.
V tomto prípade teda nejde o zásah štátu proti cirkvám, ale o opatrenia, ktoré sú nevyhnutné zo zdravotníckeho a protiepidemiologického hľadiska. Je to žiadosť verejných autorít o pomoc a podporu, o potrebnú občiansku a ľudskú súčinnosť. Je správne, že všetky cirkvi tieto požiadavky postupne pochopili a dôsledne realizovali. Katolícka cirkev oboch obradov ako najpočetnejšia išla v týchto veciach všetkým občanom Slovenska dobrým príkladom. A to je veľmi dobre.
Spomínaným prísnym opatrením nedošlo k zákazu činnosti cirkví, iba k jej nevyhnutnému obmedzeniu. Aj naďalej sa od 10. marca za zatvorenými dverami konali bohoslužby, vysluhovali sviatosti zmierenia – s dodržaním primeranej vzdialenosti pri zabezpečení spovedného tajomstva, zaopatrovali sa chorí, pochovávali sa mŕtvi. Teda zabezpečovali sa všetky nevyhnutné činnosti kňazov pre im zverených veriacich. Samozrejme, s prihliadnutím na striktné dodržiavanie hygienických pravidiel v záujme ochrany zdravia kňaza, jeho rodiny a všetkých veriacich. Zároveň sa rozšírilo internetové, televízne a rozhlasové vysielanie bohoslužieb tak, aby veriaci neboli ochudobnení o Božie slovo.
Zdroj života
Situácia, keď na Slovensku nemožno dočasne sláviť verejné spoločné bohoslužby, nám môže pomôcť lepšie si uvedomiť, čo Eucharistia a spoločné stretnutie okolo Pánovho stola pre nás ako kresťanov znamená. Po skončení rokov otvoreného, bezohľadného prenasledovania náboženstva za totalitného komunistického režimu, ktoré osobitne ťažko doliehalo práve na Gréckokatolícku cirkev, sme si možno až príliš rýchlo zvykli na lepšie časy. A mnohé veci sa nám i našim deťom stali samozrejmosťou. V posledných troch desaťročiach sme za svoju vieru nemuseli „zápasiť až do krvi“ (sv. Pavol).
V kontexte všetkých týchto udalostí a informácií, osobitne vo vzťahu k spomínaným dočasným opatreniam pri podávaní Eucharistie, môže pre veriaceho človeka vyvstať aj takáto, azda aj znepokojivá otázka ohľadom samotnej Eucharistie: Môže byť Eucharistia, teda Ježiš Kristus v spôsoboch chleba a vína, nositeľom choroby alebo dokonca smrti? Na túto otázku hľadala odpoveď aj Pravoslávna cirkev. Vo svojom vyjadrení pravdivo napísala, že „svätá Eucharistia nebola, nie je a nikdy nebude príčinou choroby a smrti, ale práve naopak – je ustavičným zdrojom nového života…“. Tento zásadný postoj, samozrejme, má aj Katolícka cirkev. Kristus, prítomný v Eucharistii, nemôže byť zdrojom nákazy. Je však možné, že pri podaní Eucharistie, ako sme to už opísali vyššie, sa môžu na veriaceho alebo na kňaza preniesť aj infikované kvapôčky obsahujúce vírus, ktoré sa nachádzajú na lyžičke, kalichu alebo na povrchu samotnej Eucharistie, či ktoré sa dostali do vzduchu v jeho blízkosti z dýchacích ciest alebo úst infikovanej osoby. Toto riziko sa z medicínskeho, epidemiologického hľadiska považuje za reálne, ba v súčasnosti aj za pomerne veľké. Najmä vzhľadom na nákazlivosť choroby Covid-19.
Preto z pohľadu potrieb celého spoločenstva – i spoločenstva veriacich – aj Pravoslávna cirkev prijala zákaz verejných bohoslužieb. Jednotnosť postoja všetkých cirkví v tejto otázke je dôležitá najmä na konfesionálne zmiešanom území. Je však správnym signálom aj v celoštátnom pohľade.
Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že neuposlúchnutie spomínaného príkazu štátnych orgánov, ktorý závažným spôsobom zasahuje do činnosti Cirkvi, je najmä z pohľadu vlastnej histórie tým správnym krokom, v skutočnosti to tak nie je. Preto ani v prípade finančných (pokuta) či trestnoprávnych následkov takejto neposlušnosti nemožno hovoriť o akomsi martýrstve či akejkoľvek inej forme hrdinského vyznania viery. V skutočnosti by išlo o prestúpenie piateho Božieho prikázania a prekrútenie morálnych požiadaviek samotnej viery. Tá by totiž bola bez lásky k blížnemu skôr mŕtvym formalizmom či tradicionalizmom, hraničiacim s pýchou. Preto treba nielen vždy konať s ohľadom na život a zdravie iných (aj svoje), ale zároveň tlmiť všetky neužitočné vášne či nepokoje, ktoré ako ľudia, často z nevedomosti, zbytočne vyvolávame. Skutočná láska k blížnemu rozmýšľa a koná ináč.
Na záver treba dodať to najdôležitejšie, k čomu vlastne pozývajú všetky cirkvi. Proti tejto pandémii, ktorá je veľkou skúškou pre všetkých, aj pre kresťanov, treba bojovať nielen z pozície ochrany života a zdravia, teda na telesnej úrovni, ale aj duchovne – modlitbou a pôstom. A zvolávať tak na každého a na všetkých hojné Božie milosrdenstvo a požehnanie. Aby nás dobrotivý Pán čím skôr oslobodil od tejto rany a od jej hroziacich desivých následkov.
